Bol letný večer roku 1996, v televízii bežal seriálový trhák Jednoducho Mária a pred obrazovkami sedela polovica Slovenska. V dedine Osrblie takmer všetci. Našťastie, pretože práve v tom čase nastalo vonku hotové peklo, ktoré za desať minút zmenilo krajinu na spúšť. Prudký vietor dosahoval v nárazoch až dvestokilometrovú rýchlosť a lámal všetko, čo mu stálo v ceste. Zver dávno poutekala, cítila, čo príde. Jedinou obeťou bol starý jeleň, ktorého po pár dňoch našli zavaleného kmeňom.

„Keď sme ráno prišli, naskytol sa nám strašný pohľad. Starým, tvrdým chlapom, ktorí s touto horou vyrastali, sa tisli slzy do očí,“ hovorí nám Miroslav Pepich, riaditeľ Odštepného závodu v Čiernom Balogu, ktorý tu vtedy robil správcu. „Všetko ľahlo. Buky, smreky, javory... takmer milión kubíkov dreva. Sto rokov dozadu si nikto takú katastrofu nepamätal.“

Aby les znova žil

V tých časoch, krátko po revolúcii, ešte neboli ochranárske organizácie príliš v móde. Lesníci mali viac-menej voľné ruky a k tomu podporu vlády, policajtov, hasičov. Hneď ako sa dalo, prišla pomoc, technika, stovky ľudí, ktorí uvoľňovali cesty, zvážali padnuté drevo a už o rok sa začalo s obnovou lesa. Veľkú časť znovu vysadili, viac než tri milióny sadeníc, zvyšok ponechali na takzvané prirodzené zmladenie.

SPOMIENKY NA KALAMITU: „Starým, tvrdým chlapom, ktorí s touto horou vyrastali, sa tisli slzy do očí,“ hovorí Miroslav Pepich.
SPOMIENKY NA KALAMITU: „Starým, tvrdým chlapom, ktorí s touto horou vyrastali, sa tisli slzy do očí,“ hovorí Miroslav Pepich.
Zdroj: Peter Galan

„Pozrite, tamto je kopec Laurencia,“ zastane riaditeľ na úzkej ceste a ukazuje pred seba. „Dnes by ste nepovedali, že bol pred dvadsiatimi rokmi doslova oholený. Je tam živý, zdravý les, ktorý plní všetky funkcie - bráni zosuvu a pohybom pôdy, zadržiava vodu, absorbuje oxid uhličitý, produkuje kyslík. Okrem smreka, ktorý sem neodmysliteľne patrí, je tam smrekovec, jedľa, javor, buk, jaseň. No nie je to nádhera?“

Nechce zovšeobecňovať. Pripúšťa, že mali dobré podmienky, vhodné podložie aj iné teploty. Napriek tomu aj tu útočil podkôrny hmyz. „Bol to dennodenný boj, stavali sme feromónové lapače, na malom území sme skúsili chemický postrek. Výsledok? Tri roky po kalamite boli lykožrútom zasiahnuté len desiatky stromov. Keby sme to nechali na samovývoj, les, ktorý máte pred sebou, by vyrástol možno o sto rokov.“Dotýka sa ho, keď ich rôzne samozvané skupiny nazývajú vrahmi prírody. „Také reči zabolia. Veď vtedy nám sem chodili exkurzie a všetci našu prácu oceňovali.“

Treba hľadať kompromisy

Dnes je, žiaľ, situácia iná aj lesníci pripúšťajú, že treba hľadať nové riešenia. Teploty stúpajú, vlahy ubúda, pôda je vysušená a hlavne vetrové kalamity sa pravidelne vracajú. Na niektorých miestach, podobne ako v iných krajinách, už podkôrny hmyz nejde zastaviť. Zatiaľ čo v minulosti sa vyskytoval nanajvýš v 900-metrových výškach a vyprodukoval jednu-dve generácie, dnes ho nájdeme aj v 1 400 metroch nad morom a množí sa tri-štyrikrát ročne.

