Tip na článok
Debatný krúžok: Niektorí sa pobytu v domovoch dôchodcov bránia, iní oceňujú možnosť sociálneho kontaktu.

Štát dáva viac zločincom ako ľuďom, ktorí celý život pracovali

Nedostatok hygieny, zlá či jednotvárna strava, depresívne prostredie, málo kvalifikovaného personálu, dlhé čakacie lehoty... To všetko straší dnešných dôchodcov v štátnych, ale i mnohých súkromných zariadeniach pre seniorov.

Galéria k článku (7 fotografií )
Človeče, nehnevaj sa: Spoločenské hry vypĺňajú klientom voľný čas.
Starostlivosť: Popri hygiene, kvalifikovanom personáli či kvalite jedálneho lístka je pre klientov dôležitá aj prostá pozornosť a pomoc zamestnancov.
Modernejšia a drahšia: Senecká DSS účtuje minimálne 750 eur.

Súkromné zariadenie pre seniorov v Hlohovci pôsobí novo a moderne. Zrejme len na nás. Tetuška rezko si vykračujúca na návštevu za príbuznou totiž jedovato krúti hlavou. „Nikto by ma sem nedostal,“ prehodí. „Izby sú tmavé, dávajú len jeden druh jedla a popri tej cene doplácate nielen za lieky, ale ešte aj za odvoz k lekárovi.“

Nedáme sa rozhodiť a ako potenciálni klienti sa zverujeme do rúk mladej, sympatickej, usmiatej sociálnej pracovníčky. Ukazuje nám priestranné izby s balkónmi, nechá nás porozprávať sa s obyvateľmi „domova“, vysvetľuje nám, čo všetko musíme vybaviť na úradoch, aby sme ubytovanie u nich získali za cenu pod päťsto eur.

Nie je to málo, ale aj tak majú plno. V porovnaní s inými neverejnými poskytovateľmi sa totiž doplatok k štátnej podpore stále pohybuje pod hranicou slovenského priemeru. A najmä, niet na výber. Verejné zariadenia nemajú dobrú povesť, poradovníky sú dlhé a mohlo by sa stať, že dôchodcovia sa ubytovania jednoducho nedočkajú.

Štandard za päťsto

Platba za odvoz k lekárovi vyvoláva u nás trpký úsmev, keďže na polikliniku je to odtiaľto čo by kameňom dohodil. V tomto smere je na tom horšie starobinec v Striebornici pri Piešťanoch. Vyzerá síce ako horský hotel na pobreží priezračne čistého jazierka, museli by ste však hádzať kameňmi veľmi ďaleko, aby ste dohodili k najbližšej lekárskej službe.

Ani zdravotníci sa sem veľmi nehrnú. Prídu dvakrát za mesiac. Aj tu sa však stretávame s milým prístupom a dokonca s jedálnym lístkom, ktorý ponúka viacero jedál.

Cena? Za jednolôžkovú izbu doplatíte k štátnej podpore šesťstopäťdesiat eur. Zdá sa vám to veľa? Piešťancom zrejme nie, pretože aj tu je plno. Vraj možno sa niečo uvoľní o rok.

V Senci je o niečo lacnejšie. Pri vstupnej bráne na Slnečné jazerá sa hneď dozvedáme prečo: „Je to stará komunistická budova, určite to nájdete,“ navigujú nás. Obyvatelia si pochvaľujú. Vraj sa tu cítia ako na dovolenke.

„Ani neviem, koľko to stojí,“ krčí plecami šesťdesiatpäťročný František z Dubnice. „O všetko sa postaral syn. Jedlo by mohlo byť pestrejšie, ale inak sa nemám na čo sťažovať.“ Bratislavčanka Judita, ktorá prišla za sestrou, cenu pozná. Vraj je to okolo štyristosedemdesiat eur.

„Pôvodne sme chceli sestru umiestniť v Devínskej Novej Vsi, ale stálo to 950 eur! K tomu by sme jej museli zabezpečiť lekársku starostlivosť.“ Dodáva, že radšej doplatí, akoby mala dať príbuznú do štátneho zariadenia. „To sú hospice! Len na dožitie.“

V žiadnom súkromnom domove sme nenarazili na cenu zodpovedajúcu bežným slovenským dôchodkom. Všade chceli okolo päťsto eur, pri špecializovaných domovoch sa poplatky dokonca šplhali cez tisícku.

