Východoslovenské železiarne (VSŽ) mali niekedy skvelé meno doma i v zahraničí. V časoch najväčšej slávy tam pracovalo zhruba 28-tisíc ľudí a sekundárne oceliari živili celý košický región. Prvé vážne rany im zasadil mečiarovský privatizér Alexander Rezeš, neskôr jeho syn Július s neslávne známym kindermanažmentom. Fabrika síce ďalej vyrábala a obchody išli, zároveň sa topila v dlhoch rozšafných majiteľov. Úplnú katastrofu však nestihli spôsobiť, takže krízovému manažérovi Gabrielovi Eichlerovi stačilo šesť mesiacov na to, aby podnik ozdravil, odstrihol od pijavíc, sprehľadnil finančné toky a VSŽ predal Američanom.

Zisky odplávali

Dodnes sa polemizuje o tom, či odovzdať strategický podnik ťažkopádnemu U. S. Steelu, navyše za smiešnu sumu, bol dobrý nápad, keď tu v tom čase existoval pružnejší a výkonnejší záujemca. Ale také bolo prianie vtedajšej Dzurindovej vlády. Dnes sa ukazuje, že polemika bola namieste. Zdá sa, že Američania poňali košický projekt len ako výnosný zdroj, ktorý treba využiť s čo najnižšími nákladmi. Napriek desaťročným daňovým prázdninám, pomoci od štátu v podobe úľav na energiách i faktu, že fabrika bola prakticky neustále v zisku, sa ju opakovane snažili predať. Počet zamestnancov klesol na polovicu a dnes, keď na Európu „zaútočili“ oceliarske firmy z tretích krajín, sa zbavujú ďalších. Do dvoch rokov by malo odísť 2 500 pracovníkov. Keďže vláde a neskôr aj odborárom prisľúbili, že ešte pár mesiacov nebudú hromadne prepúšťať, za dobrovoľný odchod ponúkajú kráľovské odstupné. Čo však bude, keď sa budúci rok dohoda s odborármi skončí, nikto nevie. Už teraz sa špekuluje, že reálne zo závodu odíde oveľa viac ľudí, než spoločnosť oznámila. Analytici nevylučujú ani možnosť, že hrdý nápis U. S. Steel môžu onedlho vystriedať čínske znaky. Američania totiž košický závod nechávajú napospas osudu a aj slovenské zisky investujú doma. Tam, kde ich Trump, na rozdiel od prispatého Bruselu, chráni pred dovozom „špinavej“ ocele.

Ročné odstupné

Väčšine robotníkov, ktorých oslovíme pri bránach závodu, veľmi do reči nie je. Hlavne preto, že sami nevedia, čo ich čaká. „Oficiálne nám veľa nepovedali, len že sa bude prepúšťať,“ dozvedáme sa. „Až odvčera mohli prví zamestnanci využiť ponuku dobrovoľných výpovedí a získať dvanásťmesačné odstupné. Je to pekný balík peňazí. Ale rozkotúľa sa a čo potom?“Milan, robotník pri vysokej peci, má odrobených vyše sedemnásť rokov. Vrásky na čele sa mu zo znižovania stavov nerobia. „Robotu máme, výroba ide, výplaty nabiehajú,“ hovorí vecne. Pripúšťa však, že atmosféra je hustá a kolegov hnevá, že im krátili pracovný týždeň, vzali možnosť nadčasov a variabilnú zložku mzdy. Platy im klesli o dvesto-tristo eur v čistom. Tvrdí, že už sa blížia k bežným príjmom v meste. „Najprv odišli dôchodcovia s polročným odstupným, teraz pôjdu chlapi nad šesťdesiat. Len tých je vyše tisíca. Ďalším, ktorých zamestnali na dobu určitú, nepredlžujú zmluvy. Ja sám som chcel odísť, ale vedúci ma nepustil.“ Podľa neho je jeden z hlavných problémov fakt, že Američania neinvestovali do nových technológií ani do vývoja. „Len zbierali zlaté vajcia a zisky posielali do zámoria.“

Nevyslyšaní: „Odborári vedeniu spoločnosti pravidelne prízvukovali potrebu investovať do technológií a modernizácie fabriky,“ povedal nám predseda Rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Juraj Varga.
Nevyslyšaní: „Odborári vedeniu spoločnosti pravidelne prízvukovali potrebu investovať do technológií a modernizácie fabriky,“ povedal nám predseda Rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Juraj Varga.
Zdroj: PETER GALAN

Vyžmýkať a zahodiť?

