Sme hrdý národ, hrdí Slováci. Napriek tomu sa často stáva, že bohatstvo svojej krajiny poriadne nepoznáme. Neznalosť symbolov nás však neodrádza od toho, aby sme na volebné bilbordy vytiahli folklórne motívy, sedačky vo vlakoch navliekli do čičmianskych vzorov a kupovali smaltované hrnčeky so srdiečkom a kvietkom, vyrobené ktoviekde. Svoje o tom vie spisovateľka a zberateľka tradičných odevov, ktoré skrývajú truhlice našich starých a prastarých mám Tamara Šimončíková Heribanová (34). Pátrajte po pôvode, pýtajte sa tých, ktorí vedia lepšie ako vy, zaujímajte sa a nepózujte, vyzýva v rozhovore s Veronikou Cosculluela.

Sledujete vývoj a metódy, ktorými sa kroje tvorili nielen u nás, ale aj v Portugalsku. Kde si kroje vážia viac?

Nie nadarmo sa hovorí, aký kroj, taký kraj. Kroj, teda tradičný odev roľníckej spoločnosti, je viazaný na dedinu, región, na špecifickosť danej oblasti. Tento druh odevu sa v minulosti využíval ako autentický, dennodenný odev. Samozrejme, že sú mnohé kategórie, kroje na špeciálne udalosti, ale išlo primárne o odev nie meštiansky. Na Slovensku, v Portugalsku a v podstate v mnohých krajinách sveta bol tento druh odevu inšpiráciou aj pre mešťanov, ktorí nepoznali pravidlá odievania tohto druhu odevu, páčil sa im len z estetického hľadiska. V Portugalsku sa objavuje kroj z oblasti Minho napríklad na fotografiách rôznych osláv od 20. rokov 20. storočia, kde sa využíval ako fašiangový kostým, u nás vidíme často nesprávne oblečený kroj na ateliérových fotografiách paničiek z 30. rokov. Mnohé národne uvedomelé ženy však nosením kroja na spoločenské udalosti dokazovali aj erudíciu v tomto smere.

Využívajú ich Slováci a Portugalci rôzne alebo na podobné situácie?

Momentálne na Slovensku prebieha veľmi špecifický boom, „tradícia“ je v mnohých prípadoch predmetom komercializácie, parazitovania, čo sa v Portugalsku ani v okolitých krajinách v takej miere jednoznačne nedeje.

Využívanie folklórnych motívov tam teda nie je také „moderné“ ako u nás?

Na Slovensku sa z vizuálnej i obsahovej stránky často spája takzvaný charakter národa práve s folklórom. Trvá to už niekoľko rokov a myslím si, že momentálne je tematizácia folklóru ako nástroja na podporu predaja na vrchole. Máme zubné kefky s folklórnym motívom, celý rad piva s folklórnymi ornamentmi, tradičné ornamenty sú aj na najznámejšom toaletnom papieri, na škatuli z mlieka, jogurtoch, syroch. Nikdy neboli v reklamnom svete na Slovensku častejšie skloňované termíny, ako je tradícia, poctivé, naše, ľudové...

Prekvapil vás tento boom?

Keď som pred šestnástimi rokmi začala hovoriť o túžbe prinavrátiť pozornosť aj  ľudovým motívom, ani by mi len nenapadlo, že Slovensko bude raz tak veľmi viazané na folklór. Na jednej strane sa mnohí začali  zaujímať o hmotné i nehmotné ľudové kultúrne dedičstvo, sama sa od mnohých lokálpatriotov učím, v mnohých prípadoch  však ide len o zneucťovanie tradície a hanobenie toho, čo nám naši predkovia zanechali.

Občas to vyzerá, že folklórne symboly konzumujeme tak ako všetko iné. Bez premýšľania. Nestráca to trochu šarm?

