Po pár mesiacoch už druhý pokus, tentoraz boli jeho kati úspešní. Keď v pondelok 29. apríla 1996 o pol jedenástej večer auto značky BMW, ktoré viedol vtedy 25-ročný Róbert Remiáš, na križovatke v bratislavskej Karlovej Vsi vybuchlo, bolo jasné, že politická mašinéria sa nezastaví pred ničím.

Prvý výbuch bol slabší, druhá explózia už spôsobila krutú smrť vodiča. Pár mesiacov po únose prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho tragicky zahynul osobný priateľ a spojka svedka únosu Oskara Fegyveresa.

Polícia ani po rokoch prípad neuzavrela a obhajcovia mečiarizmu prostredníctvom Jána Cupera tvrdia, že skutok sa nestal. Pokiaľ ide o „údajnú vraždu“ Remiáša, celé to podľa neho bola krycia spravodajská hra, ktorá súvisela s tým, že „tu chcel niekto získať moc“. Ako sa so smrťou mladého človeka vyrovnala jeho najbližšia rodina?

„Čo som vtedy prežila, to sa nedá opísať,“ začína svoje rozprávanie Anna Remiášová. Rozhovor vedieme pár rokov po tragickej udalosti, všetko je ešte čerstvé, emócie sú nehrané a hnev adekvátny. Spoločnosť však už bola nastavená inak - nikto smrť mladého muža nerieši a koho by ešte zaujímala nejaká nešťastnica.

Prezidentom bol Ivan Gašparovič, bývalý mečiarovec, ktorému, paradoxne, dala hlas i nešťastná matka. Len preto, aby sa hlavou štátu nestal „kat jej syna“.

Muselo uplynúť takmer 21 rokov - medzitým vyrástla nová generácia -, aby sa vražda mladého človeka dostala opäť na pretras. Šokuje možno viac ako v čase, keď sa stala, ba už aj politici reagujú na verejný prieskum. Ten je neúprosný - poznať pravdu aj s rizikom, že roky mnohé stopy zahladili.

Kamaráti: Róbert, vľavo, s Oskarom a Petrom Tóthom. Foto: Archív

Pôvodným menom Róbert Michalík, ktorý roky vyrastal len s mamou, si ako osemnásťročný zmenil priezvisko po otčimovi Remiášovi. Absolvent dôstojníckej školy v moravskom Holešove pracoval pre políciu, neskôr podnikal a jeho dobrý priateľ Oskar Fegyveres sa ako mladý siskár zaplietol do únosu syna hlavy štátu.

Paradoxne, do Slovenskej informačnej služby (SIS) ho naverboval jeho svokor a Mečiarova pravá ruka ešte na ministerstve vnútra Dezider Kóňa, ktorého dcéru Adrianu si Oskar zobral za manželku a neskôr spolu utiekli pred systémom do exilu. Za pomoci kamaráta Róberta odišiel zo Slovenska, na budúci život v exile dostal finančnú injekciu, o ktorú sa podľa Oskarovej neskoršej výpovede s Róbertom podelili. Aj Róbert mal zajačie úmysly, cítil sa ohrozený, s manželkou Irenou chceli čo najskôr opustiť republiku, no jeho prenasledovatelia boli rýchlejší.

Fotky z rodinného albumu: Poskytla nám ich Anna Remiášová. Foto: Archív

Dnes je jasné, že únos prezidentovho syna a vražda Remiáša sú prepojené kauzy a nedajú sa oddeliť. Len pripomeňme, že na mladého Kováča v roku 1995 vydali medzinárodný zatykač za fiktívne obchodovanie s textilom. Posledný augustový deň 1995 ho brutálnym spôsobom uniesli do Hainburgu.

Oskar ako mladý príslušník SIS a účastník únosu psychicky nezvládol nápor, zdôveril sa priateľovi a spolu sa rozhodli prehovoriť o účasti tajnej služby na akcii. Ohrozil tak nielen seba, ale aj dlhoročného kamaráta, ktorý mu pomáhal pri úteku a bol jeho hlavnou spojkou so Slovenskom až do svojho skonu.

Z rozprávania jeho mamy Anny sa dozvedáme, že v osudný deň - tak ako často predtým - ich navštívil Róbert vo Vrbovom. Sťažoval sa na neustále sledovanie siskármi, ktoré sa ťahá už pol roka. Viac ako tajných sa však obáva nitrianskeho podsvetia, identifikuje ich podľa éčevéčok.

