reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Dňa 25. júla 1967 išiel som do Jalšovského lesa zbierať liečivé byliny. Ako som sa predieral cez húštinu, mohlo byť okolo obeda, natrafil som na tri-štyri skaly a&nbsp;na jednej som videl, ako sa vyhrieva ohromné veľké zviera podobné jašteru, farby sivočiernej. Videl som mu len prednú časť, v&nbsp;dĺžke asi pol druha metra, malo dve nohy, či malo viac, to som nevidel. Hlavu veľkú tak, že by som mu ho rukou nebol presiahol. Oči veľkosti päste, ktorými žmurkalo, a&nbsp;papuľu otváralo a&nbsp;zatváralo. Ihneď som sa pobral preč a&nbsp;obzeral som sa za sebou, či to nebeží za mnou, - píše sa v&nbsp;protokolárnej výpovedi 79-ročného Tomáša Kabaštu z&nbsp;Hlohovca, podpísanej štyrmi svedkami 4. augusta 1967.

Príšera a tajomstvá sorošského kopca

„Dolu podpísaná týmto vyhlasujem, že asi pred štrnástimi rokmi som videla jedného tvora podobného na jaštera, asi dva metre dlhého s veľkými očami, keď som išla do vinohradu cez háj smerom na Tepličky. Keď som prišla do hlbokej lesnej cesty, videla som na medzi tej cesty vyhrievať sa tohto tvora,“ píše sa vo výpovedi Júlie Štefanovičovej zo 6. septembra 1967, ktorá sa odvoláva aj na ďalšiu, vtedy už nežijúcu svedkyňu Karolínu Fogltonovú. Tým sa to, samozrejme, nekončí.&nbsp; Jozef Urminský mladší o tom v Hlohoveckých novinách napísal, že posledná vážnejšia „hystéria“ medzi Hlohovčanmi a Peterčanmi okolo tajomstiev sorošského kopca utíchla v roku 1967. Dovtedy však o neznámom tvorovi ukrývajúcom sa v peterskom háji stihol uverejniť článok aj denník Práca, ktorý okrem pani Štefanovičovej citoval hájnika Šuchu.

Ten v miestnych lesoch viackrát videl „dva a pol metra dlhého plaza s hladkým telom, hlavou podobnou jašterici a papuľou pripomínajúcou žabu“. Nuž a opisy dnes už historických protokolov výpovedí svedkov sa ocitli aj v správe z návštevy krasových lokalít v okolí Hlohovca, ktorú spísal v roku 1970 Mikuláš Erdös z Múzea slovenského krasu. On tam však nešiel hľadať príšeru, ale dokumentovať staré správy o jaskyniach. Lebo na Soroši sú aragonitové jaskyne, do ktorých sa ľudia zrejme dostali už v praveku. Úlomky aragonitového kvapľa našli aj v jame z mladšej doby bronzovej kúsok odtiaľto. Keď v roku 1668 stavali leopoldovskú pevnosť, dnešnú väznicu, taliansky stavebný inžinier Andresi zakreslil do vojenskej mapy lievikovitý komín smerujúci do hlbín. A všetko ostatné už do svojej správy popísal Mikuláš Erdös.

„Po oboch stranách tejto dolinky boli pred druhou svetovou vojnou lomy. Zreteľne tu vidieť, že ide o vylámaný priestor, na ktorý sa zvrchu zosypala hlina,“ hovorí speleológ Ivan Demovič. Svätá pravda, sme v akejsi priehlbine, ale pokojne sem mohla padnúť aj letecká bomba. Laik by si zrejme nevšimol vôbec nič. „Tu na Soroši bolo veľa lomov, aj malé, súkromné. Ako všade tam, kde boli vápence. Ľudia ich dolovali ručne, vozili na fúrikoch a predávali. Vyžiť sa z toho nedalo, ale privyrobiť si áno.“ Potom ukáže na malú dierku pod skalami, skonštatuje, že z nej cítiť prievan, že tam zrejme žije kuna. Pravdupovediac, je to sklamanie. Čakali sme jaskyňu, našli sme dieru s prievanom. Veľa sme si sľubovali aj od „sondy poručíka Steineckera“. Znie to pekne a&nbsp;Mikuláš Erdös o&nbsp;nej v&nbsp;roku 1970 písal, že jeho pracovisko sa nachádza na rôznych miestach a&nbsp;výškových polohách bývalého lomu. Nuž a&nbsp;keď sme si ešte prečítali, že tu bol začiatkom minulého storočia vojenský výcvikový priestor a&nbsp;kedysi sa prepadlo pod zem aj obrnené vozidlo, čakali sme naozaj senzáciu. Opäť sklamanie. Kamenná stena s&nbsp;dierou dole, ktorá podľa slov speleológov nemá ostré hrany, a&nbsp;nie je vylúčené, že dutina pokračuje. A&nbsp;úsmevný dodatok, že Steineckerovci podkopávali visiaci balvan...

