Jana Čavojská

Zimné vynášky sú horšie. Nevyspytateľné počasie v horách vás môže počastovať snehom po pás, ľadovým chladom, hustým snežením a silným vetrom. O nebezpečenstve lavín ani nehovoriac. Napriek tomu kráča Štefan Bačkor - častejšie si hovorí Pišta - najradšej Tatrami sám. Niekedy si užíva pohľad na krajinu. Inokedy počúva v slúchadlách hudbu. Občas sa smeje a nevadí mu, že na turistov, ktorých stretáva, možno pôsobí, akoby sa práve zbláznil. Manželky nosičov to majú inak. „Na chatu nedorazil, ale nemusíš sa vôbec báť, ideme poňho.“ Telefonát z horskej služby, keď sa mužovi nedá už pol dňa dovolať, lebo na „Terinku“ trepe náklad vážiaci toľko ako on sám, žene pokoja nepridá... Vtedy sa to s Pištom skončilo dobre, zamestnankyňa chaty mu išla naproti s termoskou horúceho čaju a pomohla mu cez úsek, ktorý pre zhoršené počasie už nedokázal prejsť. To bola situácia, ktorá ho jediný raz v kariére prinútila opustiť krošňu s nákladom potravín pre chatu. No na nosenie nezanevrel. Tatranskí nosiči sú svetový unikát. Pišta a Martina Bačkorovci preto okrem nosenia založili v Starom Smokovci malé múzeum nosičstva. Aj vďaka nim sa tento fenomén dostal na národný Zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

Ráno sa prvou lanovkou vyvezieme na Hrebienok, kde v&nbsp;skladoch čakajú veci, ktoré treba vyniesť na chaty. Áno, aj teraz, uprostred zimy. Tatry sú špecifické. Nemajú tu nákladné lanovky a&nbsp;vrtuľníky dopravujú iba najťažšie zásoby na začiatku sezóny alebo ak treba na chate robiť stavebné práce. Častejšie lety znemožňuje ochrana územia, nestále počasie aj vysoké ceny. No na chatách varia každý deň z&nbsp;čerstvých surovín. Takisto unikát oproti iným horám vo svete. Preto sa u&nbsp;nás zachoval jedinečný tradičný spôsob zásobovania: na chrbtoch silných ľudí.

Pišta napriek snehovej metelici nakladá svoju krošňu. Teraz nosí na Zamkovského chatu, je čo, lebo ju rekonštruujú, takže treba vynášať stavebný materiál. A&nbsp;keď­že je ľahko dostupná, o&nbsp;hladných a&nbsp;smädných turistov nemá núdzu. „Kedysi ponúkali chaty pár vecí: guláš, pivo, čaj, rum a&nbsp;horalky,“ smeje sa Pišta. „Dnes si v&nbsp;nadmorskej výške tisícpäťsto metrov zákazník pýta flat white. A&nbsp;chatári sa snažia prispôsobiť.“

Preto dnes nosí do výšin dokonca neperlivú balenú vodu. Hoci tá najčistejšia je z&nbsp;tatranského potoka. Ale zákazník je zákazník. Ľudia si ju pýtajú a&nbsp;proti gustu žiaden dišputát. Koniec koncov, zložitejšia je vynáška vajec. Šmyknete sa - a&nbsp;šesťdesiat kúskov v&nbsp;čudu. Ak sa vám v krošni zmiešajú s&nbsp;múkou, ako sa to raz stalo Pištovi, tak máte zamiesené a&nbsp;môžete rovno piecť, hovoríme so smiechom.

Úsmevy zamrznú vyššie na chodníku, keď vidno, v&nbsp;akých náročných podmienkach musia nosiči teperiť svoj náklad nahor. Človek tadiaľ ledva vynesie seba. Nosič aj krošňu, ktorej hmotnosť prevažuje váhu tela. Pišta si pomáha palicami. Žiadne high-tech ľahké odolné materiály. „V&nbsp;skutočnosti som ich zohnal pre naše nosičské múzeum. Majú minimálne päťdesiat rokov a&nbsp;sú z&nbsp;poctivého bambusu,“ opisuje svoje ret­ro vybavenie. Staré palice s&nbsp;pevnými kovovými hrotmi sú však tie najlepšie, aké v&nbsp;horách vyskúšal.

Keď sa narodíš v&nbsp;Poprade a&nbsp;prvé, čo po zobudení vidíš, sú Tatry, nemáš veľmi na výber. Pištova mama navyše liezla a&nbsp;viedla turistický krúžok. Sobota, to bol vždy výlet na hory. „Páčilo sa mi, že mama vedie ten krúžok. Stúpol som v&nbsp;očiach kolektívu. Snažil som sa byť platný člen, dobre šliapať a&nbsp;pomáhať mame s&nbsp;mladšími deťmi,“ spomína Pišta.

