Moje členstvo v KSČ je najväčším zádrhom mojej kariéry v Slovenskej filmovej tvorbe - stojí v liste, ktorý mal byť v apríli 1986 zaslaný Základnej organizácii Komunistickej strany Československa na bratislavskej Kolibe. Rozsiahly, bohato naštylizovaný dokument by s odstupom desaťročí vyvolal nanajvýš úsmev, keby pod ním nebol podpísaný istý František Fenič s bydliskom v Prahe. Zhodou okolností rovnako sa volá režisér Fero Fenič (72), ktorého na jar 1986 skutočne vyhnali filmári z Bratislavy, aby našiel útočisko v Česku, kde sa po Nežnej revolúcii preslávil. Keď sme režisérovi na dôchodku list ukázali, označil ho za dielo pomstychtivých príslušníkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktorá mu šla svojho času po krku. Tak či onak, dokument demonštruje hrôzostrašnosť doby, v ktorej sme žili.
Doma nikto nie je prorokom
Hoci je rodený Slovák, v socialistickej Bratislave mu filmári hádzali polená pod nohy. To je fakt, ktorý Fero Fenič v žiadnom bilančnom rozhovore netají. „Dnes som im za to veľmi vďačný, pretože mi tým naštartovali kariéru v Česku,“ povedal nedávno aj nám. U našich západných susedov po revolúcii nakrútil slávny cyklus GEN, založil známy Febiofest a zaslúžil sa o to, aby pražské letisko pomenovali podľa niekdajšieho disidenta a neskôr prezidenta Václava Havla. V našej redakčnej pošte sa však po poslednom článku o Ferovi Feničovi objavil pozoruhodný dokument. A ten jeho odchod z Bratislavy stavia do úplne iného svetla.
Ide o rozsiahly list, ktorým sa autor 8. apríla 1986 písomne vyjadruje „k porušeniu straníckej disciplíny“. Na dvadsiatich štyroch stranách sa kajá za vlastné chyby. „Urobím vo svojom ďalšom živote všetko pre to, aby som túto svoju vinu napravil a dôveru strany získal späť. Viem, že to nebude ľahké, ale som plne pripravený sa o to pokúsiť,“ napísal.
Výpoveď komunistického šprta sa drží životopisných faktov, ktoré vo svojej biografii uvádza aj skutočný Fero Fenič. Listinu musel písať špičkový štylista s bohatým slovníkom, obsahuje emotívne pasáže, ktoré by sa vynímali v akejkoľvek socialistickej korešpondencii. Na prvý pohľad ide o hanopis presvedčeného komunistu, zároveň tiež čítame slová zúfalého muža, ktorý sa zachraňuje. Autor rozpráva životný príbeh a ventiluje si najmä krivdu. „Prejaviť takto jednoznačne svoju podporu novému vedeniu strany a jeho snahám znamenalo stať sa terčom mnohých útokov a provokácií antisocialisticky mysliacich a ešte stále počtom prevládajúcich, študentov i pedagógov,“ sťažuje sa na udalosti po tom, čo v roku 1970 zakladal prvú organizáciu Socialistického zväzu mládeže (SZM).
Ako komunista trpel aj na FAMU v Prahe, kde študoval filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu. „Už prvý týždeň štúdia na novej fakulte som bol kooptovaný do Fakultného výboru SZM FAMU a pracoval som v ňom v rôznych funkciách, počas celého štdia. Svojím prvým školským filmom Človečina som sa vyjadril k pôsobeniu antisocialistických síl v roku 1968/69… Už vtedy, týmto filmom, som vyvolal nevôľu mnohých, ktorí sa s našou realitou nevedeli alebo nechceli zmieriť. Bol som napadnutý skupinou spolužiakov, ktorí mi spôsobili úraz.“
Hodný oslovenia súdruh
Prejdime k časti o odchode z bratislavskej Koliby, lebo ani tam autor listu nenašiel žičlivé prostredie. „S prekvapením som zistil, že na takom dôležitom ideologickom pracovisku, ako je réžia, sú komunisti, čo do počtu, iba zanedbateľnou časťou. (Pokiaľ som spočítal správne, zo šestnástich režisérov Štúdia krátkych filmov sme komunisti asi iba traja, pričom z mladšej generácie som jediný.)“ Pisateľ sa medzi slovenskými filmármi vraj cítil „len ako akýsi nežiaduci a nikomu nepotrebný prívesok“. „Keď v dramaturgii Štúdia krátkych filmov, ideologického centra výroby filmu, nezostal ani jediný komunista, začal som aj ja mať už konkrétne obavy o svoju budúcnosť,“ naznačil významne.
