Tu spočiva v Kristupanu telo važne ctene matrony Marie Mrva. Keby toto dnes dakto napísal na hrob zosnulej, zrejme by ho chodievala strašiť. Lenže Maria Mrva žila, podľa informácie na jej náhrobnom kameni, v rokoch 1879 až 1925 v Suchom Brezove a vtedy takýto text nebol ničím zvláštny. „Tu odpočíva spanile telo Michala Mrva,“ a nasleduje text v ženskom rode - „v minulosti v najkrajšom veku som opustila svojich dobrých rodičov a milého manžela“ - a ďalej sa to prečítať už nedá, čas už celkom vzal písmenká z kameňa. Iba to, že Michal Mrva žil v rokoch 1903 až 1920. „Tu odpočíva v Kristu Pánu Mnoho vážna matka Zuzanna Kršňová.“ Narodila sa v roku 1862 a umrela v roku 1927. Ktovie, či Pavel Kršna bol jej príbuzný alebo menovec, žil v rokoch 1902 až 1920 a na jeho náhrobnom kameni sa píše: „Tu leži kvet zanahal svet, otca i matku vo velkom zarmutku.“

V galérii si pozrite jedinečné novohradské náhrobné kamene>>

Celý rok bolo čím kúriť

Na starých cintorínoch v Novohrade nájdete takýchto náhrobných kameňov veľa. V dedinách, o ktorých ste zrejme nikdy nepočuli. Červeňany, Dolné Strháre, Dolný a Horný Tisovník, Lentvora, Madačka, Nedelište, Suché Brezovo, Šuľa, Veľký Lom - vymenúva vo svojej správe Kameň v ľudovom výtvarnom prejave Novohradu zo začiatku deväťdesiatych rokov kunsthistorička Edita Kušnierová a dodáva, že fotografi ako Karol Plicka, Josef Vydra či Karol Kállay sa o ne zaujímali už v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, keď ich nachádzali plné cintoríny.

„Samozrejme, že sme vedeli, že takýto cintorín v obci máme,“ hovorí Ján Kľuka, starosta Horného Tisovníka. „Pravda je, že sme vôbec netušili, aký je veľký. Narodil som sa v roku 1969 a z chlapčenských čias som sa naň dobre pamätal, najmä na sklené gule pripomínajúce tie vianočné. Lenže cintorín medzičasom doslova pohltil les, a keď sme ho začali v roku 2003 čistiť, náš obecný úrad mal rok čím kúriť!“ A to vôbec netušili, aký je veľký, jeho hranice znova objavovali. Dnes sú v Hornom Tisovníku takéto staré cintoríny hneď dva. Okrem hlavného najstaršie miesto pochovávania, kde skončili aj obete cholerových epidémií. „Keď v roku 1873  umrelo takmer 60 obyvateľov, znamenalo to, že dedina začína odznova, a zrejme preto aj cítili, že by mali zriadiť ďalší cintorín,“ hovorí. Keď naň človek príde, má pocit, že sa ocitol v inom svete. Nikde inde na Slovensku takéto pamätníky nenájdete. O to viac, že tento už pár rokov dávajú do poriadku.

SKLENÉ GULE Najviac sme ich videli v Suchom Brezove.
Zdroj: JULIUS DUBRAVAY

„To viete, malá obec, málo peňazí. Tak sme sa spočiatku oň starali, ako sme vedeli. Robili na ňom moji nezamestnaní a čistili ho dobré ženičky. Ale keď sa tu potom objavil Ján Aláč z múzea v Rimavskej Sobote, lebo sa o náhrobné kamene zaujímal, dostalo to rýchly spád. On mal myšlienky, my ruky. Nám by napríklad nikdy nenapadlo, že kameň môžeme natrieť iba z jednej strany, aby mohol dýchať... Dostali sme grant, v roku 2017 sme získali mimoriadnu cenu v súťaži Dedina roka a zrazu sa nikto nepýtal, načo to robíme a čo chceme komu ukazovať,“ hovorí Ján Kľuka. Ak dovtedy miestni netušili, načo to ich predkovia robili, prišli cudzí s otázkou, na čo to bude. Ale na tú sa už jasná odpoveď našla.