Raz sa jeho mladší brat Ďuro chystal so svojím lezeckým parťákom, synom chatárky z&nbsp;Téryho chaty, vyskúšať prvýkrát vynášku. Pišta sa k&nbsp;nim pridal. „Nič sme o&nbsp;tom nevedeli a&nbsp;nebol tam nikto, kto by nám poradil. Nabalili sme si krošne na drzáka. Moja vážila štyridsaťpäť kíl. Bola to krížová cesta, nie vynáška.“ A&nbsp;predsa je z&nbsp;Pištu tatranský nosič.

Keď začal študovať na vysokej škole, potreboval brigádu. Robiť niekde v&nbsp;sklade? Niečo predávať? Hrozná predstava. Párkrát si teda naložil krošňu a&nbsp;niesol na Téryho chatu. Chatár Miro Jílek ho spočiatku prehliadal. Takých chalanov, čo prídu, skúsia a&nbsp;nevydržia, je veľa. Po dvoch týždňoch ho začal brať vážne. „Ako sa ty vlastne voláš?“ opýtal sa ho. „Števo Bačkor.“ Chatár mu ukázal knihu na zapisovanie vynášok. „Napíš si tam, že Pišta.“ Dostal v&nbsp;knihe vlastnú stranu a&nbsp;tým bol oficiálne pasovaný za nosiča. „Pišta, tak ma dovtedy nikto neoslovil. A&nbsp;odvtedy mi inak ni­kto nepovie,“ konštatuje nosič dnes.

Krošňu si balí starostlivo. Horský vlk Viktor Beránek z&nbsp;Chaty pod Rysmi hovorieva, že radšej hodinu baliť, než sa potom tri hodiny trápiť pri vynáške. A&nbsp;balenie krošne je hotové puzzle. Každý má ťažisko inde, každému vyhovuje niečo iné. Len krošne sú už celé desaťročia rovnaké: jednoduchá drevená konštrukcia a&nbsp;popruhy z&nbsp;vyradených hasičských hadíc, vďaka ktorým sa hmotnosť nákladu dobre rozloží. Nikto ešte nič lepšie nevymyslel. Pišta vysvetľuje, že každý má svoj recept a&nbsp;svoj obľúbený bod G. Nemýľte sa, myslí tým ťažisko. Dá sa s&nbsp;ním pohrať tak, aby sa náklad niesol čo najpríjemnejšie a&nbsp;aby človek zvládol vynášku aj na druhý deň.

Pišta vyráža rovnomerným krokom. Nekráčajú len nohy. Celý sa sústredí. Zaváhanie či pošmyknutie sa v&nbsp;prostredí hôr tvrdo trestá. Cesta na Zamku, ako tu Zamkovského chatu familiárne volajú, je obvykle frekventovaná. Ľudia si Pištu fotia a&nbsp;obdivujú, aký je silný. „Koľko kíl?“ opýta sa niekto občas. Alebo poprosí o&nbsp;spoločnú fotografiu. To nie vždy ide, nosič s&nbsp;takým nákladom nedokáže zastať na požiadanie, fotiť sa s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;odpovedať na ich otázky. Lenže dnes fúka a&nbsp;husto sneží. Stretávame len dve mladé ženy, ktoré poprosia o&nbsp;fotku. Žiadny problém, Pišta a&nbsp;ďalší nosič Filip, ktorý smeruje až na Téryho chatu, sú práve na štande. Na mieste, kde sa zvyknú posadiť a&nbsp;na chvíľu si odpočinúť.

Pišta nosil v&nbsp;Tatrách počas štúdia na „výške“ aj ďalšie tri roky. Vyštudoval ochranu prírody na Fakulte ekológie a&nbsp;environmentalistiky vo Zvolene. Nakoniec mohol spojiť svoj odbor s&nbsp;nosením. Zamestnal sa na Správe Tatranského národného parku a&nbsp;ako strážca prírody nafasoval Malú a&nbsp;Veľkú Studenú dolinu, kde sú tri chaty na vynášky. Takmer po desiatich rokoch od profesionálnych strážcov prírody odišiel spolu s&nbsp;ďalšími ľuďmi, ktorí sa nestotožňovali s&nbsp;tým, kam štátna ochrana prírody v&nbsp;Tatrách smeruje.

