Tip na článok
Rustikálny barok: Evanjelistov na kazateľnici vyrezal zrejme ľudový umelec.

Strašidelná legenda: Vo veži brdárskeho kostola sa vraj zjavuje krvavá ruka

V Brdárke, dedinke na konci všetkých ciest, si jedenásť členov cirkevného zboru dalo za úlohu zachrániť vzácny chrám

Galéria k článku (8 fotografií )
Roman Škantár: Býva hneď vedľa kostola. Smeje sa, že starostlivosť oň mu akosi prischla.
Vzácny interiér: Vnútri kostola je deväť hnuteľných kultúrnych pamiatok.
Rustikálny barok: Evanjelistov na kazateľnici vyrezal zrejme ľudový umelec.

Brdárka je čarovná malá dedina v Gemeri. Žije tu len päťdesiat ľudí. Časť sú starousadlíci, časť noví, ktorí sa sem za prírodou prisťahovali z miest pred pár rokmi. Jedenásti z nich sú aktívnymi členmi cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. A majú spoločný cieľ: zachrániť renesančno-barokový evanjelický kostol z roku 1696.

Ani početný, ani majetný

Roman Škantár (46) s úsmevom hovorí, že mu akosi prischlo byť predsedom združenia na záchranu kostola. Povolaním je architekt a býva hneď vo vedľajšom dome. Aj on sa sem prisťahoval pred dvanástimi rokmi z mesta. Vtedy prišli mladí s víziou, že sa vrátia k prírode, permakultúrnemu hospodáreniu a budú si navzájom pomáhať.

Roman Škantár: Býva hneď vedľa kostola. Smeje sa, že starostlivosť oň mu akosi prischla.
Roman Škantár: Býva hneď vedľa kostola. Smeje sa, že starostlivosť oň mu akosi prischla.
JANA ČAVOJSKÁ

Tunajší cirkevný zbor nie je ani veľmi početný, ani veľmi majetný. O kostol, národnú kultúrnu pamiatku, sa nemal kto starať. Preto nadšenci založili pred šiestimi rokmi združenie. To mal brdársky kostol strechu v havarijnom stave. Do veže už zatekalo.

Šindle však boli pôvodné a štiepané. Oprava bola náročná, musela ju robiť odborná firma pod dohľadom autorizovaného architekta a pamiatkového úradu. Peniaze získalo združenie na trikrát z grantového programu ministerstva kultúry, na trikrát robili aj strechu. Potom urobili odkvapové rúry. Kostol je totiž veľmi vlhký. Preto je na rade celkové odvodnenie. Naň žiadajú grant teraz. Keď to bude hotové, združenie sa pustí do nových omietok a reštaurovania interiéru. Z mobiliára je hotový oltár, ktorý opravovali v reštaurátorských ateliéroch pamiatkového úradu v Bratislave, a organ.

Vzácny interiér: Vnútri kostola je deväť hnuteľných kultúrnych pamiatok.
Vzácny interiér: Vnútri kostola je deväť hnuteľných kultúrnych pamiatok.
JANA ČAVOJSKÁ

Vzácny organ sa predvlani vrátil do kostola po pätnástich rokoch. „Bol v organárskych dielňach na oprave, ale neboli peniaze,“ konštatuje Roman Škantár. Cirkevný zbor začal s nadšením pripravovať organový koncert. Keď týždeň pred termínom prišli s kantorom precvičiť skladby, zistili, že dvadsaťjeden píšťal chýba. Bolo jasné, že ich zobral niekto, kto sa aspoň trochu vyzná v organoch. Organ musel otvoriť a píšťaly vybrať tak, že kým kantor nezapol určité registre, plnohodnotne hral aj bez nich, ani si nevšimol, že chýbajú. Zlodeja polícia neodhalila. Občianske združenie muselo zháňať peniaze nanovo. Inauguračný koncert bol až tento rok v septembri.