Malé oltáre

„Tu spociva ruža čo nahle uvadla, na smrtnu nedelu do vody otpadla. Markov... ktera sa utopila R.P. 1888, viplnila 15. let v živote svojom,“ píše sa na jednom z kameňov v Dolnom Tisovníku. „Tu spočíva v Kristu Pánu jediný milovaný syn, ktorý musel v mladom veku s násilnou smrťou z tohto sveta zísť od ruky neštechstnej Ján Baník“, 1914 - 1933, text z Ábelovej. „Materinské srdce opustenej matky stavia ten náhrobník z nevymluvnej lásky svojmu jedinému mylému synovi, ktorý v mladom veku v Ipli utopený. Bol keď chcel zachrániť tanúce osoby, ktoré tiež o život ten istý čas prišli. Nech spočíva v pokoji, nech mu je zem ľahká, to mu praje jeho zarmútená matka.“ Pôtor, 1926.  „Všetky tieto náhrobné kamene pochádzajú z časového úseku približne šesťdesiat rokov. Nerobili ich ani pred rokom 1870, ani po skončení tridsiatych rokov. A nerobili ich ani inde ako práve v jednej časti Novohradu, kde žili Slováci, evanjelici augsburského vyznania,“ vysvetľuje Ján Aláč.

Samozrejme, súvisí to s históriou. Práve v tomto čase sa v regióne objavil zvláštny fenomén - ľudia zbohatli. Čím mali viac majetku, tým menej detí sa rodilo, tým viac chceli svetu predviesť, ako sa majú dobre. „Z tohto obdobia pochádzajú napríklad nádherne zdobené kroje, ale tiež väčšina pozoruhodných náhrobných kameňov. Ťažko povedať, či aj ony mali svetu predviesť bohatstvo miestnych alebo sa sem zatúlal nejaký cudzinec, alebo sa von dostal niekto z tunajších a kamene jednoducho odpozeral,“ dodáva. Určite sa však mýlia tí, ktorí vravia, že znázorňujú ľudské postavy vstávajúce z hrobu. „Čo sa týka ich tvaru, pripomínajú barokové a renesančné oltáre v tamojších evanjelických kostoloch,“ hovorí. Ak má oltár na bokoch stĺpiky, má ich aj väčšina náhrobníkov, ak je v strede oltára centrálny obraz, potom náhrobné kamene majú v strede centrálny text, a ak na oltári horeli sviece, aj tie nájdete napríklad na cintoríne v Dolnom Tisovníku. „Ľudové náhrobníky predstavujú malé oltáre, svojské kultové miesta, zasvätené konkrétnym zosnulým.“

Mŕtvi vo svete živých

Zato pokiaľ ide o smrť, Novohradčania mali svoje predstavy, ako to po nej funguje. „Medzi svetom živých a mŕtvych nejestvovala hranica, oba svety sa prelínali. Duše zomrelých mohli na seba prevziať nielen podobu stromu, rastliny či živočícha, ale i prírodných síl či neživých objektov. Boli síce luteráni, ale mnohé ich zvyky vychádzali z pohanstva. Svet bol pre nich jeden celok,“ vysvetľuje Ján Aláč a začína rozprávať o jednotlivých symboloch, ktoré na náhrobníkoch vidieť najčastejšie. Chrobák symbolizuje znovuzrodenie. Stratí sa v zemi a znova vyjde von. Vták je zvestovateľ smrti a takisto podoba, v akej duša opúšťa telo. Ak sú na pamätníku znázornené spevavé vtáky, potom ide o duše detí. Srdce? Môžeme ho pripísať vzťahu živých a mŕtvych, ak z neho vyrastá rastlina, môže symbolizovať znovuzrodenie. Strom je zrejme spomienka na staré časy, keď Novohradčania pochovávali nebohých pod stromy.
Vonkoncom to nebolo tak dávno, zaznamenané sú aj prípady z druhej polovice 19. storočia, a to ani nehovoríme o 17. storočí, keď novohradský seniorát vydal nariadenie, ako pochovávať. Nájdete v ňom aj takúto pasáž: „Taktiež sú niektorí, ktorí pochovávajú svojich mŕtvych na súkromných miestach bez vedenia a prítomnosti svojho kňaza ako mŕtvoly hoviad, v protive s Božím zákonom...“  Kruh, ktorý najčastejšie zobrazovali ako šesťcípu ružicu, symbolizoval nekonečnosť, hviezdy, nebo, ale aj duše zosnulých, ruža bola kvetom lásky, zvädnutá ruža symbolom smrti.