Pre mnohých je to už vizuálny smog. Bohužiaľ. A pritom je toľko nádherného z ľudovej kultúry, verejnosti dosiaľ nesprístupneného. V hlavnom meste chýba múzeum tradičnej kultúry, kde by bola silná estetika prepojená na poznanie, výskum, príbehy. Snažím sa o to dlhší čas, projekt máme napísaný, sme prepojení na etnografov, výrobcov krojov, pamätníkov. Uvidíme, ako sa to vyvinie a či po tomto šialenom boome, kde sa často ani nenaberajú naše slovenské folklórne motívy, ale cudzokrajné z fotobánk, bude ešte duch doby naklonený prehĺbeniu poznania v oblasti slovenskej dediny, tradície a života našich predkov.

Vaše snahy naznačujú, že tomu prikladáte značnú dôležitosť. Prečo?

Osobne si myslím, že venovať sa spracovaniu minulosti, zachovávať hmotné i nehmotné národné dedičstvo je mimoriadne dôležité. Poznám výnimočných ľudí, ktorí nadväzujú na skoro vytratené poznanie, obnovujú ho a trpezlivo, s úctou a pokorou pristupujú k zveľaďovaniu tradície, ale títo ľudia žijú v absolútnom ústraní a len zdesene pozerajú na obchodnícky humbug, ktorého sme všetci svedkami.

Ak sa mi kroje a čičmianske vzory nepáčia alebo si myslím, že patria do minulosti, múzeí, na javisko vo Východnej, som zlá Slovenka?

Vôbec nie. Pred desiatimi rokmi by ste pre mnohých boli, ak by ste si dali do spoločnosti kroj. Časy sa menia, móda je instantná. Tá postavená na povrchnosti a vypočítavosti sa vždy skôr či neskôr rozpustí, zanikne, ale konanie z presvedčenia a hĺbkovo, prácne a hodnotne tvorená kultúra ostáva. Pamätám sa, ako som prišla v roku 2013 do Národného divadla na Ples v opere v róbe od Lukáša Kimličku, ktorej základným prvkom boli vyšívané vyše storočné rukávce a lajblík po mojej prababičke z Hornej Stredy. V tom čase vyvolalo toto oblečenie rozporuplné diskusie a mnohí mali názor, že taký odev nepatrí do spoločnosti, len na folklórny festival. Dokonca jeden módny kritik v Česku sa vyjadril, že kroj patrí na dedinu a že som znevážila otvorenie plesovej sezóny.

Vás to však neodradilo.

Keď som prišla o pár rokov na Ples v opere v róbe, na ktorej nosným prvkom bola časť medzivojnového kroja z Očovej, už bola verejná mienka v oblasti využívania kroja ako reprezentačného odevu inak nastavená a toto oblečenie teda aj inak prijali.

Viac vás teší, ak sa môžete dotknúť starého kroja, obdivovať látky, motívy alebo ako spisovateľku vás najskôr zaujíma, čí je ten kroj, aký má príbeh, akú cestu prešiel?

Pre mňa sú vždy najdôležitejšie kontexty. Bez súvislostí by šlo len o kus látky. S príbehom, so správnou lokalizáciou, s informáciami o využití, približnom čase vzniku nadobúda daný artefakt na výpovednej, a tak i na všeobecnej hodnote. Veci, ktoré nemám lokalizované, ku ktorým sa mi nepodarí doplniť chýbajúce informácie, sú z tohto hľadiska pre mňa nepoužiteľné. Ale pátranie a túžba po poznaní je celoživotná cesta.

Mohli by ste vo svojich spomienkach zapátrať po príbehu majiteľov zo Slovenska a ďalšieho z Portugalska, ktorý vás najviac dojal?

Mnohokrát prekonávam slzy dojatia, pretože sa venujem historickým artefaktom úžitkového charakteru, ktoré boli súčasťou rodiny. Boli dokonca v centre bytia. Kroje sa dedili z generácie na generáciu, mesiace ich zhotovovali, vyšívali, sú späté s najvýznamnejšími udalosťami v rodine. Ich krása je dôkazom, že výnimočnou umelkyňou bola často neštudovaná žena, ktorá bola fyzicky najďalej vo vedľajšej dedine a popri výchove desiatich detí a práci, ktorú začínala o štvrtej ráno dojením kráv, bola po večeroch schopná pri petrolejke trpezlivo vytvoriť také významné dielo, ktoré ani po sto rokoch netratilo na pôvabe.