„Lykožrút tu bol, je a bude. Zdravý strom sa mu dokáže brániť. Ale v podmienkach klimatickej zmeny je to čoraz ťažšie. Smrek bude musieť časom ustúpiť odolnejším drevinám.“Rozhodne však odmieta škatuľkovanie na zlých lesníkov a dobrých ochranárov. „Je čas sadnúť si za stôl a jasne povedať, čo je spoločenská objednávka, čo ochranársky záujem, čo ideme s lesmi robiť a kde. Z nášho pohľadu znamená ich rýchla obnova zelené stromy, ktoré dokážu absorbovať zvýšené hladiny oxidu uhličitého. Všetci chceme zdravé životné prostredie a sme aj za samovývoj v prírodných rezerváciách. My sa však bavíme o hospodárskych lesoch.“

Osrblie - Hruškovo tesne po kalamite v roku 1996
Osrblie - Hruškovo tesne po kalamite v roku 1996
Zdroj: archív
Osrblie - Hruškovo dvadsať rokov po kalamite...
Osrblie - Hruškovo dvadsať rokov po kalamite...
Zdroj: archív

Degradácia prírody

Zhruba o sto kilometrov ďalej, na severnej strane Nízkych Tatier, sa lesníci boria s podobnými problémami. Aj tu zažívali jednu veternú smršť za druhou a tak, ako im to prikazoval zákon, kalamity spracovávali a vysádzali nové porasty. Až donedávna. Na základe dohôd na európskej úrovni a následnej štúdie Štátnej ochrany prírody (ŠOP) o ochrane hlucháňa im hrozí, že veľkú časť lesov vrátane hospodárskych nebudú môcť obhospodarovať. Niektoré územia sú pripravené na vyhlásenie za bezzásahovú zónu a mali by pribudnúť ďalšie. „Celá severná strana Kráľovej hole až po Čertovicu. Sedemtisíc hektárov súvislej hrebeňovej plochy, ktorá slúži ako ochrana nižšie položených porastov,“ vysvetľuje nám riaditeľ Odštepného závodu Liptovský Hrádok Ján Vrbenský. „Je neakceptovateľné, aby sme na takom dôležitom a rozsiahlom území nesmeli riešiť ani kalamitné stavy.“ Les tu tvoria predovšetkým smrekové porasty, teda objekt záujmu lykožrútov, a po kalamitách môže dôjsť k rozpadu celých lesných spoločenstiev i k požiarom vyschnutých stromov.

S partiou lesníkov prechádzame viacero miest pod Kráľovou hoľou. Ukazujú nám plochy, ktoré vysadili po prírodných katastrofách. O desať, dvadsať rokov by tu mohol byť nový les. Lenže teraz sa pýtajú, či naozaj bude. „Už dnes máme úseky, kde štyri-päť rokov nezasahujeme a len bezmocne sledujeme, ako príroda pred našimi očami chradne.“Hľadíme na porasty, z ktorých sa lykožrút „zrkadlovo“ šíri ďalej. Aj tam, kde obmedzenia nie sú. Lesníci však majú zviazané ruky a boja sa, že bude horšie.

„Stačí jediný padnutý strom, z ktorého lykožrút napadne ďalších sto až dvesto kubíkov dreva! Pri takej rozsiahlej bezzásahovej zóne to môže spôsobiť likvidáciu tisícov hektárov. Samozrejme, les sa časom obnoví. Za dvesto-tristo rokov. Ale my žijeme teraz. Pre nás, naše deti a vnukov to znamená výrazné zníženie kvality života. Mimochodom, v susednom Česku alebo v Rakúsku dostávajú majitelia lesov pokutu, ak kalamitu včas nespracujú. V Nemecku im dokonca poskytujú dotácie a vypomáha armáda. Podobne postupujú vo Švajčiarsku či v Taliansku. U nás chceme ísť nepreskúmanou cestou. To, čo naši dedovia a pradedovia pestovali stovky rokov, necháme zhniť.“

LYKOŽRÚT: Malý polcentimetrový chrobák dokáže spôsobiť obrovské škody.
LYKOŽRÚT: Malý polcentimetrový chrobák dokáže spôsobiť obrovské škody.
Zdroj: Internet

Žijeme s nimi a vážime si ich

Ján Vrbenský si myslí, že samovývoj má zmysel v pôvodných lesoch. Aby sme mohli sledovať prirodzený vývoj ekosystémov. Rozhodne nie v hospodárskych, ktoré od počiatkov človeka potrebovali. „Meniť ich zrazu na nejaký prírodný model je holý nezmysel. Akoby ste chceli v púšti pestovať  kukuricu.“