Čakajú na prirodzený úbytok

Nedostatok hygieny, zlá či jednotvárna strava, depresívne prostredie, málo kvalifikovaného personálu, dlhé čakacie lehoty... To všetko straší dnešných dôchodcov v štátnych, ale i mnohých súkromných zariadeniach pre seniorov.

Ľudí, ktorí celý život odvádzali nemalé prostriedky do sociálneho systému, dnes lustrujú zo všetkých strán a aby dostali podporu, musia doslova klamať. Inak by pobyt v týchto inštitúciách finančne nezvládli.

Paradoxne, tí, čo do Sociálnej poisťovne odviedli najviac, dostávajú najmenšiu alebo žiadnu podporu. A to sú radi, že po mesiacoch čakania sa vôbec do slušného „starobinca“ dostanú. V súčasnosti u nás poberá starobný dôchodok zhruba milión ľudí. Približne dvestotisíc potrebuje nejakú formu opatrovateľskej služby.

Deti sa o nevládnych rodičov často nezvládnu alebo nestíhajú starať, rozhodnutie umiestniť ich do domovov dôchodcov však znamená tortúru úradníckych formalít, po ktorých neraz zistia, že aj tak musia využiť služby súkromníkov. Zariadenia patriace do správy VÚC, miest a obcí síce vyjdú na dvesto až tristopäťdesiat eur, na voľné miesto sme však nenarazili. Všade bolo treba čakať mesiace, ba i roky.

„Máme všetko obsadené a v poradovníku tak sto ľudí,“ hovorí nám sociálna pracovníčka v Žiline. V Košiciach to bolo podobné. Desiatky čakateľov. „Ťažko povedať, kedy sa niečo uvoľní. Záleží na prirodzenom úbytku.“

V Bratislave nás „potešili“ - počkáme si možno až tri roky. Obecný domov dôchodcov nám ponúkol miesto len v Trsticiach, v príjemnej tichej dedinke, kde sú komplexné služby vrátane hospicu. Cena mierne pod štyristo eur.

Musia klamať

V súčasnosti si starí ľudia môžu vybrať z dvestosedemdesiatich zariadení pre seniorov, ktoré patria do správy obcí, vyšších územných celkov alebo súkromníkom. Práve počet neverejných ústavov je najvyšší. Ceny v nich zmierňuje príspevok od štátu, ale ten sa dôchodcovi priznáva len v prípade, že jeho majetok nepresahuje desaťtisíc eur.

Stačí teda, aby mal napríklad byt či slušné auto a podľa zákona by si mal pobyt v domovoch hradiť v plnej výške. Nepomôže, ani keď majetok prevedie na deti alebo ho predá, pretože prostriedky, ktoré má, by mali úradníci skontrolovať päť rokov dozadu.

Našťastie, zatiaľ stačí, ak svoju „majetnosť“ poprie v čestnom vyhlásení. Situácia sa však kedykoľvek môže zmeniť a pobyt v domove môže starých ľudí alebo ich príbuzných zruinovať.

Ďalšou podmienkou na zaradenie do domovov dôchodcov je takzvané posúdenie odkázanosti na pomoc inej osoby. Zo šiestich stupňov musí byť dôchodca zaradený aspoň do štvrtého. To znamená, že potrebuje opateru šesť až osem hodín denne. Rozhoduje o tom posudkový lekár na základe bodového systému.

Rôzne podmienky

Ak sa aj zmierite s poplatkami, musíte si preveriť, čo všetko inštitúcia seniorom ponúka. Niekde majú na výber z viacerých druhov jedla, inde je jednotná strava bez ohľadu na ochorenia, ktorými trpia. Aj v súkromných ústavoch sa môžu dostať do izieb bez sociálnych zariadení, niekde získajú aspoň základné lieky a obväzový materiál bezplatne, inde si všetko musia hradiť sami.

Rozdiel je aj v starostlivosti, kvalitách odborného personálu či počte návštev lekára. „Snažila som sa pre starkých nájsť najvhodnejšie miesto, ale bola to strastiplná cesta,“ hovorí Alena z Piešťan.

Vybavovanie na úradoch, zisťovanie, kde majú voľno, koľko stojí umiestnenie, overovanie servisu...“ Nakoniec našla v Solčanoch. Cena? Štyristopäťdesiat. O necelé dva roky sa však zvýšila o dve stovky. To si už nemohli dovoliť, a tak sa sťahovali do Topoľčian. Tam platia okolo päťsto.