O štvrť na deväť videla mama svojho prvorodeného naposledy. Rozlúčili sa so slovami, že o týždeň sa stretnú opäť. O dve hodiny jej syn zaživa zhorel v aute - podľa odborníkov zomrel na šok z výbuchu a vysokého tepla. Ako posledná ho živého videla manželka Irena - Róbert prišiel domov, dal si ešte polievku, ale telefonát od známeho Albánca ho vylákal na stretnutie.

O krutom čine sa Anna dozvedela na druhý deň, počula v rozhlase správu, že v Karlovej Vsi v Bratislave vybuchlo auto s vodičom. „SIS-ka ho sledovala, bola na mieste činu, pozerala, či auto horí, či akcia dobre dopadla,“ spomína a znechutene krúti hlavou. „Spomenuli, že ide o môjho syna… a potom sa snažili tri mesiace zistiť, či je to on?“ nechápe a dodá: „Keby som sa nesnažila dostať na políciu, nikto by mi nedal nič vedieť, museli sme sa vnútiť, aby nás prijali.“

Miesto činu: V pondelok 29. apríla 1996 o pol jedenástej v noci auto značky BMW, ktoré viedol vtedy 25-ročný Róbert Remiáš, na križovatke v Karlovej Vsi vybuchlo. Foto: Archív

Keď sa v piatok konečne dostala ku kriminalistom a žiadala o identifikáciu, vyšetrovateľ zavolal do nemocnice na bratislavských Kramároch a požiadal príslušného lekára o pomoc. „Povedal, že mi to neodporúča, ani mi to nebolo umožnené, pretože mi ho už rozporciovali.“ Slová, pri ktorých sa napokon rozplače, mrazia aj po rokoch. „A lekár dodal, že by som ho nespoznala, pretože mu odrezali hlavu a ruku. Ukázali mi len jeho retiazku, ktorá bola ojedinelá, a fotky zhoreného Róberta. Identifikovala som ho podľa fotiek… nie je nič horšie, ako vidieť svoje dieťa zhorené,“ plače a nervózne mieša kávu.

Lyžička už dlhšie štrngá o šálku, a tak ju ponecháme s jej myšlienkami. „Keby ste počuli, čo všetko si v duchu myslím, čo pri tom cítim, naozaj sa mi ťažko rozpráva,“ necháme ju chvíľu viesť monológ. „Hovorím nesúvisle, ja viem... Robert zomrel v apríli a až 13. júla mal pohreb v Devínskej Novej Vsi. Čakalo sa na výsledky z Prahy,“ otvára sa nám nešťastná matka, ktorej po synovi zostala len zlatá retiazka.

„Šesť mesiacov ho prenasledovali, urobili z neho štvanú zver, no nehovoril o tom, správal sa, akoby sa nič nedialo. S úsmevom prehodil, ako po ňom poľujú, ako ich všetkých pozná a nerobí mu problém zbaviť sa ich. Vedel, že idú po ňom, vedel, kto ide po ňom, a tvrdil, že ak sa mu niečo stane, je za tým Mečiar a Lexa, lebo na neho nasadili svoje gorily. Ale posledné mesiace už mal strach, poznal praktiky SIS-ky a vedel, že najali na neho podsvetie.“

Po incidente začali mečiarovci hľadať na Remiášovú kompromitujúce materiály. Róberta obvinili, že mal spojenie s podsvetím a drogami. „Je neľudské napádať človeka, ktorý už nežije a nemôže sa brániť.“

Vytýkali jej, že sa spojila s politickou stranou SDK (Slovenská demokratická koalícia, predchodca SDKÚ - pozn. red.). „V Slovenskej Republike (promečiarovský denník - pozn. red.) urobili zo mňa absolútne nezodpovednú matku len preto, že pred voľbami som absolvovala mítingy SDK. Vraveli, že si nechám za to platiť, no nikdy som za to nedostala ani halier, ani by som neprijala. Zúčastňovala som sa na mítingoch, aby sa ľudia dozvedeli, že vládna moc spáchala zločin.“