Na veľkom parkovisku s výhľadom na sporadicky dymiace komíny debatujeme s robotníkmi, ktorí práve ukončili zmenu. Strach? Ani nie. Časy, keď im celý východ závidel príjmy, sú dávno preč. A na veľké znižovanie stavov si zvykli už pred troma rokmi. „Hromadným prepúšťaním sa rozumie, ak vyhodia tridsať a viac ľudí. Preto vtedy každý mesiac nútene odišlo ,len‘ 29. Hovorilo sa, že boli premiestnení na linku 29,“ spomínajú. Jedni nadávajú na zlé riadenie podniku alebo veštia predaj fabriky, iní sucho konštatujú, že  U. S. Steel je súkromná firma a s ich rozhodnutiami sa veľa spraviť nedá. Prišli zo železiarní vytrieskať, koľko sa dá, a keď to prestane sypať, zbavia sa ľudí, možno aj fabriky. „Robím tu vyše tridsaťtri rokov, tak dúfam, že s mojimi skúsenosťami sa nemusím obávať,“ povie jeden z pracovníkov údržby. Myslí si, že robotníkov by nemali vyhadzovať vôbec, lebo je ich aj tak málo. Stačí, aby si niekto vzal dovolenku alebo ochorel, a cítia to. Na druhej strane, v administratíve je prezamestnanosť. „Azda to nebude také dramatické, keď chcú postaviť novú linku na plechy pre elektromobily.“

Keď hovoríme o investíciách, zapojí sa do rozhovoru aj päťdesiatnik z prvovýroby. „Niekde som čítal, že počas dvadsiatich rokov  U. S. Steel investoval v Košiciach dve miliardy eur. Ale kde? Neverím tomu. Možno za peniaze Bruselu a od štátu.“ Pripúšťa, že problém s lacnou oceľou z tretích krajín je objektívny, ale... „To sa predsa nestalo zo dňa na deň. Manažéri na to mali byť pripravení. Áno, keď prišli Američania, zvýšila sa bezpečnosť, priniesli know-how, nikto sa nebál o výplatu. Lenže prevzali ozdravenú fabriku, ktorá im prinášala obrovské zisky. Ako je možné, že teraz majú prázdnu kasu? Keď boli oceliarne v USA v strate, my sme im pomáhali, teraz by mohli pomôcť oni nám. A nie vyhadzovať...“

Prepúšťanie nepomôže

Jozef nedávno „oslávil“ vo fabrike štvrťstoročie a za ten čas vystriedal niekoľko postov. Pamätá si ešte obdobie Rezešovcov aj kindermanažmentu. „Firemná kontrola bola vtedy katastrofálna, kradlo sa na všetkých úrovniach a vedenie rozhadzovalo peniaze, kde sa dalo, bralo vysoké pôžičky. Nedá sa však povedať, že by závod riadili úplne zle. Skrátili pracovný čas, investovali do nových technológií, z troch vysokých pecí bola vždy jedna odstavená a robila sa údržba, podobne to bolo s pecami na teplej valcovni. Vždy bola jedna v rezerve. Američania to zmenili. Rozhodli, že všetko musí bežať na plné obrátky, výrazne zvýšili výkon, lámali rekordy, ale v takom režime pravidelná údržba prakticky nebola možná.“ Aj on nám tvrdí, že kameň úrazu bol predovšetkým v tom, že vysoké zisky nesmerovali do skvalitňovania technológií a v Košiciach sa dodnes robí na starých strojoch, ktoré sa dvadsať rokov len plátajú.

Zaslúžené peniaze: Na niektorých pracoviskách musia robotníci pracovať vo vysokých teplotách, ktoré dosahujú až osemdesiat stupňov.
Zaslúžené peniaze: Na niektorých pracoviskách musia robotníci pracovať vo vysokých teplotách, ktoré dosahujú až osemdesiat stupňov.
Zdroj: TASR

Tým trpí kvalita produkcie a zvyšujú sa náklady. „Ak si k tomu prirátate tvrdú konkurenciu z Číny, Indonézie, Turecka či Ukrajiny s dampingovými cenami, haváriu v bani na železnú rudu v Brazílii, po ktorej stúpli ceny vstupnej suroviny, vysokú cenu elektrickej energie či výrazné zdraženie emisných povoleniek, máte naozaj vážny problém. Tragédia je, že ešte aj povolenky, ktoré niekedy dostali zadarmo a nevyužili, radšej predali, než by sa pripravili na horšie časy.“Ako pokračuje, k jediným väčším investíciám patrila stavba pozinkovne, čím si U. S. Steel len plnil záväzok voči štátu, a rekonštrukcia moriacej linky, ktorú však extrémnym šetrením tak zbabrali, že po jej spustení skoro rok vozili zvitky na morenie do Maďarska, aby stíhali plniť zákazky, a dodnes nedosahuje očakávaný výkon. Inak financovali najnutnejšie veci, aby neohrozili výrobu. A tak 50-60-ročné technológie nielenže naďalej produkujú až desať miliónov ton CO2 ročne, čo stojí firmu zhruba tristo miliónov eur, ale finálne produkty, ktoré z nich vychádzajú, musia „dopracovávať“, aby zodpovedali kvalitatívnym požiadavkám zákazníkov.