To už mali s&nbsp;manželkou Maťou dvoch synčekov, Kubka a&nbsp;Miška. Prišlo ťažké obdobie. Pišta zostal bez poriadnej roboty. Nosil len externe, nebol zamestnanec žiadnej chaty so stálym platom. „Cítil som tlak, zodpovednosť. Nosiť treba rozumne. U&nbsp;mňa to už bolo za čiarou. Drel som. Leto bolo ešte dobré. Oveľa ťažšia bola zima. Maťa doteraz nemá rada moje zimné vynášky. Bral som všetky roboty, výškovky, nosenia pre filmárov, prácu aj mimo kopcov.“

Potom jedného dňa zazvonil telefón. Volala Janka Kalinčíková, chatárka zo Zamky. Na prenájom je starý dom, prázdny, relatívne funkčný, mesto nevie, čo s&nbsp;ním. „Či by sme sa tam nechceli o&nbsp;niečo pokúsiť. Zdalo sa nám to ako dobrá šanca, aj keď sme s&nbsp;prevádzkou ubytovania či kaviarne nemali skúsenosti okrem Matinej práce na tatranskej chate. Povedali sme si, že to vyskúšame,“ rozpráva Pišta.

Bolo jasné, že tam bude Sherpa caffe. Maťa chvíľu navrhovala Nosičský dom, no Pištovi sa zdal zmysluplnejší názov, ktorému okamžite porozumejú aj zahraniční návštevníci. Budova, ktorú mesto v&nbsp;Starom Smokovci dávalo do prenájmu, patrí medzi najstaršie v&nbsp;Tatrách. Postavili ju v&nbsp;roku 1856 v&nbsp;štýle, v&nbsp;akom stavali domy vo Švajčiarsku. Preto ju dodnes všetci poznajú ako Švajčiarsky dom. „Chceli sme v&nbsp;ňom urobiť aj náš klubový priestor pre nosičov a&nbsp;múzeum nosičstva, aby sme sa my nosiči mali kde stretávať.“

Tatry boli za komunizmu akýmsi ostrovom slobody. Sem odchádzali mnohí intelektuáli, ktorí nesúhlasili s&nbsp;režimom, disidenti, rebeli. V&nbsp;horách, ďaleko od toho všetkého, našli naozajstnú slobodu. Vnímanie tatranských nosičov pomohol podľa Pištu zmeniť dokumentárny film Pavla Barabáša Sloboda pod nákladom. „Príbeh štyroch starých psov, starých borcov,“ upresňuje. „Zrazu sa ľudia pýtali: Slovensko? Nosiči? Ako v&nbsp;Nepále?“ Aj on sa snaží šíriť informácie o&nbsp;unikátnej tatranskej tradícii nosenia. V&nbsp;múzeu nosičstva organizuje prednášky a&nbsp;teambuildingy. Každý si môže vyskúšať krošňu. Dokonca aj vyniesť náklad na Zamku s&nbsp;Pištom ako sprievodcom. „Chceme ukázať ľuďom históriu a&nbsp;podstatu tohto remesla. Vidím, ako to návštevníkov oslovuje. Možno preto, že je poctivé. V&nbsp;ničom neklame. Je to len náklad a&nbsp;nosič, na ceste dolinami vždy sám len so svojou hlavou a&nbsp;musí sa popasovať s&nbsp;tým, čo nesie.“

Pre Maťu a&nbsp;Pištu Bačkorovcov je fenomén nosičstva v&nbsp;Tatrách taký unikátny, že podali návrh na jeho zápis do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Podarilo sa a&nbsp;vysokohorské nosičstvo sa môže uchádzať aj o&nbsp;zápis na Zoznam svetového nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Pišta sa smeje, že nosiči sú chránení rovnako ako tatranské kamzíky a&nbsp;svište, a&nbsp;upozorňuje: „Nehladkať, nekŕmiť.“ A&nbsp;potvrdzuje, že v&nbsp;iných veľhorách ľudí pri zásobovaní chát už vystriedali vrtuľníky, lanovky, autá a&nbsp;terénne štvorkolky. Nepálski Šerpovia nosia náklad pre turistov alebo vedcov, pomáhajú expedíciám. Nezásobujú celoročne otvorené prevádzky vo vysokohorských podmienkach. „Každá krajina má na chatách iný štandard, čo sa týka gastronómie. Cudzinci sú Tatrami milo prekvapení: poctivá domáca kuchyňa, jedlá varené z&nbsp;čerstvých surovín, žiadne polotovary, výber z&nbsp;niekoľkých druhov polievok aj druhých jedál, čapované pivo. Na takéto varenie potrebuje chata čerstvé zásoby každý deň. Pre Tatry sú charakteristické aj výkyvy počasia. Jeho náhle zmeny sú bežné a&nbsp;časté. Technika má v&nbsp;zlom počasí limity. Nosič však vyjde na chatu aj vo víchrici. Hoci po štyroch.“

