Tento rok evidujú horskí záchranári vo Vysokých Tatrách zatiaľ pätnásť úmrtí. Tatranský ročný priemer sa naplnil už po šiestich mesiacoch. Naozaj za to môžu zle vybavení Česi? Aký vplyv má klimatická zmena na búrky v horách? Sú Tatry preplnené? Zneužívajú turisti volania o pomoc? Aké je zvládnuť dvadsaťhodinovú záchrannú akciu? A prečo nie sú medzi profesionálnymi záchranármi ženy?
Na hranici prežitia
Náhla a silná letná búrka s bleskmi zabila pred tromi rokmi v Tatrách päť ľudí a stoštyridsať zranila. Blesk udrel do železného kríža a skál na vrchole poľského Giewontu a šíril sa ďalej po železných reťaziach, ktorých sa pridŕžali turisti. Na našej strane zhodila tlaková vlna muža do rokliny. Pád neprežil. Na poľskej strane to vyzeralo ako po teroristickom útoku. Náčelník Horskej záchrannej služby (HZS) Vysoké Tatry Miroslav Živčák si za dvadsaťosem rokov služby horšie nešťastie nepamätá. Zdôrazňuje, že riziko vysokohorského prostredia nesmú turisti podceňovať. „Aj na bežnom turistickom chodníku môže ísť za zlého počasia, pri búrkach, bleskoch a lavínach o život.“
Na vykonávanie záchranných akcií sú Vysoké Tatry veľmi náročná oblasť. Aj preto je podľa Miroslava Živčáka zrejme medzi mladými menší záujem o profesiu horského záchranára. Okrem toho rodičia vedú deti k športu čoraz menej a fyzická zdatnosť medzi mladými upadá - hoci sa občas objavia trendy ako bicykle a skialpinizmus. Počas výberového konania preverujú práve fyzickú zdatnosť potenciálneho záchranára, súčasťou je lezenie a lyžovanie vo voľnom teréne. Aby človek prešiel, musí mať s nimi niekoľkoročné skúsenosti.
Výberovým konaním prechádzajú aj dobrovoľníci. Miroslav Živčák vysvetľuje, že s tridsiatkou profesionálnych záchranárov by niektoré situácie v Tatrách ťažko zvládli. Ak nemôže letieť vrtuľník a zranený je v odľahlej, ťažko prístupnej lokalite niekde na hrebeni, vyráža na záchrannú akciu aj dvadsať ľudí a môže trvať pätnásť-dvadsať hodín, kým dostanú pacienta dole. Ak sa práve vtedy udeje ďalšie nešťastie, prichádzajú na pomoc dobrovoľní záchranári aj s kolegami profesionálmi z iných horských oblastí. Slováci si niekedy navzájom vypomáhajú so záchranármi z poľskej strany. Naposledy pri ratovaní českých horolezcov v septembri. Na slovenskej strane bola taká oblačnosť, že sa nedalo letieť. „Po zemi sa nám k nim v noci nepodarilo dostať. Cez deň by to šlo. Lenže bolo mínus päť a víchrica s vetrom s rýchlosťou sedemdesiat kilometrov za hodinu, čo je pocitovo mínus šestnásť. Strávili v stene noc. Boli podchladení, bolo to na hranici prežitia. Kým by sme sa k nim dostali, pravdepodobne by sme znášali už len telá. Našťastie, zo severu sa oblačnosť na chvíľu potrhala a zo Zakopaneho mohol vzlietnuť vrtuľník. To Čechom zachránilo život.“
Náročnejšie ako v Alpách
Tatry sú malé veľhory. „Ale práve preto je niekedy pre vrtuľník také komplikované letieť po zraneného,“ vysvetľuje Miroslav Živčák. „Či môže vzlietnuť, závisí od viditeľnosti, sily vetra a náročnosti terénu, v ktorom má zasahovať. Lietanie v úzkych, strmých a krátkych dolinách je náročnejšie ako v Alpách. Potvrdili nám to aj talianski kolegovia, ktorí tu boli na výcviku so svojím vrtuľníkom a skúsenými pilotmi. V našich dolinách silnejšie pracuje termika a prúdy.“
Ak v Tatrách nemôže letieť vrtuľník, vyrážajú záchranári pešo skoro za každých podmienok. „Alpy sú však rozľahlé. Ak horolezci uviaznu v lokalite, kam by sa záchranári prebíjali pešo dva-tri dni, čaká sa na zlepšenie letových podmienok. Niekedy je to aj deň-dva, kým môže vrtuľník vyraziť. Horolezci musia rátať s tým, že záchrana nepríde do dvadsiatich minút.“
Hoci mali v Tatrách už po polroku naplnený ročný štatistický priemer smrteľných nehôd, v počte nehôd celkovo zaznamenali len mierny nárast. Toto leto zasahovali záchranári približne dvestokrát. Viac nešťastí sa oproti minulosti stáva vo vysokohorskom prostredí a horolezeckom teréne. Počet nehôd mimo značkovaných chodníkov stúpol až o dve tretiny. Oprávnene sa tam môžu pohybovať napríklad registrovaní horolezci alebo turisti s horským vodcom.