Šimončíková Heribanová Tamara - zbierka slovenských krojov
Šimončíková Heribanová Tamara - zbierka slovenských krojov
Zdroj: Archív T.Š.H.

Sú podľa vás slovenské kroje aj v celosvetovom meradle výnimočné?

Áno, slovenské kroje sú v celosvetovom meradle výnimočné, reprezentujú mimoriadnou rôznorodosťou v technikách vyhotovenia. Slovensko disponuje úžasnou paletou typov krojov, zoberme si len pokrývku hlavy, čepce. V Portugalsku narátame do dvadsať druhov, u nás sa číslo pohybuje v niekoľkých stovkách.

Pýtam sa preto, že laikom sa nezdajú nejako extra odlišné od maďarských, ukrajinských, srbských. Mýlim sa?

To, ako kroj vyzerá, vyjadruje mnohé a nedá sa hovoriť asi o tom, ktorý je krajší. Tam, kde boli horšie poveternostné podmienky a kraj bol chudobnejší, tam i materiály využívané na odev boli odolnejšie, hrubšie a menej zdobené. Mimoriadne bohaté na výšivku sú kroje z Maďarska, napríklad z Matyósu alebo z Rumunska, napríklad z Banátu. Albánsky kroj z Mirditë je fenomenálny najmä obuvou alebo ruský kroj z Tuly bohato pretkávanými rukávcami. Kroje zo škandinávskych krajín sú takisto nádherné a momentálne sa ceny za pôvodný kroj pohybujú približne vo štvornásobkoch napríklad v porovnaní s bohato vyšívanými slovenskými z Detvy či Piešťan.

Môže si starý kroj obliecť podľa vás každý? Existujú napríklad aj veľkosti nad 44?

Tu je otázne, prečo si má človek obliekať starý autentický pôvodný kroj. Nie je to pre mňa ani tak otázka, či si môže staršia alebo mladšia žena, tenšia alebo mohutnejšia obliecť pôvodný kroj, ale rozhodujúci je dôvod, príležitosť. Keď som pripravovala výstavu z mojej zbierky, v tíme som mala skúsené krojárky, ľudí z múzea a s jasným poznaním, ako na to, často i s fotodokumentáciou postupu sme obliekali na figurínu jeden kroj aj niekoľko hodín. Takisto som to všetko konzultovala so starostkami, s miestnymi. Snažím sa vždy ustrojiť kroj správne, tak ako sa obliekal v čase svojho vzniku. Ak by som nemala znalosť, ako kroj obliecť, nedovolila by som si púšťať sa do toho, riskovala by som totiž, že ho zneuctím.

Nikdy ste v tomto smere nepochybili?

Nehovorím, že som neomylná, aj mne sa stalo, že som v minulosti napríklad zasadila kápku (čepiec - pozn. red.) na uši nesprávne, kožušník Lukáš Jurčo z Hriňovej ma vtedy veľmi výrazne poučil, dnes sme možno i spriaznené duše. Učíme sa celý život, ale treba v tomto smere vždy konzultovať s tými, ktorí majú daný kroj v krvi. Nosenie pôvodného kroja nie je o nás, ale o tých, ktorí ho pred sto rokmi zhotovili.

Tamara Šimončíková Heribanová
Tamara Šimončíková Heribanová
Zdroj: Archív Tamary Šimončíkovej Heribanovej

Lebo inak sa môžeme navlečené v kroji ľahko strápniť…

Na Slovensku sa deje v poslednom čase to, že kroj si obliekajú aj ľudia, ktorí o ňom nič nevedia. Firemné akcie s témou tradícií a podujatia, kde na pozvánke svieti dress  code kroj. Potom vidíme na fotografiách v časopise trikrát rozvedenú ženu s partou na hlave a parta je pritom symbol panenstva. Vidím tiež dogabané kroje, lebo nositeľka si nechcela dať zásteru, spodničky už vôbec, veď by mala široké boky. Čepiec na hlavu? Veď by jej zakrylo v Slovenskom národnom divadle účes od kaderníka. Treba si uvedomiť, že kroj patrí do kategórie odevu, ktorého využitie stavia na úze, zvyku, obyčaji. Ak ich človek nerešpektuje, haní krásu a najmä podstatu tradície, nezveľaďuje ju. V mnohom v oblasti folklóru sa momentálne nachádzame v bode parazitovania na ňom, často je to postavené len na neuvedomelosti a laxnosti, čo však tieto konania neospravedlňujú.

