Tip na článok
Ján Juraj Rainer (vľavo) a Edmund Téry: Aj po nich sú pomenované vysokohorské chaty.

Tatranské chaty: Vieme, kto boli muži, po ktorých sú pomenované

Majláth, Téry, Zamkovský, Rainer, Bilík, ale donedávna aj Brnčal a Morávek - po nich dostali názvy vysokohorské chaty.

Galéria k článku (7 fotografií )
Neďaleko Hrebienka: Bilíkova chata, predtým Fridrichova.
Predchodkyňa: Maketa Chaty pri Zelenom plese.
Zhoreli: Tri predchodkyne dnešnej Majláthovej chaty zničil požiar, jednu dal zbúrať Hohenlohe.

Kto boli tajomní muži, ktorých meno rezonuje v povedomí slovenskej verejnosti aj dnes? Pričinil sa o to fakt, že sú po nich pomenované tatranské vysokohorské chaty. Čím si vlastne túto poctu zaslúžili?

Majláthova chata

Je najčerstvejším prírastkom v spoločnosti obľúbených a hojne navštevovaných chát vo Vysokých Tatrách. O jej vzkriesenie sa zaslúžil horolezec, organizátor horolezeckých expedícií a podnikateľ Pavol Lazar. Chata vyrástla na mieste starej, ležiacej pri Popradskom plese, ktorá bola viackrát zničená. Skolaudovali ju koncom roku 2010, verejnosti znovu slúži od roku 2011.

Jej vlastník jej dal meno podľa iniciátora pôvodnej. „Ctím si históriu, preto iný názov nepripadal do úvahy. Som zástancom myšlienky nemeniť niečo, čo má tradíciu,“ hovorí.

Liptovský rodák Vojtech Majláth (1831 - 1900) pochádzal zo vzdelaného zemianskeho rodu. Ovládal viacero svetových i slovanských jazykov. Bol historik, archeológ, výskumník, člen niekoľkých uhorských vedeckých spoločností, patril k popredným bádateľom uhorskej vedy. Pracoval ako župný notár aj podžupan Liptovskej stolice.

V Budapešti pôsobil ako člen akadémie vied. Angažoval sa v rozvoji turistiky. Bol podpredsedom liptovskej sekcie Uhorského karpatského spolku.

Z jeho iniciatívy postavili v roku 1879 pri Popradskom plese prvú turistickú chatu, ktorá dostala meno Majláthova. Mala pohnutú históriu. Ani nie po roku vyhorela. Na jej zhorenisku začali budovať novú Majláthovu chatu, ktorú neskôr nazvali Popradská. Aj tá podľahla plameňom.

Tretiu dal zbúrať majiteľ Mengusovskej doliny knieža Hohenlohe, aby vypudil turistov a bylinkárov. Pod tlakom návštevníkov koncom 19. storočia postavil novú, ktorú po vyše šiestich desaťročiach zničil sčasti sneh a potom opäť požiar. V rokoch 1971 až 2005 bol na jej mieste v susedstve novovybudovaného horského hotela iba bufet, až kým sa iniciatívy neujal Pavol Lazar.

„Pri projektovej dokumentácii nám poslúžili dobové fotografie chaty. Obnovená bola vlastne len jedna časť, predchádzajúca chata bola väčšia. Snažili sme sa dodržať nielen vonkajší vzhľad, ale inšpirovali sme sa aj interiérom. Ide o murovanú stavbu s dreveným hrazdením,“ vraví o chate, ktorá doslova povstala z popola.

Zamkovského chata

Štefan Zamkovský (1908 - 1961) bol s Vysokými Tatrami spätý asi najviac. Vyučený fotograf, pôvodom z Levoče, ale hlavne nosič, horolezec, horský vodca, záchranár a chatár. Ako horolezec patril k tatranskej špičke. Ako nosič vynášal náklady na Téryho chatu, ktorú si neskôr prenajal, i na Zbojnícku chatu.

Prvá stála v Malej Studenej doline a práve v jej ústí sa rozhodol vybudovať novú chatu, čo sa mu v roku 1943 podarilo. Hoci počas vojny ako chatár pomáhal odporcom fašizmu, predstavitelia socialistického štátu ho po vojne označili za kapitalistu a v roku 1948 chatu znárodnili.

Zamkovský z nej musel odísť. Chvíľu ešte pracoval na Bilíkovej chate, ale napokon musel opustiť aj územie Vysokých Tatier. Chatu v roku 1951 premenovali na Chatu kapitána Nálepku, podľa hrdinu odboja proti fašizmu, hoci s Vysokými Tatrami nemal nijakú spojitosť.

Po revolučných zmenách v roku 1989 v reštitúcii chatu vrátili Zamkovského dedičom a chate sa prinavrátilo pôvodné pomenovanie. To nesie aj po predaji chaty v roku 2003 na znak úcty k jej zakladateľovi, ktorý zomrel 53-ročný.

Rainerova útulňa

Ján Juraj Rainer (1800 - 1872) sa narodil nemeckým prisťahovalcom v Spišskej Sobote, dnes súčasti Popradu. Rovnako ako jeho otec bol mäsiar. Mal podnikateľského ducha a spolu s manželkou popri mäsiarstve rozbehli reštauráciu. Darilo sa mu, a tak si vzal do prenájmu tatranskú osadu, z ktorej sa neskôr vyvinul dnešný Starý Smokovec.

Známy tatranský historik Ivan Bohuš o Rainerovi napísal, že bol „prvý úspešný podnikateľ v službách cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách“. Aby zatraktívnil kúpele a pobyt svojich hostí vo Vysokých Tatrách, staral sa o rozvoj možností na turistiku. Dal vybudovať turistické chodníky v okolí. Jeden z nich viedol na Hrebienok, neskôr až na Starolesniansku poľanu k Vodopádom Studeného potoka.