Na ďalších stránkach sa pisateľ venuje policajnému vyšetrovaniu úplne iného listu, ktorý mu colník zhabal po polnoci 11. septembra 1985 na hraničnom priechode v Děčíne. Obsahoval zrejme jeho protisocialistický protest. Odôvodňuje ho šikanovaním v umeleckých kruhoch a zlým psychickým stavom. „Cítil som sa strašne sám,“ píše doslova.
V snahe zvrátiť svoj „prešľap“ uzatvára list slovami: „Chcel by som ho (život - pozn. red.) prežiť tak, aby som bol hodný oslovenia: súdruh. … Verím strane a dúfam, že ona bude veriť mne. Pokiaľ budem dýchať, som pripravený urobiť všetko pre to. So súdružským pozdravom Česť práci! František Fenič,“ lúči sa podpisom a prikladá lekárske potvrdenie a svedectvá ručiteľov jeho vstupu do KSČ či súdruhov zo Slovenskej filmovej tvorby.
List vs list
Dvadsaťštyristranový dokument sa zázračne uchoval aj po takmer štyridsiatich rokoch. Na svetlo sveta sa dostal, paradoxne, po tom, čo sme v jednom z minulých čísel rekapitulovali celoživotné dielo známeho režiséra. Skutočný Fero Fenič komunistickú minulosť nepopiera, ale upozornil nás na fakty, ktoré v dokumente nesedia. V čase, keď nelichotivý list vznikol, nemal podľa neho význam, lebo vraj už nič nešlo zmeniť. „Zaslaný text pochádza z obdobia po ukončení môjho pracovného pomeru, vylúčenia zo všetkých organizácií a mojom definitívnom odsťahovaní zo Slovenska. Je v absolútnom protiklade s listom z augusta 1985, ktorého som bol autorom a v ktorom som sa dištancoval od vtedajšieho režimu. Práve obsah listu z augusta 1985 bol hlavným dôkazom, zadržaným ŠtB, ktorý odštartoval a dosiahol moju vtedajšiu likvidáciu,“ povedal nám Fero Fenič.
Podľa režisérových slov bol jediným občanom vtedajšieho Československa, ktorého v marci 1986 vylúčila Komunistická strana Slovenska zo svojich radov za protisocialistické postoje a zakázala mu ďalšie pôsobenie na Slovensku. „Nikdy som pri vyšetrovaní ani po ňom nepoprel autorstvo listu z augusta 1985. Preto po treste a odchode zo Slovenska neexistoval u mňa žiadny dôvod, aby som písal iný list, v ktorom by som navyše poprel sám seba.“ Po vynesení trestu a uzavretí jeho prípadu už vraj nemohol mať tento „asi omylom oneskorene datovaný text iný účel než zdiskreditovať môj morálny profil pre budúcnosť“, je presvedčený filmár, ktorý si už užíva dôchodok.
V hľadáčiku ŠtB
Kto teda za prepracovanou ódou na socializmus mohol stáť? „Iba ŠtB mohla mať zo sledovania a z mnohých výsluchov také podrobné informácie, aké obsahuje váš text, a záujem potrestať ma za neúspešnú niekoľkomesačnú akciu získať na spoluprácu. Odosielateľ textu je nepochybne z jej morálneho dna,“ vysvetľuje si Fenič, podľa ktorého vyhotoviť podobný dokument nebolo ťažké.
Ako dodáva, odvtedy už nikdy nebol členom žiadnej strany ani sa politicky neangažoval, takisto viac nepôsobil na Slovensku, „i keď v deväťdesiatych rokoch na mňa niektoré slovenské médiá útočili ako na ‚zradcu‘, pretože som sa už ako občan Českej republiky vyslovoval kriticky k mečiarizmu a fanatickému nacionalizmu“. „Pomsty bývajú rôzne - aj v ŠtB boli len ľudia… Celý život zastávam názor, že o každom z nás vypovedajú nie slová, ale činy. Moje sú známe a verejne dohľadateľné, názory a postoje overiteľné v celom mojom živote i celej mojej tvorbe. I keď ani ja nie som dokonalý,“ dodal Fero Fenič.
Ústav pamäti národa: Sebakritické listy boli bežné
Ľútostivé písomnosti podobné tej, ktorú máme k dispozícii, neboli v socialistickom Československu raritou. „V kádrovej politike komunistického režimu boli bežné listy so sebakritikou - s vysvetlením právneho, spoločenského alebo straníckeho prehrešku, s ospravedlnením za jeho spáchanie a s prísľubom polepšenia,“ potvrdil nám hovorca Ústavu pamäti národa (ÚPN) Michal Miklovič.