„Rodičia museli predať byt. Ale peniaze sa raz minú...“ Zariadenie nekomentuje, len podotkne, že starkí chradnú z týždňa na týždeň. „Sestry sa snažia. Vidieť, že im záleží, aby boli ich klienti spokojní. Ale čo zmôžu, keď sú dve alebo tri takmer na tridsať dôchodcov?“

Od buka do buka

Ešte horšie sú na tom tí, ktorých rodičia potrebujú špeciálnu starostlivosť. Hovoríme o najvyšších stupňoch odkázanosti, kde starí ľudia trpia závažnými chorobami. Parkinsonovou alebo Alzheimerovou chorobou, sklerózou multiplex, demenciou…

Špecializovaných zariadení je na celom Slovensku len niečo vyše päťdesiat, hoci iba alzheimerom trpí približne štyridsať- až päťdesiattisíc občanov. Náklady na ubytovanie sú pre bežného človeka vysoké.

Piešťanské Alzheimer centrum si účtuje približne sedemsto eur podobne ako Senec, v Bratislave zaplatíte viac ako šesťsto. K tomu prijímajú len klientov z Bratislavského samosprávneho kraja, pretože vraj napríklad Trnava dáva nižšiu štátnu dotáciu. Pred uzamknutou bránou seneckého špecializovaného zariadenia sú návštevníci veľmi struční.

Niektorí si len zanadávajú na systém, iní nám odmietajú povedať aj sumu, ktorú platia. „Nevesta mi povedala, že osemstopäťdesiat, a to si doplácam ešte za lieky,“ hovorí nám klientka zo Stupavy cez plot. „Varia len jeden druh jedla, ale výborne. Dnes sme mali mäsovú polievku, krumple, rezeň a šalát. Veď to je dobre, nie?“

Bratislavčan Jozef, ktorý prišiel za svokrou, hovorí o šťastí. „Toto zariadenie mi poradili na samosprávnom kraji a všetko šlo veľmi rýchlo. Platíme päťsto a sme relatívne spokojní. Viem, že inde je to oveľa drahšie, a dokonca si pýtali úplatky.“

Podpory sa nedočkala

„Nerozumiem, ako je nastavený sociálny systém, keď tí, čo počas aktívneho života nepracovali, neplatia takmer nič a ľudia, čo dreli, si kvalitnú starostlivosť nemôžu dovoliť,“ hovorí nám Peter, ktorý za svoju príbuznú v domove neďaleko Bratislavy platil osemsto eur.

Po tom, čo sa v Petržalke dočkal stanovenia stupňa odkázanosti, zistil, že miesto vo vyhliadnutom starobinci už nie je voľné. Musel starkú umiestniť mimo tejto mestskej časti.

Tam mu oznámili, že úradnícky proces musí absolvovať znova, pretože pôvodné rozhodnutie platí iba pre danú mestskú časť a v iných domovoch v okolí hlavného mesta treba doklad z bratislavskeho VÚC. Tri mesiace platil plnú sumu ubytovania a kým dôchodkyni podporu priznali, zomrela.

„Zariadenia podliehajú regionálnym samosprávam a tie majú svojich lekárov. Takže je podľa zákona v poriadku, že váš sťažovateľ musel vybaviť nový posudok v danom regióne,“ hovorí revízny a posudkový lekár Štefan Petík.

Ani on však nie je súčasnou situáciou nadšený. „Žiaľ, čakacie lehoty v obciach a vo VÚC sú naozaj neúmerne dlhé. Starých pribúda a miesta sa uvoľnia len vtedy, keď klient zomrie.“

Dodáva, že nedôvera ľudí vo verejné zariadenia je oprávnená a rozdiel medzi súkromnými a štátnymi starobincami je podstatný. „Štát by do nich mal viac investovať a nie podporovať nepracujúcich či neprispôsobivých občanov. Takisto by bolo ideálne zvýšiť dostupnosť opatrovateľskej služby v domácnostiach. Každý starý človek je najradšej doma a naše kvalifikované sestry opatrovateľky by nemuseli chodiť kade-tade po zahraničí.“

Ako postupovať?

Prvá cesta dôchodcu musí viesť na mestský alebo obecný úrad, kde požiada o stanovenie stupňa odkázanosti. Pre prijatie do zariadenia pre seniorov a štátny príspevok musí posudkový lekár stanoviť minimálne štvrtý stupeň odkázanosti. Podľa Štefana Petíka to znamená, že starý človek potrebuje denne šesť- až osemhodinovú opateru.

