Eva Mihočková

Andrej Danko možno tuší, že kontrola európskych úradníkov by mohla vyniesť na povrch zlodejinu na úrovni nástenkového tendra, ktorý bol tiež v réžii SNS a tak sa radšej dopredu poistil naozaj silným kalibrom – vypovedal celú koaličnú zmluvu. Výsledkom môže byť aj úplné vládne zemetrasenie vrátane predčasných volieb. To už je naozaj natoľko silná téma, že má potenciál prehlušiť aj škandál s eurofondami. V novodobej histórii Slovenska týmto spôsobom koaličnú zmluvu ešte nikto nevypovedal.

<strong>Dzurinda si to vyskúšal</strong>

Vypovedanie koaličnej zmluvy doteraz riešila iba druhá vláda Mikuláša Dzurindu v rokoch 2005 a 2006. Lenže za úplne iných okolností a na konci volebného obdobia. Najprv prepukla kauza so zmenkami za 100 miliónov korún, ktoré podpísal predseda ANO Pavol Rusko už ako minister hospodárstva. Netrvalo dlho a v septembri 2005 sa strany SDKÚ, KDH a SMK rozhodli vypovedať koaličnú zmluvu s ANO.

Z vlády sa tak stala menšinová trojkoalícia, ktorá následne podpísala novú dohodu s hŕstkou poslancov okolo Ľubomíra Lintnera. Takéto usporiadanie jej malo pomôcť prežiť ešte rok do riadnych volieb. Lenže nasledovalo mimoriadne turbulentné obdobie plné pochybností o kupovaní poslancov, v ktorom sa nikto z vládnych politikov necítil komfortne.

Vládne trápenie vyvrcholilo vo februári 2006, keď premiér Mikuláš Dzurinda odmietol zaradiť na rokovanie vlády zmluvu o výhrade vo svedomí. Pre KDH to bola natoľko principiálna vec, že sa rozhodlo nielen vypovedať koaličnú zmluvu, ale aj odísť z vlády. Predseda kresťanských demokratov Pavol Hrušovský sa tiež vzdal kresla predsedu Národnej rady SR.

To sa však už písal volebný rok a koaličné strany si nijako zásadne neskrátili svoj čas pri moci. Predčasné voľby sa konali v júni, čo bolo len o tri mesiace skôr, ako boli naplánované tie riadne.

V čase našej uzávierky ešte nebolo jasné, akú hru vlastne Andrej Danko rozohral, ale z jeho slov sa dá tušiť, že len rok po voľbách ešte nemá chuť rozbiť vládu a pohnať voličov opäť k urnám. Rozhodne sa nespráva tak zásadne, ako svojho času Hrušovský, aby pre svoje výhrady stiahol z vlády aj svojich ministrov a on sám odišiel z vedenia parlamentu.