Určiť, či je Feničov list autentický, sa však dá len cez hlbší výskum. „Vyjadriť sa na základe digitálnej kópie dokumentu k jeho pravosti je prakticky nemožné,“ povedal nám archivár ÚPN Pavol Pytlík. „Vo všeobecnosti však môžeme konštatovať, že dokument z formálnej i obsahovej stránky zodpovedá obdobiu jeho pravdepodobného vzniku, to jest druhej polovici osemdesiatych rokov. Autor v ňom zdôraznil pre obdobie normalizácie a kádrové dokumenty uvedeného obdobia viaceré typické ,povinné‘ údaje - svoj robotnícky pôvod, aktívnu prácu v spoločenských organizáciách, správny postoj v krízovom období rokov 1968/69 či prípadné väzby na takzvané kapitalistické zahraničie. Keďže išlo o riešenie disciplinárneho previnenia, dokument obsahuje i potrebnú mieru kritiky a sebakritiky či poukázanie na nedostatky v spoločnosti a strane.“
Ako sme sa dozvedeli, podľa zachovaných evidencií, ktoré má ÚPN k dispozícii, nebol na Františka Feniča evidovaný spis. Nestretli sa ani s postupom, že by Štátna bezpečnosť mala ľudí diskreditovať prostredníctvom komunistickej strany. „ŠtB používala oficiálne kontakty, ktoré mala vo vedení danej organizácie, prípadne mohla využiť vplyv tajných spolupracovníkov,“ upresnil Miklovič. Základné organizácie komunistickej strany museli podľa neho k takýmto podnetom zaujať stanovisko a dať ho na vedomie autorovi podnetu. „Takýto spôsob diskreditácie by sa teda minul účinku, keďže autor by ho okamžite poprel,“ doplnil.
Komunista medzi umelcami: Ostatní sa ho stránili
Vraví sa, že taká bola doba. Stranícku minulosť skutočný Fero Fenič nepopiera, ale prízvukuje, že ho po rokoch zo svojich radov komunisti vyhodili. Autor listu túto etapu života opisuje farbistejšie. „Pre vstup do KSČ som sa nerozhodol hneď. Už v roku 1970 ma oslovili súdruhovia na FF UK, ale na také závažné rozhodnutie som nemal dostatok odvahy. Členstvo v KSČ je pre mňa nielen prejavom veľkej dôvery, ale ešte väčšej zodpovednosti. Vždy som pochyboval, či som toho hodný,“ píše s tým, že vstup do KSČ napokon nebola „len formálna záležitosť“. „Len ZSSR som navštívil asi päťdesiatkrát,“ tvrdí o svojej minulosti.
Podľa Fera Feniča, s ktorým sme hovorili, ho na vstup do strany ešte ako študenta presvedčil vysokoškolský profesor. Ako si však na rovnaké obdobie spomínajú pamätníci? Podľa spomienok spolužiakov byť komunistom medzi umelcami bola v tom čase dvojsečná zbraň. Z členstva v strane plynuli študentovi výhody najmä v podobe zahraničných ciest, na druhej strane veľa kamarátov na škole nemal, lebo spolužiaci sa mu pre istotu vyhýbali.
„Komunistom bol Fero Fenič, samozrejme, už na FAMU. Vtedy to bola veľká výnimka, pretože fakulta zostávala dlho centrom nezávislého myslenia,“ povedal nám jeho pražský konškolák Ivo Mathé. „Podľa mňa nebolo nutné do strany liezť. Ľuďom ako Fenič to isto neprinieslo veľkú autoritu medzi ostatnými študentmi. Lebo ak niekto bol v strane, nikto z ostatných na neho nepozeral s dôverou. Ak sa teraz niekto spolieha, že nikto nemá pamäť, pripadá mi to neférové,“ dodal porevolučný riaditeľ Českej televízie, ktorý sa neskôr stal šéfom kancelárie prezidenta Václava Havla.
Podľa ďalšieho spolužiaka, režiséra a scenáristu Viktora Polesného nemá s odstupom času význam hrabať sa v minulosti. „Čo viem, viem, ale nechcem to ventilovať. Môžem vám iba povedať, že bol najtalentovanejší z dokumentaristov, ktorí tam v tých rokoch boli,“ podotkol na Feničovu adresu.