Sme v politickej kampani, SNS vytiahla moravský motív, kotlebovci zas nejakú blúzku z AliExpresu. Prekáža vám, že storočné premyslené symboliky sa takto vulgarizujú?

Prosím vás, čo sa týka politiky, mne výrazne vadí mnoho iných vecí. Nekultúrnosť a primitivizmus ide ruka v ruke s týmto využívaním hybridov v pokryteckom trúbení na tradičnú nôtu. My tu s tými zopár zberateľmi roky riešime hľadanie napríklad pôvodného vlneného červeného pása ku kroju z obce Rajeckej doliny, hodiny telefonujeme a stretáme sa, aby sme vyriešili náš „problém“, a niekto za minútu kúpi z internetu blúzičku, strojovo zhotovenú nejakými deťmi v Kambodži, Číne alebo Indii, a nemá problém ohurovať na bilbordoch po celej krajine s apelovaním na uchovávanie našich tradícií. Keby to nebola realita, bola by to pomerne dômyselná fraška. Toto však mnohé odkrýva, ono je to vlastne dobre, že sa takéto prešľapy dejú, a ešte lepšie je, že je stále dosť ľudí uvedomelých, vzdelaných, ktorí si na to posvietia a ktorí sa neboja tvoriť protipól. Lebo ľudí, ktorí to s tradíciami myslia úprimne, je stále dosť.

Je pre vás dôležitejšie rozpoznať kroj z Horehronia od toho zo Záhoria alebo mať prečítaného Dušana Mitanu či Miroslava Válka?

Z hľadiska formovania osobnosti v otázke národného uvedomenia môže byť dôležité pochopiť, prečo je kroj z horehronskej obce Heľpa taký krikľavo ružový a prečo pôvodným krojom zo Záhoria chýbajú skoro na každom lajbli strieborné filigránske gombíky. Takisto môžu byť pre formovanie osobnosti zásadné Válkove Nite alebo Mitanova Patagónia. Literatúra a folklór sú však viac prepojené, než by sa mohlo sprvoti zdať. Próza, poézia, osobitne rôzne žánre literatúry pre deti a mládež neustále a účinne nadväzujú a zužitkúvajú poetiku ľudovej slovesnosti (folklór).

Takže by mali všetci praví hejslováci poznať jedno aj druhé a nebúchať sa do pŕs, ak riadne nič nepoznajú.

Dnes vidíme, že folklór, aj vo svojej štylizovanej podobe - v televízii, v reklame, na festivaloch - tvorí časť podstaty slovenskej národnej kultúry, literatúry, umenia vôbec. Ide o hodnotovú orientáciu, ktorými sa Slovák často identifikuje, porovnáva s okolitým svetom. Politická a ideologická reprezentácia nedávnej minulosti, a to myslím pred rokom 1989, si v kultúrnej a literárnej politike vehementne prisvojovala ľudové ideály, čo neraz vyznievalo ako povrchný prístup k vágnej ľudovosti, akoby ľudová kultúra predznamenávala socialistickú kultúru. Ľudová kultúra bola pred rokom 1989 pre mnohých lacným propagandistickým sloganom veľkolepých slávností. Azda aj preto bola ľudová kultúra na okraji záujmov tak dlho po páde železnej opony.

Prečo potrebujete stále pátrať po koreňoch?

Hľadať, nachádzať a deliť sa o poznané je pre mňa základným princípom. Aj literatúra, aj folklór sú dôležitými fenoménmi národnej kultúry, dovolím si povedať, že sú jej piliermi. Tam, kde umelecká literatúra popiera nadväznosť na minulosť, na tradované hodnoty, kde sa sústredí len na prítomnosť či ilúziu budúcnosti, tam sa blokuje kontinuita.

Prekrásne slovenské kroje si pozrite vo FOTOGALÉRII.