Dedinu zachránili novousadlíci

S peniazmi na píšťaly pomohol Brdárke tatranský seniorát. Poddozorca z Gerlachova Pavel Povec Brdárku navštívil a veľmi sa mu tam páčilo. Tak veriaci zbierali peniaze medzi sebou. Ani Brdárčania nezaháľajú. Zorganizovali vernisáž, koncerty a z výťažku financujú svoje aktivity. Keď treba, sami priložia ruku k dielu. Napríklad vymenia prehnitú dosku alebo vykosia okolo kostola.

Cisár na empore: Obraz Jozefa II. zdobí jednu z kaziet. Veriaci ho namaľovali z vďačnosti za Tolerančný patent a venovali mu aj ďakovný nápis, dole.
Cisár na empore: Obraz Jozefa II. zdobí jednu z kaziet. Veriaci ho namaľovali z vďačnosti za Tolerančný patent a venovali mu aj ďakovný nápis, dole.
JANA ČAVOJSKÁ

Brdárka mala v najlepších časoch, keď tu evanjelici stavali kostol, asi dvesto obyvateľov. Bola to obec pastierov, v okolí boli bane a ľudia pracovali aj v službách pre baníctvo a metalurgiu. Vyrábali drevné uhlie. A pestovali čerešňové stromy. Brdárske čerešne boli preslávené vtedy a sú známe aj dnes. Na jar tu kvitne viac ako štyritisíc čerešňových stromov. Starí ovocinári tu vyšľachtili asi dvesto druhov.

Potom prišlo nešťastné obdobie, keď v dedine ani v regióne nebola práca. Mladí nevideli perspektívu. Sťahovali sa za prácou do miest, do Bratislavy, do zahraničia. Zostalo asi dvadsať ľudí a s Brdárkou to nevyzeralo ružovo. Zdalo sa, že dedina čoskoro vymrie. Novousadlíci ju doslova zachránili. Dnes tu býva dvanásť detí. V Brdárke nie je pošta ani škola. Niektoré deti dochádzajú do iných obcí, ostatné sa vzdelávajú doma. Obchod so základnými potravinami otvárajú trikrát do týždňa na dve hodiny.

Kostol v Brdárke: Môžete sa doň pozrieť po telefonickom dohovore so správcom.
Kostol v Brdárke: Môžete sa doň pozrieť po telefonickom dohovore so správcom.
JANA ČAVOJSKÁ

Na inauguračnom koncerte opraveného organu hral a spieval zbor z Popradu-Veľkej. Deťom sa v kostole veľmi zapáčilo. Spontánne si rovno vtedy založili vlastný spevokol. „V Brdárke nie je kantor ani žiadny učiteľ spevu, no možno ich to chytí a budú chodiť do kostola,“ teší sa Roman Škantár.

Samé pamiatky

Brdársky kostol sa môže pýšiť niekoľkými zvláštnosťami. On sám je nehnuteľnou kultúrnou pamiatkou a jeho súčasťou je deväť hnuteľných kultúrnych pamiatok. Dvere, luster, empora, patronátna lavica, lavice, organ, oltár, kazateľnica a krstiteľnica. „Výzdoba je v štýle rustikálneho baroka, to znamená, že ju nevyrobili umelci, ale šikovní bežní ľudia,“ vysvetľuje Škantár. „Až na organ vyrobený v roku 1762, je z dielne majstra Daniela Wallachyho zo Spišskej Soboty a je to posledný jeho organ, ktorý sa na území Slovenska zachoval.“

Kostol si evanjelici postavili ako jednoduchú modlitebňu bez veže v 17. storočí. V tých časoch nemali inú možnosť. Prím hralo katolícke náboženstvo a pre evanjelikov platili rôzne obmedzenia. Keby Brdárka nebola taká malá, Bohom zabudnutá a na konci všetkých ciest, modlitebňa by zrejme ešte musela byť aj mimo dediny. Keď Tolerančný patent cisára Jozefa II. povolil evanjelikom stavať kostoly - síce bez veže, ale predsa -, prestavali modlitebňu v slohu barokového klasicizmu a priestor preklenuli pruskými klenbami. Evanjelici z Brdárky chceli cisárpánovi vyjadriť vďačnosť. Preto je na klenbe latinský nápis: „Na slávu Boha trojjediného tento chrám vybudovala evanjelická cirkev brdárska v roku, keď to Jozef II., zbožný, statočný, spravodlivý a šľachetný kráľ, svojou cnosťou a príkladom láskavo nariadil, za pôsobenia ctihodného farára Andreja Muránskeho.“