Aby toho nebolo málo, peniaze, ktoré by dnes Košice potrebovali ako soľ, odišli na projekty v USA a zvýšenie platov amerických oceliarov. Azda netreba dodávať, že hovoríme o celkom iných sumách, než dostávajú naši robotníci. „Poruchy už máme takmer na dennom poriadku, pred štyrmi rokmi na vysokých peciach doslova roztrhalo skruber, boli sme radi, že nikoho nezabilo, a len pred pár týždňami sa pokazili čerpadlá na dusík. Celá fabrika zostala odstavená. Paradoxne, vedenie zoštíhľuje počet údržbárov. Nikto nechápe, ako to chcú celé udržať a či vôbec. Prepúšťanie teda nič nevyrieši. Aj keby sa ceny ocele vrátili na pôvodnú úroveň a predaj sa zvýšil, bez inovácií firma nebude konkurencieschopná, nebude spĺňať ekologické normy a do pár rokov skrachuje. A to bude fakt katastrofa. Tu totiž nejde len o dvanásťtisíc zamestnancov a ich rodiny, ale minimálne o ďalších tridsať-štyridsaťtisíc v dodávateľských a logistických spoločnostiach.“

Tvrdý kapitalizmus

„O tom, ako vyzeralo investovanie v košickom  U. S. Steele, svedčí pokus o predaj závodu pred niekoľkými rokmi,“hovorí nám zdroj blízky manažmentu železiarní. „Vtedy Američania žiadali 1,5 miliardy dolárov, Číňania ponúkli deväťsto miliónov. Keď však uvideli, v akom zúfalom stave je prvovýroba, svoju ponuku ešte o sto miliónov znížili a nakoniec z predaja zišlo.“ Podľa neho podobne pristupovalo vedenie U. S. Steelu k fabrike v Srbsku. Kúpili ju zhruba za 33 miliónov dolárov a ďalších 150 miliónov prisľúbili preinvestovať. Hoci ich tam žiadne emisie CO2 nemuseli trápiť, nakoniec ju za jeden dolár predali vláde a skončila v rukách Číňanov.

„Toto je obraz tvrdého kapitalizmu na americký spôsob. Je v ňom menej ľudského prístupu než v európskych končinách. Možno aj preto, že v USA nie je taký problém nájsť si prácu. Dobrou ukážkou je príbeh oceliarne patriacej tomuto koncernu v Kanade. Tam nielenže v priebehu mesiaca závod zavreli, ale ešte ho aj rozobrali a rozpredali. Nedali regiónu žiadnu možnosť, aby vo výrobe pokračoval.“V rozhovore sa vracia ku Košiciam. Tvrdí, že oceliari opakovane brali stámiliónové pôžičky v zahraničných bankách, ktoré splácali a splácajú Košičania. Smerovali vraj do USA. Systém riadenia rozvetvili do obludných rozmerov, vytvorili množstvo pozícií riaditeľov generálnych manažérov, viceprezidentov a ďalších veľmi dobre platených funkcií.

Čas veľkých nádejí: Gabriel Eichler, vľavo, a prezident U. S. Steelu Paul J. Wilhelm po podpise základných zmlúv medzi VSŽ, U. S. Steelom a vládou SR v roku 2000.
Čas veľkých nádejí: Gabriel Eichler, vľavo, a prezident U. S. Steelu Paul J. Wilhelm po podpise základných zmlúv medzi VSŽ, U. S. Steelom a vládou SR v roku 2000.
Zdroj: TASR

Chválili sa síce, že aj robotnícke mzdy dosahujú priemerne 1 700 eur, lenže… „Jednak to dávno nie je pravda a hlavne, boli to hrubé platy vrátane koncoročných odmien, ktoré tvorili príplatky za nočné a víkendové zmeny, nadčasy, prácu v rizikovom prostredí tretieho i štvrtého stupňa, za prácu s chemikáliami, v teplotách, ktoré dosahujú až osemdesiat stupňov!“  Dodáva, že podľa posledných neoficiálnych informácií by malo z fabriky odísť až 4,5-5-tisíc ľudí. „Je zvláštne, že ešte nedávno prijali veľa absolventov bez praxe a teraz sa zbavujú skúsených robotníkov, ktorých bude v prípade potreby ťažké nahradiť. Zdá sa, že to celé skutočne smeruje k predaju, pretože zníženie počtu zamestnancov zvýši trhovú hodnotu závodu. Inak to nemá logiku.“

Pokračovanie na ďalšej strane