Tip na článok

V Tatrách zabíja ľudská hlúposť! Nie príroda

Tragédie v našich veľhorách spôsobuje predovšetkým ľudská arogancia a nezodpovednosť.

Galéria k článku (6 fotografií )

Devätnásť mŕtvych a vyše 450 zranených. Taká je vlaňajšia bilancia úrazov vo Vysokých Tatrách, pričom mimoriadne tragický bol najmä záver roka. Podľa členov Horskej záchrannej služby (HZS) ešte viac ako počet obetí zaráža spôsob, akým ľudia prichádzajú o život. Väčšine nehôd sa pri troche opatrnosti dalo predísť, naše veľhory za ne nemohli.

Vražedný ľad

„Pozrite sa okolo seba, počasie je skutočne iné,“ hovorí nám dlhoročný horský záchranár vo výslužbe Jozef Koršala. Životy zachraňoval takmer štyridsať rokov, dnes radí turistom, ktoré trasy sú pre nich najvhodnejšie. „Niekedy sme mávali v januári plno snehu. Dnes? Obnažené skaly.“

Spolu vchádzame do strediska Horskej záchrannej služby v Starom Smokovci a zastavujeme sa pri nástenke s fotografiami záchranárov, ktorí zahynuli pri páde vrtuľníka v sedemdesiatom deviatom.

„Nechýbalo veľa a mohol som byť medzi nimi,“ spomína. „Našťastie, práve sa mi končila služba, prišla nová zmena a ja som sa už na palubu nezmestil.“

Podľa neho je za nešťastiami v Tatrách predovšetkým slabšia informovanosť. Ľudia obetujú peniaze na dobrú obuv, ale čo im to pomôže, keď sú chodníky zľadovatené a bez mačiek sa niekde ani nepohnete?

Spoza presklených dverí strediska sa zdá, akoby prišla jar. Len teplomer nás upozorňuje, že sme uprostred lyžiarskej sezóny. „Takéto krásne dni lákajú turistov na hory a vtedy býva aj najviac úrazov,“ hovorí záchranár Ján Kušnirák.

Podľa neho sa Tatry až tak nezmenili. Kopce sú rovnaké a v podstate aj ľudia. Len majú kvalitnejší výstroj. Možno však práve preto podceňujú riziká, ktoré im vo vyšších pásmach hrozia. „Nepovedal by som, že obetí extrémne pribúda. Pamätám si roky, keď ich bolo viac. Fakt je, že zimy sú trochu iné a nešťastia v poslednom roku možno pripísať na vrub počasia.“

Ako pokračuje, väčšina úrazov bola spôsobená pádmi dolu žľabom. Prakticky nešli ubrzdiť. Turisti sa šmýkali po povrchu a tvrdo narážali do odkrytých skál. „Pri štandardnej snehovej pokrývke by sa zviezli a skončili možno so zlomeninami a s odreninami.“

Čítajte viac:

Zdolal 14 himalájskych osemtisícoviek, zabila ho obyčajná horská túra

Dúfa v rok bez mŕtvych

Za hlavnú príčinu nešťastí pokladá záchranár s dvadsaťročnou praxou nepozornosť, podcenenie horských špecifík a naoko ľahkého terénu. Pozeráme na maketu tatranských kopcov a Ján Kušnirák nám ukazuje polohu Priečneho sedla. Pod ním, na ceste k Téryho chate, nedávno zahynuli dve turistky z Litvy.

O tom, že staršie ženy z päťdesiatčlennej skupiny sa stratili, informoval ich sprievodca, až keď večer nenastúpili do autobusu. Záchranná akcia sa preto rozbehla neskoro a členov Horskej záchrannej služby pri pátraní brzdila hustá hmla. Ženy našli až ráno. Mŕtve. Zomreli na podchladenie.

„Keď si v meste podvrtnete členok, nie je to veľká tragédia. Sanitka je pri vás za pár minút. V horách sa vám však takáto nepríjemnosť môže stať osudnou. To naozaj nie je prechádzka po námestí. Počasie sa vie rýchlo zvrtnúť. Bežne nám koncom augusta vo vyšších polohách nasneží. A to je leto!

Je naozaj zvláštne, že dnes, keď si všade môžeme zistiť predpoveď počasia a na stránkach Horskej záchrannej služby sú pravidelne aktualizované informácie o potenciálnych rizikách, vyrážajú ľudia na túry nepripravení a zle oblečení.