Odtiaľ boli možnosti pre tých, čo sa chceli vydať na náročnejšie trasy, ba až na Lomnický štít. To ho viedlo k myšlienke postaviť na poľane chatu, čo sa v roku 1865 stalo realitou.

Nešlo o chatu v pravom zmysle slova, skôr o útulňu, nenáročný prístrešok, ktorý poskytoval prenocovanie bez ďalších služieb. Hoci jednoduchá budova nemala meno, začali ju nazývať Rainerova.

Keďže v jednom období ju vytlačila z centra pozornosti vedľa postavená chata Kamzík - vtedy Rainerka slúžila ako sklad - a po zániku Kamzíka už iba chátrala, bolo aj pre zástancov komunistickej ideológie zbytočné vymýšľať pre ňu iný názov.

V súčasnosti je známa najmä vďaka chatárovi Petrovi Petrasovi, ktorý ju má v prenájme od roku 1997. Zrekonštruoval ju a rôznymi akciami vytvoril z nej turistami vyhľadávaný cieľ.

Téryho chata

Edmund Téry (1856 - 1917), rodák z rumunského Beba Veche, vyštudoval medicínu, pôsobil v Budapešti a nejaký čas ako banský lekár v Štefultove, dnešnej časti Banskej Štiavnice. Nikdy nežil ani nepracoval priamo vo Vysokých Tatrách, navštevoval ich iba ako turista a horolezec. Učarovali mu natoľko, že sa stal ich veľkým propagátorom.

Téry sa výrazne angažoval ako organizátor v turistických spolkoch. Stal sa členom Uhorského karpatského spolku, ktorý ho o dva roky zvolil za najmladšieho člena výboru. Vystúpil na viaceré štíty, ale najviac sa jeho meno spája s Prostredným hrotom a Pyšným štítom. V rokoch 1876 a 1877 bol prvý, kto stál na ich vrcholoch. Neskôr sa angažoval v Maďarskom turistickom spolku, bol jeho úradujúcim podpredsedom i predsedom. Nový spolok získal právo na starostlivosť o Malú Studenú dolinu.

Najvýznamnejším počinom bolo presadenie výstavby chaty pri Piatich spišských plesách. Stavať ju začali v roku 1898 a už o rok ju verejnosť začala užívať. Chatu pomenovali podľa iniciátora jej výstavby Téryho.

Na rozdiel od viacerých iných tatranských chát nikdy nezanikla ani nebola premenovaná z ideologických či politických dôvodov. Meno lekára ľudomila a nadšeného turistu Edmunda Téryho neprekážalo žiadnemu z politických režimov.

Bilíkova chata

Rodák z Makova na slovensko-moravskom pomedzí Pavol Bilík (1916 - 1944) sa do Vysokých Tatier dostal ako dozorca finančnej stráže. Počas druhej svetovej vojny pôsobil v Starom Smokovci. Bol veľmi dobrý lyžiar, štartoval na pretekoch najmä v behu na lyžiach, viaceré vyhral.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania robil spojku medzi finančnou strážou a partizánmi. Pri jednej akcii ho zajali, ale stihol výstrelom varovať ostatných. Napriek krutému mučeniu na kežmarskom hrade nič nevyzradil, a tak ho na nádvorí zastrelili. Mal iba 27 rokov.

Po vojne jeho ostatky previezli na cintorín v Novom Smokovci. In memoriam ho povýšili do hodnosti kapitána. V roku 1947 dali jeho meno Guhrovej chate postavenej v roku 1934 neďaleko Hrebienka. Na rozdiel od Nálepku zostal Bilík v názve dodnes.

Premenované

V minulosti niesli mená ľudí aj iné chaty, ktoré už zanikli alebo ich premenovali. Najznámejšie sú dve, ktoré nezanikli, ale majú iné meno. Ďalšie existujúce vysokotatranské chaty nesú názvy, ktorým sa premenovanie vyhlo - Zbojnícka chata, Chata pod Rysmi, Skalnatá chata, Chata pod Soliskom a Sliezsky dom.

Albert Brnčal: Populárna Brnčalova chata sa od roku 1992 oficiálne volá Chata pri Zelenom plese. Aj tak jej mnohí nepovedia inak ako Brnčalka. Meno mala po Albertovi Brnčalovi, rodákovi zo Spišských Tomášoviec, učiteľovi a horolezcovi, ktorý bol predsedom slovenského horolezeckého zväzu.

Cez vojnu sa zapojil do Povstania. Zahynul pri horolezeckom výstupe v roku 1950 neďaleko Fridrichovej chaty. Na jeho počesť ju premenovali na Brnčalovu. Niektorým však prekážalo jeho pôsobenie v zjednotenej socialistickej telovýchove, preto po páde režimu došlo k premenovaniu na súčasný názov.

Štefan Morávka: Pochádzal z Hajnej Novej Vsi v okrese Topoľčany, v rokoch vojnového slovenského štátu bol veliteľom žandárskej stanice na Štrbskom Plese. Zapojil sa do protifašistického odboja, bol členom tatranskej ilegálnej skupiny a neskôr zástupcom veliteľa partizánskeho oddielu Vysoké Tatry. Podľahol zraneniam, ktoré utrpel v boji pod Kriváňom.

Po smrti ho povýšili na kapitána, je pochovaný na Štrbskom Plese. Jeho meno niesla Chata kapitána Morávku, ktorej názov sa však neujal tak, ako v prípade Brnčalky. Dnes je to opäť Chata (či Horský hotel) pri Popradskom plese.

VIDEO Plus 7 Dní