Odmieta bezzásahovosť aj v súvislosti s ochranou hlucháňov. „Kurovitým vtákom sa venujem zhruba dvadsať rokov a pravidelne sa pohybujem na územiach, kde tento dáždnikový druh (označuje vtáka, ktorý je indikátorom čistoty prostredia, niečo ako rak vo vodných tokoch - pozn. red.) žije. Neviem si predstaviť, čím by mohli byť preň suché, mŕtve lesy vhodnejšie než tie, kde racionálna ľudská činnosť odďaľuje rozpad biotopov. Hrať sa tu na prales je absurdné. My s hlucháňom roky žijeme, vážime si ho a chápeme, že treba zvoliť citlivý prístup. Ale tento cirkus je kontraproduktívny. Neprospeje ľuďom ani zvieratám.“

CIRKUS: „My s hlucháňom roky žijeme, vážime si ho a chápeme, že treba zvoliť citlivý prístup. Ale tento cirkus neprospeje ľuďom ani zvieratám,“ myslí si Ján Vrbenský.
CIRKUS: „My s hlucháňom roky žijeme, vážime si ho a chápeme, že treba zvoliť citlivý prístup. Ale tento cirkus neprospeje ľuďom ani zvieratám,“ myslí si Ján Vrbenský.
Zdroj: Peter Galan

Podľa neho je smiešne, že nás zahraniční experti prichádzajú učiť, ako sa máme správať k chráneným druhom. Pritom ich sami nemajú. Prednášajú o vlkoch, ktorých máme historicky najvyššie počty, o medveďoch, ktoré sú u nás premnožené, o kurovitých vtákoch. „Okrem niektorých štátov, napríklad Rumunska či bývalých krajín Sovietskeho zväzu, nikde v Európe nie je taká druhová početnosť chránených živočíchov ako u nás. Asi to teda nerobíme zle. Ak hlucháňovi niečo vadí, sú to skôr predátory. Medvede, krkavce, kuny, sojky... Paradoxne druhy, z ktorých mnohé umelo chránime. Práve tieto nezmysly hlucháňa nakoniec pochovajú.“

Ako to vidia ochranári

„Les je komplexný ekosystém a stromy sú len jednou z jeho zložiek. Prirodzene doň patrí aj lykožrút,“ reaguje na naše otázky námestník generálneho riaditeľa Štátnej ochrany prírody SR Peter Baláž. „Lykožrút dokáže zahubiť väčšinu starších stromov, to však neznamená, že zahubí les. Také udalosti sa dejú milióny rokov a kalamity vždy boli a sú hnacím motorom vývoja lesných ekosystémov. Znamenajú vznik dokonalejšieho lesa na základe neomylne fungujúcich zákonov prírody. Ten je potom bohatší, má vyššiu diverzitu i stabilitu.“

Zelený les pozostávajúci len zo zdravých stromov, nikdy nezažívajúci väčšie zmeny je podľa neho niečo neprirodzené, čo si vyžaduje neustály vklad energie. Aj tak je možné udržať ho len dočasne. Zdôrazňuje, že príčinou degradácie lesných plôch nie je nespracovaná kalamita, ale, naopak, jej spracovanie, ťažba, s ňou spojené poškodenie pôdy, strata biodiverzity a následné zalesnenie umelo dopestovanými stromami.

„Smrek si vyžaduje chladnú a vlhkú klímu, tá naša sa však mení presne opačným smerom. Veda a výskum už dávno poukázali na fakt, že zmeny klimatických podmienok nevyhnutne prinesú rozpad smrekových porastov. Najprv neprirodzených v teplejších a suchších oblastiach, ale aj prirodzených vo vyšších a chladnejších polohách. Nedeje sa nič nečakané. Verejnosti sa podsúva naivná predstava, že týmto procesom možno aktívnymi opatreniami zabrániť. Pravda je, že ich dokážeme iba spomaliť.“

Príroda má vlastné pravidlá

„Milióny rokov les človeka nepotreboval a nepotrebuje ho ani teraz,“ pokračuje Peter Baláž. „Pôvodný, ponechaný na samovývoj pôjde svojou cestou tak ako doteraz, umelý prejde zmenou, po ktorej sa rovnako bude vyvíjať podľa pravidiel prírody. Ak ho necháme. Ľudskou činnosťou tomuto procesu môžeme iba zabrániť a udržiavať ho v neprirodzenom stave.“

Ochrancovia prírody, pochopiteľne, neodmietajú využívanie lesov ako zdroja dreva  a, ako pripomína Baláž, bezzásahový prístup presadzovali len na zlomku ich rozlohy. „Mimo týchto území možno získavať drevo ako cennú obnoviteľnú surovinu a tam je namieste aj tlmenie prejavov klimatických zmien. Možno to však robiť citlivo a rozumne alebo necitlivo, bojujúc s prírodou v snahe prispôsobiť lesy našim technokratickým predstavám. Aby sa vtesnali do tabuľkovej podoby, ktorú sme si kedysi zadefinovali.“