Tento proces by mal trvať najviac mesiac. V prípade špecializovaných súkromných zariadení sa však môže stať, že schválenie štátnej podpory vyšším územným celkom trvá dlhšie. Dovtedy si dôchodca alebo jeho rodina musia pobyt financovať v plnej výške.

Mimochodom, v súčasnosti sedí za väzenskými mrežami vyše desaťtisíc obvinených a odsúdených. Každý z nich vyjde daňových poplatníkov denne takmer na štyridsať eur, mesačne teda skoro tisícdvesto eur. Na dôchodcu štát prispeje sumou 320 eur...

Ako to vidí ministerstvo

Podľa informácie z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR nie je možné presne stanoviť, koľko stojí pobyt dôchodcu v zariadeniach pre seniorov.

„Každé má inú výšku ekonomicky oprávnených nákladov sociálnej služby v závislosti od kapacity, veľkosti izieb, štruktúry zamestnancov, druhu stravy, lokality, zriaďovateľa, konkrétneho vyššieho územného celku, počtu klientov a ďalších faktorov,“ hovorí Michal Jurči z tlačového odboru ministerstva.

Dodáva, že napríklad Bratislavský samosprávny kraj má priemerné bežné výdavky v zariadení pre seniorov pri kapacite od 41 do 100 klientov 681,23 eura a pri kapacite od 101 klientov 476,57 eura. „Na základe analýzy v roku 2012 vychádzali priemerné náklady na jedno miesto v zariadeniach sociálnych služieb asi na 550 eur.“

Ako pokračuje, ak na ekonomicky oprávnené náklady sociálnej služby prispieva štát sumou 320 eur mesačne alebo samospráva rôznymi príspevkami, poskytovateľ, a to aj neverejný, je povinný dodržiavať ochranu príjmu klienta pred neprimeranou úhradou.

To znamená, že klient platí podľa príjmu a majetku a musí mu po zaplatení úhrady zostať zákonom stanovená suma. Tá v súčasnosti predstavuje päťdesiat eur. „Ak je klientov príjem nižší, ako je zákonom stanovená hranica, neplatí nič.“ Ale len v prípade, že jeho deti nie sú schopné platiť za neho.

Michal Jurči vyvracia informácie o takzvanom prískočnom či povinných daroch pre tieto zariadenia. „Poskytovateľ sociálnej služby v žiadnom prípade nemôže podmieniť uzatvorenie zmluvy peňažným ani nepeňažným plnením,“ tvrdí.

Nelegálne starobince

Pre dôchodcov s nízkymi príjmami je šanca získať dobrú starostlivosť minimálna. Práve tu vznikol priestor pre nečestných podnikavcov. Otrasný prípad rezonoval Slovenskom v roku 2009, keď objavili nelegálny starobinec v Hronovciach. V katastrofálnych podmienkach sa tlačilo tridsať starých a chorých ľudí.

Bez zdravotnej starostlivosti, v nevyhovujúcich hygienických podmienkach, s mizerným stravovaním. Polícia zadržala aj vyše sto podozrivých úmrtných listov a majitelia zariadenia, ktoré sa po medializácii zmenilo z penziónu na občianske združenie, boli tiež obvinení z úžery.

Totiž podľa zmluvy, ktorú uzavreli s duševne chorou ženou zo Šoporne, získali jej dom za 3 300 eur, hoci mal hodnotu dvadsaťpäťtisíc! Navyše, peniaze nedostala. Namiesto nich jej mali ponúknuť doživotnú starostlivosť.

Majitelia však nakoniec obišli len s podmienkou. Len v Nitrianskom kraji v tom čase objavili štyri podobné „inštitúcie“. Napríklad aj trojizbový byt v Jasovej, kde jeho majiteľka ubytovávala osem starých ľudí. Koľko ich je celkovo na Slovensku, ťažko zistiť.

Zákon síce oprávňuje ministerstvo nelegálne zariadenia sociálnych služieb zakázať a uložiť im pokutu až 35-tisíc eur, kontrolné mechanizmy však často zlyhávajú, pretože niektoré sa tvária ako penzióny, iné ako občianske združenia alebo súkromné osoby, ktoré vraj chcú len pomáhať.

VIDEO Plus 7 Dní