Viac ľudí znamená viac nehôd. Miroslav Živčák by to nepripisoval len nezodpovednosti či nedostatku vedomostí. Niekedy možno odvahe nič netušiacich. Turisti majú oproti minulosti oveľa lepší výstroj a mnohí pre vlastnú bezpečnosť absolvujú lavínové či skialpinistické kurzy. No hory sú nevyspytateľné. Niekedy môže človek urobiť všetko správne a aj tak sa stane nešťastie. Lockdowny počas pandémie koronavírusu zastavili lyžiarske vleky. Ľudia objavili skialpinizmus. „Je dobré, že sa začali viac hýbať,“ konštatuje Miroslav Živčák. „No na druhej strane sa hýbu v teréne, ktorý nie je na sto percent bezpečný.“
Boľavé koleno
Lenže nešťastia sa stávajú aj na značkovaných chodníkoch. Úsek, ktorý by sme v lete pokojne prebehli v teniskách, sa za búrky môže stať nebezpečným miestom. Ak turisti nesledujú vývoj počasia a neotočia sa, kým je ešte čas, môže ich búrka zaskočiť na hrebeni. „Dážď je menšie zlo. Oveľa väčšie riziko sú blesky. Skoro každú sezónu máme prípady zasiahnutia bleskom,“ potvrdzuje Miroslav Živčák. V zime sú zas zradné lavíny. No nedá sa povedať, ktorá sezóna je náročnejšia. „V lete sa zranený tak rýchlo nepodchladí, vydrží v teréne dlhšie a aj nám sa pohybuje ľahšie. Na druhej strane musíme ľudí znášať na pleciach. V zime hrozí rýchle podchladenie, pohyb je náročný, dni sú krátke, je chladno a veterno, no zraneného môžeme ťahať na saniach.“
Napriek rozšírenému mýtu o zle vybavených českých turistoch pomáhajú v Tatrách najviac Slovákom. „Aj keď ľudia hundrú na Čechov a Poliakov, je to dané matematicky: najviac sem chodí Slovákov. Vždy je to o jednotlivcoch. Nemá zmysel špekulovať o tom podľa národností.“
Oveľa viac problémov než Česi v sandáloch narobia záchranárom volania bez vážneho dôvodu. Niekedy ide o banality. „Volala napríklad staršia pani, že ju bolí koleno a nedokáže zísť z Popradského plesa, a že keby sme mohli prísť pred štvrtou, aby stihla električku,“ spomína Miroslav Živčák. No nedá sa nič robiť. Ani lekár si nedovolí posúdiť, či je človek s takým kolenom schopný pešieho zostupu alebo nie. Záchranári musia vyraziť ku každému prípadu. „Turisti niekedy počujú kričať horolezcov a považujú to za volanie o pomoc. Horolezci však na seba kričia, aj keď sú ďaleko od seba. Ak nám niekto takýto prípad oznámi, musíme ho preveriť. Preletíme tadiaľ, zistíme, že horolezci pomoc nepotrebujú, a vrátime sa späť.“ Taký zásah však treba zaplatiť z rozpočtu Horskej záchrannej služby.