Drevené alebo murované empory sú pre gemerské evanjelické kostoly typické. No empora v Brdárke je unikátna. Kým inde ich zdobia väčšinou len maľované ornamenty, tu je šesť kaziet s výjavmi zo Starého a z Nového zákona a nad vstupom aj portrét cisára Jozefa II. Umiestnili ho tam z vďačnosti a úcty k panovníkovi, ktorý im povolil kostol. Nápis na bočnej stene empory hovorí o tom, že chrám obnovili za pôsobenia kňaza Pavla Šafára. „Bol to otec Pavla Jozefa Šafárika a je možné, že obrazy na empore maľoval práve on,“ nazdáva sa Roman Škantár.

Vežu so zvonicou dobudovali až o sto rokov. Až v polovici 19. storočia si totiž evanjelici mohli stavať kostoly so všetkým, čo k nim patrí.

Krvavá ruka

S Romanom Škantárom a poddozorcom Pavlom Povecom sa šplháme strmými drevenými schodmi k zamknutým dverám a za nimi ešte vyššie, až do veže. V brdárskom kostole sa zvonilo aj zvoní ručne. Dnes len počas pohrebov a pred bohoslužbami, ktoré sú iba raz v roku, na Martina. V minulosti každý deň, aj o polnoci. Lenže v kostolnej veži sa začala zjavovať krvavá ruka. Aspoň tak hovorí jedna z legiend spojená s kostolom.

V tých dávnych časoch dával zvuk zvona široko-ďaleko na známosť, že už odbila polnoc, každý poriadny človek má spať a na zemský povrch vychádzajú rôzne zlé sily. Len zbojník či iný ničomník bol ešte po polnoci vonku. Nečisté sily sa strácali až s prvým ranným lúčom alebo so zakikiríkaním kohúta. Ak by ste vystrčili nos z domu, mohli by ste stretnúť prízrak či ducha. Všetci v Brdárke tento nepísaný zákon dodržiavali. Lenže - čo zvonár? Musel odzvoniť polnoc. A zo zvonice sa vrátiť domov.

Hovorí sa, že vtedy sa v kostolnej veži začala zjavovať krvavá ruka. Keď ju zvonár zbadal prvýkrát, skoro z veže spadol. Veľmi sa zľakol. No povinnosť je povinnosť. Tak na druhý deň šiel znova zvoniť. Krvavá ruka tam bola zas. Potom sa bál chodiť sám. Chodili teda vždy dvaja či traja. Navzájom sa posmeľovali. Krvavá ruka však nedala pokoj. Zjavovala sa naďalej. Nikto nevie, ako dlho to trvalo.

Dnes na zvony zvoní Roman Škantár a uisťuje nás, že sa nemáme čoho báť, že on tam krvavú ruku nikdy nevidel. Dva zvony, väčší a menší, nainštalovali v roku 1921. Podľa nápisu na tom menšom ich zaplatili z milodarov rodákov pracujúcich v Amerike.

Do veže však Roman Škantár návštevníkov bežne nepúšťa. Na to sú drevené schody v dosť zúfalom stave. Po krádeži píšťal z organu už nikomu nenechá kľúče, aby si kostol prezrel sám. Predtým to bolo bežné. Ľudia si tu verili. Teraz v kostole pribudli zabezpečovacie zariadenia a Roman Škantár návštevníkov dovnútra vždy sprevádza. Návštevu si s ním treba vždy najprv dohodnúť telefonicky. Neplatí sa nijaké vstupné.

VIDEO Plus 7 Dní