Rád by som sa dožil roka, keď nikto nezahynie. Žiaľ, už máme prvú smrteľnú udalosť. Začiatkom januára sa do centrálneho žľabu Salatínov zrútil dvadsaťdvaročný slovenský skialpinista.“

Ospalí horolezci

Keď záchranársky expert Dušan Burian nastupoval k Horskej záchrannej službe, nečakal, že bude musieť neraz siahnuť až za hranicu svojich síl. „Horolezec, turista alebo skialpinista, každý z nich má možnosť zvážiť, koľko zvládne, či túru vzdať, alebo šliapať ďalej. My musíme zasahovať za každých okolností a v každom počasí.“

Fenoménom posledných rokov sú neskoré nástupy aj na najnáročnejšie túry. Spomína si na dvojicu horolezcov, ktorí koncom augusta vyrazili na Gerlach už za bieleho dňa a keď bolo zle, dispečingu nahlásili nesprávnu polohu. Na mieste, kde sa mali nachádzať, záchranári pátrali zbytočne. Navyše sa drasticky zmenilo počasie. Najprv začalo pršať, potom snežiť.

„Padali vločky ako tenisové loptičky. Do rána pribudlo 130 centimetrov snehu. K tomu začal fúkať silný vietor a teplota klesla dvanásť stupňov pod nulu. Hľadali sme ich vyše dvadsaťštyri hodín, ale už im nebolo pomoci.“

Na nezodpovednosť oneskorených turistov doplácajú aj záchranári. „Zhruba pred piatimi rokmi sa neskúsený mladý pár rozhodol zdolať deväťstometrovú stenu. Vyrazili o desiatej predpoludním v čase, keď sa stmievalo o štvrtej. Nemohli to stihnúť.

Keď sme tam prišli, prudký vietor dosahoval stoosemdesiatkilometrovú rýchlosť. Na lane som jednou rukou držal dievča, v druhej som mal čakan. Zrazu nás náraz vetra nadniesol a hodil medzi skaly. Zlomil som si obe ruky v zápästiach.“

Čítajte viac:

Brat bývalého ministra Becíka zmizol na Mount Evereste

Keď je výstraha výzvou

Dušan prežil v horách celý život a pripúšťa, že počasie v Tatrách sa stáva čoraz viac nevyspytateľným. „Hlavne búrky sú iné. Sú prudké, blesky udierajú aj na miestach, kde to nebývalo obvyklé, počas dažďov sa voda leje z chodníkov a zo stien sa stávajú doslova vodopády. Všetko má akúsi väčšiu intenzitu,“ sumarizuje.

Aj ľudia akoby menej rozmýšľali. „Predtým sa horolezci dostali do problémov skôr z objektívnych príčin. Dnes niektorí chodia naverímboha bez toho, aby vôbec vedeli, čo ich hore čaká. Neraz dôjde k nešťastiu aj snahou zachytiť najzaujímavejšie miesta fotoaparátom či kamerou. Turisti zisťujú, ako, čo a kde nakrútiť, a zabúdajú na opatrnosť.“

Iná je podľa neho aj motivácia návštevníkov veľhôr. Niekedy sem prichádzali hľadať pokoj a relax. Dnes ich láka skôr adrenalín. „Uniká im, že Tatry nie sú telocvičňa ani umelá stena. Sledujú videá extrémnych športov na internete, kde sa všetko dá zlyžovať, vyliezť, a potom sú veľmi prekvapení, že je to inak. Mám pocit, že sú dva typy ľudí. Pre jedných sú výstrahy Horskej záchrannej služby varovaním, pre druhých výzvou.“

Vybavuje si najabsurdnejšie situácie, ktoré hraničia so zdravým rozumom. Napríklad partiu ľudí, ktorí dva dni bivakovali v jednom zo žľabov pri štvrtom stupni lavínového nebezpečenstva. Obrovské snehové previsy čakali na najmenší podnet, aby sa dali do pohybu.

Nakoniec sa odtrhli a celá skupina pod tonami snehu zahynula. Ešte absurdnejšie sa správali rodičia zo susednej krajiny, ktorí sa vybrali na trinásťhodinovú túru s malými deťmi a hneď na druhý deň vyrazili na Gerlachovský štít skalnatým terénom. „Sám mám malú dcéru a neviem si predstaviť, že by som ju niečomu takému vystavil,“ krúti hlavou Dušan.

Úrazov pribúda

Presúvame sa do operačného strediska HZS na okraji Starého Smokovca. Dve usmiate operátorky obsluhujú tri počítače a sledujú osem monitorov s aktuálnymi informáciami o situácii na horách, s mapou Tatier, so súradnicami miest, kde došlo k úrazom.

Telefóny tiesňových liniek vyzváňajú každú chvíľu, stres tu však nepanuje. Hoci obe dievčiny sú v jednom kole a nemajú za sebou ani polovicu dvadsaťštyrihodinovej služby. Práve ony sú akási koordinačná duša záchranných akcií.

Zabezpečujú lokalizáciu mobilných telefónov, zisťujú informácie o obetiach či nezvestných, kontaktujú hotely, rodiny, komunikujú s HZS, vrtuľníkovou záchrannou zdravotnou službou či nemocnicou. Občas robia doslova detektívnu službu.

Ledva sa predstavíme, už sa rozdrnčí telefón. Záchranári oznamujú ukončenie akcie. „Turista sa pri Bilíkovej chate šmykol z chodníka a padal asi desať metrov dolu zrázom,“ hovorí Katarína Števčeková, keď zloží slúchadlo.