Miroslav Živčák si spomína na prípady, keď horolezci, ktorí majú záchranu vrtuľníkom v rámci členského príspevku svojej organizácie, vyliezli na vrchol, zistili, že do tmy to už dole nedajú, tak volali s tým, že nevedia zísť. „Lenže po zotmení vrtuľník v 99 percentách prípadov nevzlietne. Keď im oznámime, že do rána k nim nejako dolezieme, a oni si uvedomia, že by tam museli byť celú noc, povedia, že to teda ešte vyskúšajú. O hodinu už volajú, že sa im nejako podarilo zliezť.“
Ako vrcholoví športovci
Okrem zásahov, pri ktorých sa zistí, že pomoc vlastne nikto nepotrebuje, platí HZS zo svojho rozpočtu zásahy, pri ktorých pomáhajú turistom zo zahraničia, ktorí im tvrdia, že nemajú žiadne doklady. Tieto pohľadávky sú nevymožiteľné.
A najnáročnejší zásah tejto letnej sezóny? Miroslav Živčák hovorí, že je ťažké ich porovnávať. „Niekedy nám novinári volajú s otázkou, čo sme mali cez víkend. Dvadsaťhodinovú záchranku na Zadnom Gerlachu, bojovali sme tam o život, pacienti neboli zranení, len sa odtiaľ nevedeli dostať. Novinár zareaguje otázkou: Niečo vážnejšie ste nemali? Lenže zranenie pacienta neurčuje, aká náročná záchrana to bude.“
Záchranári majú k dispozícii psychológa, ak by sa nedokázali vyrovnať s tým, že napriek všetkej snahe pacient neprežil. „Neviem o tom, že by psychologickú pomoc niekto neikedy využil. Chalani sú otupení. Dlhé roky žijú v horách. Vedia, že nehody sa stávajú. Mnohí prišli pri horských nešťastiach o kamarátov. Je im jasné, že nemôžu pomôcť každému, a musia s tým byť vyrovnaní.“
Záchranár musí byť fit hlavne fyzicky. Náročné záchrany prirovnáva Miroslav Živčák k výkonom vrcholových športovcov. Až na to, že nemajú k dispozícii žiadne možnosti individuálnej regenerácie, kým si ju sami nezaplatia. Nárok na prvý rekondičný pobyt vzniká až po desiatich rokoch v zamestnaní. A telo v tom chlade, vlhku a náročnom teréne trpí.
Práve náročnosť tejto práce je podľa náčelníka dôvodom, prečo v HZS ženy aktívnymi záchranárkami nikdy nebudú. Nejaké sú medzi dobrovoľníčkami, Miroslav Živčák uznáva, že sú skvelé lyžiarky, horolezkyne a kondične sú na tom výborne. „Ale Zákonník práce dovoľuje ženám dvíhať bremená len do pätnásť kilogramov. Nemohli by znášať zraneného. Je rozumné a slušné, že ženy nevykonávajú niektoré ťažké práce, lebo na ne ich organizmus nie je stavaný.“
Má to význam
Turisti sa môžu v hoteli, penzióne alebo na chate zapísať pred odchodom na túru do knihy, aby personál vedel, ak sa niekto nevráti. Dnes k nim pribudla elektronická kniha v aplikácii HZS. Ak sa po predpokladanom čase návratu z túry niekto neodpíše, operačné stredisko mu volá alebo posiela SMS, či je v poriadku alebo potrebuje pomoc. Aplikácia upozorní aj na zmeny počasia, hrozbu vetra, dažďa a búrky. V prípade problémov stačí odoslať esemesku na operačné stredisko. Tá dorazí aj s presnými súradnicami, kde sa turista, ktorý potrebuje pomoc, nachádza.
Technické novinky uľahčujú záchranárom život aj inak. Napríklad materiály sú oveľa ľahšie a všestrannejšie ako kedysi. Kým stometrový bubon oceľového lana vážil osemnásť kíl - a na záchranu v päťstometrovej stene ste potrebovali päť takých bubnov - sto metrov dynemového lana váži tri a pol kila. Podľa Miroslava Živčáka chýba v HZS vrtuľník. Momentálne spolupracujú so súkromnou leteckou záchrannou službou, ale vlastný vrtuľník by bol výhodnejší.
FOTO V GALÉRII
A čo ho drží v práci, v ktorej mrzne, mokne, zažíva rizikové situácie a fyzicky sa zničí? „To, že sa podarí zachrániť človeka. Ročne máme okolo štyristo zásahov a priemerne pätnásť mŕtvych. Percento úspešnosti zásahov je vysoké. Aj keď sa nadriete ako kôň, viete, že to malo význam.“