Pišta vie, o&nbsp;čom hovorí. Za tie roky zažil všeličo. Aj si ublížil, no žiadne polámané nohy a&nbsp;ruky, ako by sa čakalo, sa nekonali. Kurióznym spôsobom si zlomil nos - prepichol si ho lyžiarskou palicou. Hovorí, že skúsenosť prichádza s&nbsp;vekom, s&nbsp;počtom vynášok. Ako všetky aktivity v&nbsp;horách. Dobrý horolezec je starý horolezec. Mal re­špekt, cit pre hory a&nbsp;vďaka tomu nezahynul mladý. Pišta však vie, že chyba môže prísť, je to štatistika a&nbsp;treba mať šťastie, zvládnuť situáciu a&nbsp;poučiť sa z&nbsp;nej.

Asi v&nbsp;najkritickejšej situácii sa Pišta ocitol počas jednej zimnej vynášky. Podmienky boli na hrane. Lavínový stupeň 4. Nosiči sa medzi sebou dohodli a&nbsp;išli spolu viacerí. Ak by bolo treba, navzájom si pomôžu. „Bol som vpredu, kamarát niekde za mnou. Nahor išla aj skupina Maďarov, mali spať na Zbojníckej chate, na druhý deň mali byť preteky Horskej záchrannej služby. No keď videli padať prvú lavínu, otočili sa. My sme pokračovali ďalej. A&nbsp;vtedy vypadlo všetko, čo mohlo. Všetky žľaby a&nbsp;zbernice vo Veľkej Studenej doline. Malo to parametre storočnej lavíny. Videl som, ako to padá. Bol tam malý lesík. Veril som, že mi trošku pomôže alebo aspoň trochu spomalí tú masu snehu. Za pár sekúnd som sa dostal k&nbsp;veľkému stromu a&nbsp;oprel som sa oň. Najprv prišla tlaková vlna. Stromy dostali takú facku, že ich to kompletne očistilo od snehu. A&nbsp;o&nbsp;pár sekúnd prišiel sneh. Vtedy nič nevidíš. Musíš si dať niečo na tvár, aby si nevdýchol sneh. Keď sa lavína zastavila, bol som v&nbsp;snehu po pás. Stvrdol ako betón. Snažil som sa zložiť krošňu, dostať sa pod snehom k&nbsp;lyžiarkam a&nbsp;vyzuť sa z&nbsp;lyží, lebo tie sú ako kotva a&nbsp;ťahajú ťa dole. Potom som začal zisťovať, či sme všetci okej. To, že sa nikomu nič nestalo a&nbsp;nikto nezostal v&nbsp;lavíne, bolo na úrovni zázraku.“

Aj tieto špecifiká vysokohorského prostredia sú dôvodom, prečo pri nosení nevydrží každý. Hoci aj borec, športovec. Mnohí ujdú po pár dňoch. Pišta vysvetľuje, že iba telo nestačí. „Telo ťa niekedy zradí. Nosenie je vo veľkej miere v&nbsp;hlave. Často ideš za svoj limit. Si v&nbsp;zlom počasí na zlom mieste. Musíš sa správne rozhodnúť. Vtedy nastupuje hlava. Ak telo nevládze, len hlava ťa dostane na chatu.“

Kto neujde, ale dá noseniu viac času a&nbsp;prekoná chvíle, keď bolí, môže vstúpiť do svojského sveta vysokohorských ľudí. „Toto prostredie je tvrdšie, drsnejšie. Rýchlo sa ukáže, čo si za človeka. Či vieš pomôcť, reagovať v&nbsp;krízových situáciách. Je normálne, že sa ľudia na chatách pohádajú, aj tam funguje ponorka a&nbsp;nemusíš sa zniesť s&nbsp;každým. Ale viem, že chalan, s&nbsp;ktorým som sa posekal, by mi aj v&nbsp;tom najhoršom počasí šiel oproti s&nbsp;termoskou čaju. A&nbsp;to je možno, jednou vetou povedané, všetko, o&nbsp;čo tu ide. Tu ľudia ladia ako orchester.“

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="d9234a59-f961-4b91-a1b7-c56105445680">
 &nbsp;
 
 EXKLUZÍVNE Reportáž z Benediktovho Bavorska: Nemci sa s ním lúčia potichu
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>