„Nestalo sa mu nič, ale nevedel sa vyškriabať naspäť. Členovia Horskej záchrannej služby ho vytiahli a potom pomohli ďalším turistom prekonať nebezpečný povrch.“

Počas rozhovoru druhá operátorka plynule prejde do ruštiny a prijíma informáciu o lyžiarovi, ktorý si zranil koleno. Ruštinu a poľštinu tu už berú ako samozrejmosť, k tomu sa vedia popasovať s angličtinou i nemčinou. „Problémom sú občas Maďari,“ hovorí Katarína, „ale vtedy vytvoríme improvizovaný telemost so strediskami, kde tento jazyk ovládajú.“

Jej kolegyňa Jana Krajčírová si vybavuje najrušnejší deň v poslednom období. „Na Troch kráľov sme mali len cez tiesňovú linku hlásených asi dvadsaťpäť úrazov,“ spomína.

Za najhorší mesiac pokladajú február. Vlani za 28 dní riešili až dvestopäťdesiat prípadov. Celkový počet nehôd je však vyšší, pretože HZS reaguje aj na podnety priamo na svahoch alebo v strediskách. „Z roka na rok úrazov pribúda,“ pokračuje Jana Krajčírová. „Oproti roku 2010 sa počet hlásení cez tiesňové linky zvýšil zhruba o päťsto.“

Zároveň nám predstavuje záchranársku novinku. Aplikáciu pre mobilný telefón, cez ktorú môžu turisti poslať žiadosť o pomoc aj esemeskou. Na operačnom stredisku sa vďaka tomu dozvedia i súradnice miesta, kde sa obeť nachádza. Aplikácia sa však dá využiť aj inak. Ak sa stratíte, operátorky vás vedia navigovať naspäť na turistický chodník alebo k najbližšej chate.

Peklo na svahoch

Smerujeme k svahom v Tatranskej Lomnici. Okolie lanoviek pôsobí priam tragicky. „V minulosti tu bolo lyžiarskych tratí i lyžiarov výrazne menej. Dnes sú plné ľudí, ktorí tam nemajú čo robiť,“ hovorí náčelník HZS Vysoké Tatry Martin Kulanga.

„Chodia tam so psami, skialpinisti šliapu do protismeru, prechádzajú sa tam ženy s deťmi na sánkach, pomedzi to jazdia lyžiari i snoubordisti a všetci sú na jednej hromade. Toto nikde v zahraničí neuvidíte. Keď vás v Taliansku chytia, že šliapete na skialpinistických lyžiach hore svahom, dostanete pokutu a vykážu vás zo zjazdovky. U nás je to bežné.“

Taký chaos je, samozrejme, živná pôda pre nešťastia. Minulý týždeň snoubordista v plnej rýchlosti vrazil zozadu do lyžiarky a zlomil jej chrbticu. Nezriedka sa stane, že človek po podobnej kolízii zahynie.

Dobrý výstroj nestačí

Z vlaňajších devätnástich obetí hôr ich najviac zahynulo koncom roka. Podľa riaditeľa HZS Jozefa Janigu krásne inverzné počasie lákalo ľudí na túry, snehu však bolo málo, nezakryl kamenistý povrch, pády sa končili nárazmi o terénne prekážky či skaly a následky boli fatálne.

Je tatranské počasie v posledných rokoch iné ako v minulosti?

Idylické zimy, keď bola kosodrevina zakrytá snehom až do údolných častí, si už roky nepamätáme. Napriek tomu čoraz častejšie silné vetry navievajú sneh a vytvárajú nestabilné snehové útvary, ktoré môžu ľahko spadnúť. Takáto lavína je malá, ale na tvrdom podklade veľmi rýchla. Ak strhne turistu, na ľade dosiahne rýchlosť ako pri voľnom páde.

Menia sa aj turisti? Sú menej opatrní?

V minulosti viac dodržiavali pravidlá a pohyb mimo turistických chodníkov bol minimálny. Dnes to tak nie je. Počet vrcholových turistov sa zvyšuje a v rizikových horských pásmach ich pribúda. Niekedy sme mali niekoľko desiatok výkonných horolezcov a skialpinistov, dnes ich rátame v stovkách. No a čím väčší je počet ľudí v horách, tým je vyššia pravdepodobnosť, že sa niečo stane.

V čase, keď na internete môžeme nájsť predpoveď počasia, výstrahy horskej služby či opis úskalí turistických trás, sa návštevníci Tatier dostávajú do hraničných situácií...

Možno je to naopak a problém je práve množstvo informácií. Ľudia si na ne zvyknú. Hovoria si, že aj v zlých podmienkach nejakú trasu zvládli, tak upozornenia prestanú brať vážne. Niekedy, keď sme vyhlásili tretí stupeň lavínového nebezpečenstva, boli návštevníci Tatier opatrní. Dnes aj pri štvrtom stupni chodia, akoby sa nechumelilo.

VIDEO Plus 7 Dní