Pre laika je to ako nekonečné čakanie na zázrak - daj, Pane Bože, ale hneď! Jaskyniari to však vidia inak. Tvrdia, že ich práca je beh na dlhé trate. Najskôr si niekde niečo prečítajú, potom hľadajú v&nbsp;archívoch, zhovárajú sa s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;potom skúmajú terén. Nuž a&nbsp;v&nbsp;tomto prípade chodíme po stopách takmer päťdesiatročného záznamu Mikuláša Erdösa. Pozrieme a&nbsp;ideme ďalej. Ich slovami - systematické zameriavanie. „Zrejme tu bude veľká jaskyňa,“ hovorí Peter Holúbek, predseda Slovenskej speleologickej spoločnosti. „Všetky predpoklady na to sú, Považský Inovec tvoria predovšetkým vápence a&nbsp;kde sú vápence, tam sú aj jaskyne. Ivan Demovič tu už v&nbsp;roku 1991 objavil 570 metrov dlhú Modrovskú jaskyňu. Nuž a&nbsp;teraz sme v&nbsp;tom istom pohorí a&nbsp;mapujeme sedem jaskýň, o&nbsp;ktorých písal Mikuláš Erdös.“

Lenže, vtedy bolo zima a mrzlo. „Bola to náhoda,“ hovorí Ivan Demovič. „Šiel som po lese a na jednom mieste som zbadal roztopený sneh a mokré lístie. Práve tak sa dajú nájsť jaskyne, lebo - ony dýchajú!“ A fajčiari fajčia, čo sa pri objavovaní neznámych podzemných priestorov tiež môže ukázať ako výhoda.&nbsp; Jaskyňa Lomnica. Správa z&nbsp;roku 1970 sa o&nbsp;nej síce ne­zmieňuje, ale keď už ju máme po ceste... Toto je už iná káva, slušná, prudko sa zvažujúca diera do zeme, ktorá sa po pár metroch ostro zatáča doprava. Ak sa máte dostať dole, musíte sa držať lana a&nbsp;rátať s&nbsp;tým, že sa budete šmýkať horou prachu. „Hĺbka tejto jaskyne je dvanásť metrov, dĺžka asi štyridsať. Skúmali sme ju asi pred piatimi rokmi, zriadili sme tu lanovku, aby sme mohli vyvážať kamene, vďaka ktorým pred ňou vznikla malá plošinka. Ďalej sme však nešli, lebo priestor sa prudko zužoval,“ dodáva. Ponúknete riešenie, dynamit, ale dočkáte sa odpovede, že nie je problém priestor rozbiť, skôr vyviezť odtiaľ sutinu.

Speleológovia osádzajú meračský bod, premeriavajú, potom berú do ruky výškomer, aby presne zaznamenali hĺbku jaskyne, ukazujú na lopaty a&nbsp;murárske varechy, ktoré tam zrejme nechali iní výskumníci. Ťažko povedať, kto to bol, či jaskyniari alebo „záškodníci“. Tak volajú tých, ktorí do podzemných priestorov lezú bez vedomostí a&nbsp;základných informácií o&nbsp;bezpečnosti. Lenže potom to premeriavanie trvá už pridlho a&nbsp;vy sa poberiete k&nbsp;východu zapáliť si. „Fajčili ste, však?“ spýta sa Ján Vajs, ďalší zo speleológov. Neviete, či sa máte cítiť previnilo, či výčitka súvisí s&nbsp;tým, že ste zhrešili pri niekdajšom mieste na ukladanie výbušnín, ale nakoniec sa cítite ako spoluobjaviteľ! „Dym nestúpal hore k&nbsp;otvoru, napriek tomu, že je ľahší ako studený vzduch v&nbsp;jaskyni, klesal celkom dole k&nbsp;nám. To znamená, že v&nbsp;jaskyni je prievan, čo je zasa znak toho, že niekde musí mať ďalší otvor.“

Vaša hrdosť na objaviteľské schopnosti sa však skončí vo chvíli, keď sa dozviete, že ak by sa našiel záujemca, dá sa na tomto mieste otvoriť nové pracovisko. Papiere popísané číslami, jaskyňa zmapovaná, ale ak sa nenájde, len hŕba ďalších archívnych materiálov.

