Hoci zúrila druhá svetová vojna a z času na čas sa ozývali sirény, obyvatelia Bratislavy si na zvuk oznamujúci prelet lietadiel postupne zvykli. Presnejšie, neraz ho ignorovali. „Keď ho počúvate tri mesiace a nič sa nestane, tak sa až tak nestrachujete a neponáhľate do úkrytu. Lenže prišiel 16. jún 1944 a všetko bolo inak,“ opisuje Ernest Huska z oddelenia kultúry Miestneho úradu mestskej časti Bratislava-Staré Mesto. Americké bombardéry zaútočili na rafinériu Apollo, Zimný prístav aj železničný Most generála Milana Rastislava Štefánika. Na mesto dopadali bomby, objekty vybuchovali a horeli. Mŕtvych a zranených boli stovky a medzi obyvateľmi Bratislavy sa usídlil strach.

„Predstavte si, že si takto sedíme na námestí a zahučí siréna. Keďže tu v blízkosti nebývame, rozhliadneme sa a hľadáme biele šípky na fasáde domov,“ hovorí Huska. Práve súbor týchto značení protileteckých krytov sa nedávno dostal na zoznam pamätihodností hlavného mesta.

Nemecký vzor

Bratislava mala v rokoch 1939 až 1945 strategický význam a počas druhej svetovej vojny ju sedemkrát bombardovali. „Šesťkrát Američania a raz Červená armáda. Najhorší bol útok 16. júna na Apollku a jej okolie. Keď vtedy trafili s tristometrovou presnosťou, tak to bol úspech,“ objasňuje Huska.

Hrôza, ktorej boli Bratislavčania svedkami, viedla k väčšej zodpovednosti a k nutnosti zabezpečiť čo najväčšiu ochranu civilného obyvateľstva. „Nemecko malo s takýmito situáciami bohaté skúsenosti, takže aj u nás začali budovať protiletecké kryty pre bežných ľudí. Vznikali v pivničných priestoroch obytných domov, ktoré spevnili. Stavali aj nadzemné objekty, napríklad na Palisádach, ale väčšinou prispôsobovali potrebám to, čo bolo. Je rozdiel, či ste pri páde bomby v pivnici alebo na ulici,“ pripomenie.

VIDEO: Čo znamenajú vodorovné a čo šikmé šípky? 

„Protiletecká ochrana na území vojnovej Slovenskej republiky bola súčasťou zemskej obrany a jej úlohou bolo chrániť štát pred následkami nepriateľských leteckých útokov. Následne boli do praxe zavedené a zrealizované protiletecké opatrenia podľa nemeckého vzoru,“ píše vo svojej správe architekt a urbanista Pavol Škorvánek. Budovali sa tri typy krytov - ochranné objekty pre civilné obyvateľstvo v bytových domoch a vo verejných stavbách, samostatne stojace kryty a ochranné objekty pre zamestnancov strategických podnikov.

Miestnosť, kde mohli v prípade ohrozenia bežní ľudia hľadať útočisko, bola na fasáde označená bielou šípkou. „Horizontálna po oboch stranách ukazovala vstup do objektu, kde sa nachádzal úkryt. Vertikálne alebo diagonálne šípky smerujúce k pivničnému oknu ukazovali, kde sa nachádza miestnosť pre ukrývaných. Bolo to z dôvodu možného zasypania vchodu do objektu počas náletu, aby záchranné zložky vedeli, kam sústrediť pomoc,“ opisuje Škorvánek.

Niektorí sa dočkali, iní nie

Ako sa zrodil nápad dať biele šípky na fasáde domov medzi bratislavské pamätihodnosti? Ernest Huska ako pracovník mestskej časti Staré Mesto spolu s kolegami zbieral historický materiál o hlavnom meste a chceli preskúmať aj fenomén, ktorý poznali z Česka. „Vedel som, že takéto šípky sú v Prahe, napríklad v Holešoviciach. Aj v Plzni som ich našiel. Došli sme k názoru, že musia byť aj v Bratislave, veď ten systém ochrany bol jednotný,“ spomína. Začali ich hľadať a dokumentovať, ozývali sa im ľudia, ktorí si všimli značenia na svojich domoch. „Pán architekt Škorvánek to dal dokopy a hotový ucelený materiál sme ponúkli Mestskému ústavu ochrany pamiatok a potom to išlo na mestské zastupiteľstvo.“

Nie sú to len obyčajné kresby na stene. Súvisia so stovkami životných príbehov. Niektoré mali šťastný koniec, iné poznačila bolesť či smrť. Niekto sa pri nálete ukryť nestihol, iný úkryt nikdy živý neopustil. „V Prahe sa našli poslední zasypaní ľudia dvadsaťpäť rokov po vojne v dome s dvojpodlažnou pivnicou. Pri asanácii a novej výstavbe v sedemdesiatych rokoch našli v tej druhej podzemnej časti kostry ľudí, ktorí zahynuli z nedostatku vzduchu,“ opisuje Huska. „Nikomu nenapadlo, že pivnica má ešte jednu úroveň,“ dodá. Aj v Nemecku nachádzali pár rokov po vojne telá, ktoré zostali zasypané v podzemí.

„Moja mama mala šťastie. Je pôvodom z Moravy a na ich rodinný dom na kraji Olomouca padol delostrelecký granát a zničil im strechu. Jeden a pol dňa zostala ako malé dievča s rodičmi uväznená v pivnici, kým prišla záchrana. Našťastie, nič sa im nestalo,“ hovorí.

Ešte žijú pamätníci

„Po roku 1945 úkryty stratili svoj pôvodný význam, prestali sa používať a udržiavať. Mnohé boli adaptované na iný účel, zväčša pivnice. V neskoršom období ich nahradili systematicky budované kryty CO,“ opisuje Škorvánek. Dnes existenciu protileteckých krytov pripomínajú len biele šípky na stenách domov, ktoré sa dochovali napriek tomu, že mnohé bytovky zmenili fasádu.

Ak sa však prejdete po bratislavskom Starom Meste, objavíte niekoľko domov, kde zostali značenia takmer nepoškodené. Napríklad na Dobrovičovej ulici. V malom dvore s bohatou zeleňou stretneme pani Vieru, ktorej je význam šípok na fasáde bytovky z roku 1930 dobre známy. „Veď tu žijem, hoci až od roku 1956,“ usmeje sa. „Aj moji susedia ich poznajú, ešte sú tu takí, ktorí chodili do tých krytov,“ dodá.

FOTO V GALÉRII

Neďaleko na Kúpeľnej ulici si šikmé šípky sotva povšimnete, steny sú pomaľované grafitmi. Vyblednuté spomienky na časy, keď sa ľudia tešili z každého prežitého dňa.