Zlatica Maarová má dcéru Annu, jej manželku a teda svoju nevestu a vnúčika, ktorému sú mamami. Nič ju nepredurčovalo k tomu, aby rozprávala o svojich pocitoch, prežívaní a o veľmi súkromných záležitostiach svojej rodiny  verejne. Rozhodla sa tak však po tom, ako zistila, že okolo seba má rodičov, ktorí nevedia, ako zvládať strach z toho, čo čaká ich deti po ozname o trochu netradičnej láske. Zlatica Maarová je jednou z mám, ktoré sedeli pri jednom stole s prezidentkou Zuzanou Čaputovou a diskutovali o tom, čo všetko riešia a čo ťaží dúhové rodiny. Toto je len časť rozhovoru s ňou. Celý si ho môžete prečítať na tomto linku.

Vaša rodina, v ktorej ste vyrastali, vari nebola tradičná?

Ja som vyrastala v česko-slovenskej rodine, ktorá bola za môjho detstva pomerne bežná, ale nebola úplne „tradičná“. Ocko zo slovenskej dediny, mamka z Prahy. Navyše mamka bola síce narodená v Prahe, ale ukrajinským rodičom, ktorí mali údajne turko-tatársko-české korene. Naša rodina nebola tradičná ani v tom, že by bola mama s deťmi poobede a večer doma. Keďže bola učiteľkou tanca, vedúcou dvoch folklórnych súborov a riaditeľkou Ľudovej školy umenia, začínala pracovať doobeda a končila často večer. Takže sme ako deti veľa času trávili s ockom, ktorý chodil do práce skoro ráno a doma bol už o štvrtej či piatej poobede. Vyrastala som do 19-tich vo Zvolene.

Spomeniete si, kedy ste prvýkrát počuli slovo homosexuál?

Nespomeniem.

Nepamätáte si na to možno preto, že ani v mojom detstve sa to veľmi nepoužívalo. Hovorili sme teploš, teplá, „na mužov“, „na baby“… 

Aj ja som to počula často spočiatku v týchto termínoch. Navyše keď som vyrastala ja, bola to tabu téma, neboli žiadne dostupné informácie. Zo základnej školy sa mi nevybavuje žiadna spomienka, na strednej škole sme to už v slovníku mali, väčšinou pojmom „teplý“ a ešte aj horšie slová. Bolo to v hanlivom tóne, ako výsmech.

Existuje vôbec nejaký výraz, ktorý je korektný?

To je ťažká otázka. Aspoň ja ju tak vnímam. Celé nastavenie odbornej terminológie je pre mňa problematické. Už len tým, že sa medzinárodne vytvorili slová povodne medicínske ako homosexuál, bisexuál, teda s príponou sexuál, tak sa ľudia sústreďujú na to slovo sex a neriešia, že je to o vzťahu, o zväzku dvoch svojprávnych ľudí, ktorí spolu normálne žijú, ktorí spolu raňajkujú, idú do práce, riešia tie isté problémy, situácie ako ostatné páry. Keď si čítam reakcie ľudí, tak veľa z nich je o tom, čo sa deje v spálni. Ako keby bol život od rána do večera len o tom. Som však rada, že aspoň pre transrodových ľudí sa termín upravil, teraz je správny.

Vy vyberáte aké slová, keď sa vás opýtajú ľudia na dcéru?

Väčšinou poviem, že je z dúhovej komunity, alebo že sa vydala za ženu, alebo že náš vnuk má dve mamy. Slová lesba a gej sú v poriadku, ale kým gej je fajn slovo, lesba mi znie drsne. Keď to chce niekto zjemniť a povie lesbička, je to pre mňa divné, až hanlivé slovo. Bisexuál nemá korektný ekvivalent. LGBT+ je terminus technikus, suchá skratka. Žiaľ, nič lepšie tu na pomenovanie celej skupiny ľudí nemáme. Mnoho mojich kamarátov ani nevie, čo jednotlivé písmená znamenajú. Ale za každým písmenkom, a aj za tým + je konkrétny človek: možno naše dieťa, súrodenec, kamarát, sused, kolega. Keď teda chcem hovoriť o rozmanitosti ľudí, skratka LGBT+ je tým, po čom siahnem najčastejšie a zahŕňa všetkých. Takže termíny sú oblasťou, v ktorej sa v slovenčine necítim dobre. Je to dosť veľký diskomfort.

Dúhoví ľudia, dúhové rodiny znejú fajn a už aj škôlky vedia spojiť dúhu s LGBT...

Áno, pre nás s manželom - on to u nás zaviedol- je to najkrajšie pomenovanie, a aj ho používame. Výstižne vyjadruje pestrosť v spoločnosti. A samozrejme, nemalo by to brániť deťom kresliť dúhu v  jej primárnom význame. To, čo sa odohralo okolo jednej škôlky, je už pritiahnuté za vlasy. Ale to nám prináša doba sociálnych sietí, kde si ľudia mýlia slobodu s anarchiou, ľubovôľou. Viete, ak si niekto na seba sám povie, že je napr. teplý a páči sa mu to – lebo aj takí sú - je to v poriadku. My by sme však mali používať korektné výrazy, lebo je to slušné a rešpektujúce. Prirovnala by som to k rozpakom, ktoré máme pri používaní slova Róm a Cigán.

Ako to myslíte?

Je veľa Rómov, ktorí vravia, sme Cigáni, vždy sme boli, čo nám teraz budú dávať iné meno. Veľa z nás si teda ospravedlňuje svoje používanie slova Cigán práve tým. To by sme však nemali robiť. Mali by sme sa držať toho, že sú to pre nás Rómovia. Zaujímavý je aj tento posun u mňa. Keď som bola dieťa, Róm sa nepoužíval. Dnes by mi však ani nenapadlo povedať Cigán, a to ani v doma, v úzkom kruhu. A to aj vďaka dcére Anne, ktorá ma na to v dobrom upozorňovala. Spomínam si na základnú školu. Boli sme asi siedmaci. Mala som spolužiaka Róma, zaľúbil sa do mňa, napísal mi lístočky. Na jednom z nich bolo, že ma má rád, ale vie, že ja ho nebudem chcieť, lebo on je Cigán. To slovo bolo napísané úplne miniatúrne. Vyjadril v tom celú stigmu, potupu, ktorú si niesol. Hoci sa to slovo bežne používalo, aj jemu bolo nepríjemné použiť ho v tom kontexte. Táto spomienka mi v živote často naskakuje.

Odpísali ste mu?

Áno. Nespomínam si na presné slová, ale niečo v zmysle, že to nie je o tom, aký je a kto je, ale že sa mi páči niekto iný.