CIFERNÍK Udával čas smrti zosnulého, ak však nemal ručičky, symbolizoval večnosť.
Zdroj: JULIUS DUBRAVAY

Postavičky? Ako sa na náhrobných kameňoch ocitli? „Možno ľudový tvorca nedokázal odolať výzoru zosnulého vo svojej pamäti,“ píše Ján Aláč vo svojej knihe o novohradských náhrobníkoch, ale „môžu súvisieť aj s tvárami anjelikov na oltároch“. Ciferník? Najviac sme ich videli v Červeňanoch. Jeden z nich ukazoval čas dve hodiny. „Ľudoví kamenári zaznamenávali aj čas smrti nebohého, ak však ciferníku chýbali ručičky, symbolizoval večnosť.“
Čím mladšie sú náhrobné kamene, tým menej ornamentov na nich môžete vidieť, zato pribúda kalichov ako znakov evanjelického vyznania.  Hľa, čo všetko môže prezradiť pomník. Možno aj preto, lebo evanjelici nemali taký silný motív, ako je u katolíkov kríž.

Cintoríny pod paľbou

Kríže sú z tejto časti Novohradu na dosah ruky. Detva a jej drevené maľované kríže. Katolícke. „Kedysi sme patrili pod okres Modrý Kameň, to je Novohrad, potom sme sa dostali do okresu Detva. A Horný Tisovník sa stal v Detvianskom okrese dedinou s najväčšou rozlohou a najmenším počtom obyvateľov - 164,“ hovorí starosta Ján Kľuka. „Celé toto územie už desaťročia vymiera, sme doslova nalepení na vojenský priestor Lešť.“
Krásne náhrobné kamene zostali aj za jeho hranicami. Chceli sme sa pozrieť do vysťahovanej dediny Turie Pole, ale povolenie sme nedostali, lebo celý september boli plánované streľby. Nie je tých pomníkov škoda? Prečo ich odtiaľto neodniesli, keď dedinu sťahovali?

„Sú nielen v Turom Poli, ale aj vo vysídlenej dedine Lešť, držia už pomaly sto rokov. Lenže pomaly sto rokov sú tu aj vojaci. Už za prvej republiky tu cvičila armáda a v roku 1951 pre vojenský priestor vysídlili niekoľko obcí. Keby to bolo dnes, zrejme by ľudia žiadali, aby sa sťahovali aj náhrobné kamene, ale v päťdesiatych rokoch to bolo celkom iné,“ hovorí múzejník Ján Aláč. A tak tam mŕtvi čakajú na spasenie dodnes. „Každý raz bude spasený,“ hovorí a ukazuje nám fotografiu, ako sa na cintoríne v Hornom Tisovníku kedysi pásli ovce. Bohorúhačstvo? Sotva. Cintoríny sa stali pietnymi miestami v tom zmysle, ako ich chápeme v súčasnosti, vlastne nedávno. „Často bývali na najhoršom mieste v dedine, na takom, ktoré sa nijako inak nedalo použiť. Ten v Hornom Tisovníku má kamenné podložie a hroby sú ‚porozhadzované‘ tak, ako sa dalo do zeme kopať. Pásol sa tam dobytok, hrávali sa deti, pozostalí nebohému neprejavovali na cintoríne veľkú úctu, skôr si gazda spomenul na predka s pohárikom pálenky v ruke,“ dodáva.  A čo sa týka textu a „tela važne ctene matrony“, nebolo dôležité ako, ale čo napísali. Veď mnohí z majstrov kamenárov si žiadne predlohy nerobili, tesali, ako to šlo, riadok-neriadok, malé písmeno, veľké písmeno, a keď išlo o P, S alebo N, neraz aj naopak. Ako vedeli. A ono je to o to krajšie.

V galérii si pozrite jedinečné novohradské náhrobné kamene>>