Nuž, osud býva naozaj vrtkavý - priznáva. „Mea culpa, moja vina, áno, patrila som medzi tých, ktorých Mečiar ovplyvnil. Vedel narábať so slovom a ľudí oslovil, bohužiaľ, patrila som medzi nich. Róbert nie, on robil na polícii a mal na politiku iný pohľad, ale u nás vo Vrbovom sme boli silní mečiarovci. Po únose prezidentovho syna nám Róbert jemne dávkoval pravdu. Bola som šokovaná, čoho všetkého bol Mečiar schopný, aby sa udržal pri moci,“ spomína žena, ktorá mala dokonca tú odvahu, že predsedovi HZDS Vladimírovi Mečiarovi švacla na jednom z jeho mítingov kyticu z hrobu mŕtveho syna priamo do tváre. Ochrankári ju k nemu pustili, lebo si mysleli, že je babka demokratka.

Anna Remiášová: Spolu s druhým synom Braňom, nevlastným Róbertovým bratom, našla odvahu pozrieť si film Únos. Foto: Michal Šebeňa

Neskôr chodila aj na súdne pojednávania bývalého šéfa SIS Ivana Lexu. „Áno, boli verejné a povedala som si, že sa zúčastním na každom procese, ktorý má na rováši tento zloduch, a že mu budem v pätách ako nemá výčitka.“

Neoslovila ho, nehovorila s ním, len ticho sedela. „A o čom?“ vráti nám otázku. „Nemám záujem s nimi komunikovať. Poviem vám to od srdca - hoci sa nehodí, aby ste to napísali -, ale chcela by som ich v noci strašiť. Stále myslím na to, čo urobili môjmu synovi. Nech ich tá myšlienka prenasleduje.“

Spomienky sú stále živé, no dnes už pri nich nedokáže slzu vyroniť. „Stála za tým SIS, bola to politická vražda, vražda na objednávku. Stálo za tým aj podsvetie, ale kto je vrah? Kto si vraždu objedná alebo ten, kto ju spácha?“ pýta sa matka, ktorá roky pátra po vrahoch svojho syna.

Dalo sa tomu ohavnému činu zabrániť? Remiáš sa obrátil na majora Číža - druhého vyšetrovateľa v poradí, ktorého dosadil priamo Mečiar - so žiadosťou o pomoc, aby zastavili tú štvanicu. „Róbert požiadal o ochranu, ale Číž mu povedal, že ak neprezradí, kde sa Oskar nachádza, hatí vyšetrovanie a že ak chce mať pokoj, má dať od toho ruky preč,“ spomína Anna a dodá: „Róbert mu povedal, že nemôže dať od toho ruky preč, lebo je ohrozený život jeho priateľa. Potrebovali sa ho zbaviť, lebo nemlčal, rozprával o tom všade a všetko. Riešili to vraždou, aby nevyšlo najavo, že tajná služba spáchala únos prezidentovho syna.“

Keď sme sa s matkou Róberta stretli prvýkrát, bolo to v kaviarni, ktorá patrila Robertovi Kaliňákovi. V tom čase ešte poslancovi za Smer, ktorého osud jeho menovca zjavne netrápil. O pár rokov sa síce ako minister vnútra o vyšetrovanie Mečiarových nášľapových mín veľmi nezaujíma, prekvapivo sa však zúčastní na druhej svadbe svedka únosu.

Nie každý vie, že Oskar sa spolu s manželkou po návrate na rodnú hrudu vďaka pomoci vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka zamestnal na polícii. Po čase sa s manželkou Adrianou rozviedol a zobral si bývalú lásku - Robovu sesternicu Klaudiu. Predtým si zmenil priezvisko na Gál, neskôr sa však vrátil k pôvodnému Fegyveres. Kaliňák, ktorého Oskar len tak mimochodom pozval, prišiel na jeho svadbu sám, bez manželky Zuzany, inak tiež siskárky.

Zuzana: Kaliňáková manželka pracovala pre SIS. Minister o jej minulosti hovorí nerád. Foto: Michal Šebeńa

Prečo to spomíname? Nuž, v spomienkach o exilovom Oskarovom pobyte z pera novinára Matúša Burčíka sa spomína „nemenovaná manželka súčasného ministra“, ktorá bola súčasťou komanda SIS. To vraj svedka únosu malo uniesť späť do vlasti, aby zmenil výpoveď.