Pomôže si sám: „Milióny rokov les človeka nepotreboval a nepotrebuje ho ani teraz,“ tvrdí Peter Baláž.
Pomôže si sám: „Milióny rokov les človeka nepotreboval a nepotrebuje ho ani teraz,“ tvrdí Peter Baláž.
Zdroj: TASR

Je presvedčený, že škody spôsobené lykožrútom sú predovšetkým teoretickou stratou na ekonomickom zhodnotení drevnej hmoty a z pohľadu ochrany prírody nepredstavujú problém. „Odstránenie suchého alebo zožltnutého smreka nemá zmysel. Lykožrút z neho dávno vyletel a jediným úžitkom je získané drevo. Pre les je lepšie nechať ho na mieste, pretože má preň množstvo pozitívnych efektov. Ďalší fakt je, že pri súčasnom vývoji lesníci nestíhajú včas spracovávať veľký objem padnutých stromov ani mimo bezzásahových území. Aj keby sme všetky zrušili, väčšinu smrekov by čakal ten istý neodvratný osud.“

Tvrdí, že na Slovensku sú celé regióny, kde mali lesníci voľnú ruku. Napriek tomu tam zostali holé kopce. „Jediný doteraz známy zmysluplný spôsob boja proti lykožrútovi je včasné a dôsledné spracovanie napadnutých stromov, z ktorých ešte nevyletel. Popri tom treba znížiť stres zostávajúcich drevín. Nevytvárať holiny, porastové steny, kde stromy trpia náhlym oslnením, eliminovať ich mechanické poškodzovanie, odvodňovanie lesnej pôdy a čo najskôr začať s postupnou premenou drevinového zloženia tam, kde plánujeme naďalej aktívne zasahovať.“

Holiny mu nesedia

V súvislosti s hlucháňom Peter Baláž pripomína, že v posledných rokoch došlo k vzniku rozsiahlych holín a výraznému zmenšovaniu jeho životného priestoru. Odborníci varujú, že mu v dohľadnom čase hrozí vyhynutie. „Sme povinní urobiť maximum pre jeho záchranu, preto si situácia vyžaduje odvážne riešenia. Čas, keď sme mohli experimentovať a skúšať rôzne postupy citlivého manažmentu, sme dávno zmeškali.“

HLUCHÁŇ HÔRNY: Hovoria mu dáždnikový druh. Je totiž akýmsi indikátorom kvality biotopu.
HLUCHÁŇ HÔRNY: Hovoria mu dáždnikový druh. Je totiž akýmsi indikátorom kvality biotopu.
Zdroj: Archív NMH

Za najdôležitejšie považuje zastavenie ďalšieho úbytku biotopov hlucháňa. To znamená ukončenie ťažby v jeho posledných útočiskách. „Poznatky z praxe ukazujú, že zatiaľ čo kalamitná plocha ponechaná na prirodzený vývoj je pre neho vhodná, vyťažená a umelo zalesnené holina mu nevyhovuje.“

Ďalším krokom má byť rozšírenie výmery vhodných biotopov - aktívne zlepšovanie štruktúry predovšetkým mladých a hustých porastov. Je nutné tiež znížiť tlak predátorov. Prioritu vidí v redukcii diviakov, ktoré sa rozšírili aj do vysokohorských polôh a dokážu hniezda hlucháňa výrazne decimovať.

„Mali by sme počúvať názory ekonomicky nezainteresovaných vedeckých pracovníkov zo Slovenska i zahraničia a konečne rozhodnúť, kde chceme reálne lesy - ekosystém so všetkým, čo k nemu patrí, a kde chceme ,plantáž‘, ktorú budeme umelo prispôsobovať našim predstavám a produkčným potrebám,“uzatvára Peter Baláž.

Je skutočne najvyšší čas sadnúť si za stôl  a nájsť spoločnú cestu. Ochranári aj lesníci totiž majú svoju pravdu a bez zmysluplného kompromisu to nepôjde. Nikto nepopiera, že príroda sa o seba postará aj bez pomoci človeka. Možno dokonca lepšie. Tak jej to dovoľme v prírodných rezerváciách. Všetko jednoducho chrániť nemožno...