Čo vlastne robíme na tejto výprave? Jaštera sme nevideli a keď sme sa naň pýtali ľudí, posielali nás do viechy, ktorú pomenovali po ňom. K vchodu postavili sochu akéhosi draka, ktorý však nemá oči veľkosti päste. Legenda? Pred pár rokmi ktosi v&nbsp;Gaderskej doline vyhodil z&nbsp;auta trojmetrového pytóna a&nbsp;bola z&nbsp;toho senzácia. Ťažko však predpokladať, že v&nbsp;polovici minulého storočia si ktosi u&nbsp;nás v&nbsp;chovprodukte kúpil povedzme tropického varana. Nebol ani chovprodukt, ani varany. Možno to bola užovka stromová, ktorá môže dorásť až do dvoch metrov a&nbsp;jej hrúbka môže byť až desať centimetrov. „Keď plávate v&nbsp;Balatone a&nbsp;ona sa objaví pri vás so vztýčenou hlavou, naozaj máte pocit, že vidíte dinosaura,“ hovorí Ján Vajs. Ale čo tie oči veľkosti päste? „Nuž, strach má veľké oči,“ dodá. Lenže strach nemá nohy a&nbsp;tento tvor, aspoň pred viechou, ich má. Neberme Hlohovčanom ich príšeru, ľudia majú záhady radi. „V&nbsp;jaskyni sa však určite nezdržiavala. Možno niekde v&nbsp;Mexiku by mohla, ale v&nbsp;našich podmienkach by neprezimovala,“ hovorí Peter Holúbek. A&nbsp;ešte jedna istota - do správy z&nbsp;tejto cesty po krasových javoch severne od Hlohovca sa určite nedostane.

„Porovnali sme správu Mikuláša Erdösa starú päťdesiat rokov so súčasnosťou. Na rozdiel od minulosti, čo dokumentujú aj staré fotografie, je všetko zarastené zeleňou, neprehľadné, niektoré objekty ťažko identifikovať. To, čo sme videli, sme zmapovali, premerali, určili sme súradnice GPS, podľa ktorých sa budú môcť orientovať budúci výskumníci a&nbsp;jaskyniari,“ konštatuje Peter Holúbek. Na Považský Inovec sa zamerali aj preto, lebo je zdokumentovaný menej než iné regióny Slovenska, a&nbsp;pravdepodobnosť, že tu jaskyne sú, je veľká. Možno práve táto správa sa stane podkladom ďalšieho prieskumu oblasti v&nbsp;budúcnosti. Napokon, nebyť výpovedí o&nbsp;príšere v&nbsp;správe Mikuláša Erdösa, ani by sme netušili, že také čosi po Soroši pobehovalo. Súradnice GPS však legendou nie sú. Raz sa dakomu určite zídu!

Vojaci vždy milovali orientačné body. Jedným takým bodom sa mal stať aj „veľký strom“ na Soroši. Práve tu má byť vchod do jaskyne, do ktorej sa naposledy dostali vojaci pri cvičení v roku 1937 a vtedy vraj prešli až trojkilometrový úsek. Ako píše Jozef Urminský mladší, „krátko nato dal veliteľ komínový otvor do jaskyne zasypať, pre prípad ďalšieho skúmania tu však ponechali nejaký orientačný bod, zrejme výrazný strom“. Hodená rukavica našim trom speleológom! Ale hľadajte „výrazný strom“ tam, kde síce kedysi okrem neho nebolo nič, ale dnes je na celom kopci hustý les. Hľadanie v archívoch, rozhovory s ľuďmi a oni ho nakoniec našli! Zamerali, zaznamenali. Myslíte si, že sa v budúcnosti nenájde nikto, kto by sa sem pobral a neskúsil nájsť jej vchod?

Alebo že sa už nikdy nikto nevyberie do „zahádzanej jaskyne na konci samoty“, o&nbsp;ktorej tiež písal v&nbsp;správe Mikuláš Erdösi: „Táto malá jaskyňa bola známa ešte za vojny, lebo sa v&nbsp;nej údajne ukryli partizáni. Neskoršie bol vchod zasypaný. V&nbsp;jaskyni majú byť ešte predmety z&nbsp;pobytu jej dočasných obyvateľov.“ Toto nie sú správy o&nbsp;minulosti, ale správy pre budúcnosť!