O koho presne ide, nikto bližšie nešpecifikoval. Oskar nám na priamu otázku, či išlo o Zuzanu, odpovedal, že počul všeličo, ale na tváre ľudí, ktorí mu boli v pätách, sa už nepamätá. „To je celé nezmysel, už som to viackrát hovoril,“ bránil si manželku minister vnútra Robert Kaliňák.

Za ochotu pomôcť priamemu svedkovi únosu prezidentovho syna prišiel Róbert Remiáš o to najcennejšie. Za to, že priateľovi podal pomocnú ruku pri odchode do exilu, že bol jeho spojkou, dopadol napokon horšie ako obeť Michal Kováč mladší či svedok únosu Oskar Fegyveres. Odpočúvali mu telefón, sledovali ho - aj preto sa stretnutia s Oskarom v exile stávali sporadickými -, dokonca po jeho smrti odpočúvali aj mladú vdovu Irenu, ktorá sa neskôr vrátila na Moravu.

S bývalou nevestou, o ktorej sa veľa nevie, už Anna Remiášová nie je v kontakte. „Má novú rodinu, svoj život, načo otvárať staré rany?“ myslí si. Čo nás však naozaj prekvapilo, nestretla sa ani s Oskarom, najbližším priateľom jej syna, ktorý za neho položil život. „Oskar bol v zahraničí a ja som nevládala, ani som sa nesnažila kontaktovať sa s ním. S odstupom času si myslím, že ten, kto by mal kontakt vyhľadať, nie som ja,“ dodá.

Pravda je, že Oskar Fegyveres, ktorému Róbert pomáhal, jeho mamu ani po vyše dvadsiatich rokoch nevyhľadal. Mohli sa stretnúť cez víkend v televízii Markíza, Annu Remiášovú však na rozdiel od Oskara do debaty nepozvali. „Nie, nestretli sme sa,“ reagoval na našu otázku Oskar, ktorého súčasná svokra je sestrou Anny Remiášovej.

Robova mama mu vraj stále neodpustila, stále ho viní za synovu smrť.

Fegyveresa sme zastihli v Česku, kde momentálne žije. Vráti sa na Slovensko? Možno, ak príde nejaká pracovná ponuka. „Máme deväťročnú dcéru, chodí tu do školy, načo to komplikovať?“ odpovedá.

Oskar Fegyveres: Žije v Česku s manželkou Klaudiou, Róbertovou sesternicou. Ak by mal pracovnú ponuku, vráti sa na Slovensko. Foto: TV Markíza

Ak by mu Kaliňák ponúkol trebárs prácu na polícii, odmietol by. „Keď vidím tých mladých policajtov, ako pracujú, tak naozaj nemám záujem,“ odvetí. Na tom, že mu bol Kaliňák na svadbe, nevidí nič zvláštne. „Po návrate mi pomohol, zaujímal sa o mňa,“ vysvetľuje. A či verí, že súčasná vládna koalícia takzvané Mečiarove amnestie zruší? „Bol by som veľmi milo prekvapený, ale neverím tomu,“ skonštatuje pragmaticky.

„Páchatelia stále behajú po slobode, som znechutená, sklamaná, unavená,“ rezignovane hovorí matka Róberta Remiáša. Má na to právo, roky žije s vedomím, že vrahovia jej syna zostali nepotrestaní.

„Už v júni som mala v rukách kópiu expertízy pre ministerstvo vnútra, že Róberta zavraždili. Že to nebola žiadna nehoda, ale išlo o výbušninu. Výsledok tejto expertízy však zverejnili až po dlhom otáľaní a po čase celý prípad takzvane uložili. Róbert mi pomenoval svojich prenasledovateľov, keď ešte žil - Lexa a Mečiar. Myslím, že tu išlo o jediné - zlikvidovať mladého človeka, ktorý mohol dokázať, že ľudia sediaci na popredných miestach, riadiaci tento štát, sú zločinci,“ nedáva si servítku pred ústa. A dodáva: „Verím v Božiu spravodlivosť, verím, že veľmi kruto doplatia na to, že spáchali takýto trestný čin. Spravodlivosť si ich nájde sama, i keď to nebude slovenská spravodlivosť.“

Zomrel v apríli: Ale pochovaný bol až v júli. Foto: Július Dubravay

„Stále ma viní za synovu smrť,“ hovorí Fegyveres, prečo sa nestretol s matkou zavraždeného Remiáša

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás