Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Po prečítaní kníh najprekladanejšej slovenskej autorky sa mnohí ľudia na celom svete vzdali alkoholu. Prirovnávajú ju k Matke Tereze, rehoľníčke a nositeľke Nobelovej ceny za mier či k dánskemu náboženskému filozofovi Sørenovi Kierkegaardovi. Kristínu Royovú však za jej pokrokovosť, otvorenosť, neoblomnosť a kritiku náboženského formalizmu urážali, opľúvali aj kameňovali. Pre niekoho fanatická sektárka, pre iných silná, energická žena, ktorej sociálna práca a literárne diela zmenili život tisícky jedincov aj celých komunít.

Mesto Stará Turá v&nbsp;Novomestskom okrese je spojené s&nbsp;mnohými slávnymi menami. Ako kaplánka tu pôsobila prvá evanjelická farárka na&nbsp;slovensku Darina Bancíková aj významný básnik Vladimír Roy, vnuk Jozefa Miloslava Hurbana a&nbsp;bratranec Kristíny Royovej. Ženy, ktorá sa nebála postaviť cirkevným autoritám a&nbsp;celý svoj život zasvätila práci pre iných.

Rodáčka zo Starej Turej v&nbsp;meste zriadila nemocnicu s&nbsp;prvou slovenskou evanjelickou diakoniou. Vo svojej útulni začiatkom dvadsiateho storočia prichýlila opustené deti „hauzírerov“, podomových obchodníkov. V&nbsp;roku 1926 pod jej vedením vznikol v&nbsp;meste pod Veľkou Javorinou útulok pre siroty s&nbsp;romantickým názvom Chalúpka.

Nezastavila sa ani v&nbsp;sedemdesiatke. Aj v&nbsp;čase hospodárskej krízy dokázala vyzbierať peniaze na&nbsp;svoj ďalší ušľachtilý počin. „Veď nie je len východ slnka pekný, krásny býva aj západ! Nie je milé len ráno, veľmi útulný býva aj podvečer. Keby ten náš domov mal byť len domovom biedy a&nbsp;hynutia, to by som vás veru nevyzývala, aby sme ho stavali,“ apelovala v&nbsp;roku 1932 na&nbsp;čitateľov časopisu Večernice. Začiatkom mája 1933 sa drobná žena v&nbsp;čiernom prihovorila dvom tisíckam veriacich z&nbsp;celého Československa, ktorí sa prišli pozrieť na&nbsp;otvorenie nového starobinca, Domova bielych hláv. Je jedinou budovou z&nbsp;charitatívnej činnosti Kristíny Royovej, ktorá v&nbsp;meste stále stojí. V&nbsp;období socializmu v&nbsp;nej sídlila hudobná škola, dnes je v&nbsp;nej múzeum zasvätené práve Kristíne Royovej a&nbsp;jej sestre Márii.

Svoju prvú knižku Bez Boha na&nbsp;svete napísala za&nbsp;jednu noc pri sviečke a&nbsp;v&nbsp;roku 1929 vy­šla aj v&nbsp;Číne. Bol to prvý preklad slovenského literárneho diela do&nbsp;čínštiny. Kristína Royová mala vydavateľov najmä v&nbsp;Nemecku, odkiaľ sa jej knihy šírili do&nbsp;celého sveta. „Jej najslávnejšie dielo Bez Boha na&nbsp;svete v&nbsp;jednom z&nbsp;jazykov preložili ako Bez Alaha na&nbsp;svete. Moslimské národy nemajú vo svojom slovníku Boh, ale len Alah, čo vyjadruje tiež jediného Boha. Takže je to v&nbsp;poriadku,“ usmieva sa Pavol Trúsik z&nbsp;Múzea Slovenských národných rád v&nbsp;Myjave. Dodnes jej knihy vyšli v&nbsp;38 jazykoch.

Kristína Royová prišla na&nbsp;svet 18. augusta 1860 v&nbsp;Starej Turej do&nbsp;rodiny evanjelického farára Augusta Roya. Mala štyroch súrodencov, ale najbližšia jej bola staršia sestra Mária. Hĺbavá, tichá dievčina, s&nbsp;ohromným umeleckým talentom a&nbsp;pokorou. „Keď Mária dostala hrebeň, ktorý bol v tej dobe vzácnosťou, Kristína jej ho ako dieťa závidela. Obdarovaná vzala svoj hrebeň do&nbsp;rúk, zlomila ho a&nbsp;polovicu dala mladšej sestre,“ spomenie príbeh z&nbsp;detstva dievčat Royových Pavol Trúsik. „Mária už v&nbsp;deviatich rokoch písala hudobné skladby, vymýšľala si príbehy a&nbsp;rozprávala ich sestre. Bola hĺbavým človekom, filozofom a&nbsp;Kristína zase vynikala energickosťou a&nbsp;organizačnými schopnosťami. Dokonale sa dopĺňali a&nbsp;takto spolu prežili celý život,“ opisuje Pavol Trúsik.

Prerod duchovného života sestier Royových sa začal čítaním časopisu Betánie. Stretli sa s&nbsp;myšlienkami, ktoré vypĺňali ich duchovné prázdno, napriek tomu, že boli evanjeličky. V&nbsp;roku 1888 došlo u&nbsp;nich počas návštevy vydavateľa časopisu k&nbsp;vnútornému prerodu, ktorý ovplyvnil celý ich život, či už išlo o&nbsp;sociálnu, alebo umeleckú sféru. „Jedného večera pokľakli a&nbsp;odovzdali svoje životy pánovi Ježišovi. O&nbsp;tomto prelome Kristína píše aj v&nbsp;autobiografii Za&nbsp;svetlom a&nbsp;so svetlom. Od&nbsp;roku 1888 bol už jej život naplnený svetlom,“ pripomína historik z&nbsp;myjavského múzea.

V&nbsp;Starej Turej založili slovenský Modrý kríž, ktorý pôvodne vznikol v&nbsp;Ženeve. Spolok okrem iného vynikal bojom proti alkoholizmu. V&nbsp;oblasti preslávenej slivovicou nebolo jednoduché ľudí odtrhnúť od&nbsp;pohárika. Kristíne Royovej sa to však v&nbsp;mnohých prípadoch podarilo. U&nbsp;ostat­ných, ktorí sa nemienili vzdať pálenky ani zabehnutého života, však vzbudzovala nevôľu, ba až nenávisť. Ale nielen pre pijatiku. „Treba si uvedomiť, že prvou slovenskou farárkou bola Darina Bancíková až v&nbsp;50. rokoch. minulého storočia. Sestry Royové duchovne pôsobili na&nbsp;konci devätnásteho storočia. Skladali piesne, kázali, starali sa o&nbsp;veriacich. Mali latku postavenú príliš vysoko a&nbsp;Kristína Royová si nedávala servítku pred ústa,“ priznáva historik.

Vari sa mohla ticho prizerať, ako sa hody po&nbsp;bohoslužbách končili pitím alkoholu a&nbsp;hraním kariet? Vykričala svetu, čo mala na&nbsp;duši - ak nie ústami, tak svojimi dielami, v&nbsp;ktorých neraz pridelila zápornú postavu cirkevným hodnostárom. „Dostala sa do&nbsp;sporu aj s&nbsp;tunajším evanjelickým farárom Ľudovítom Čulíkom, ktorý bol manželom jej mladšej sestry Ľudmily,“ spomenie Trúsik.

Sestry Royové, formálne aj teologicky, zostávali v&nbsp;evanjelickej cirkvi, ale fungovali samostatne, nezávisle a&nbsp;mali vlastnú modlitebňu. Nachádzala sa na&nbsp;miestach, kde je teraz základná škola pre prvý stupeň. Veriaci sa stretávali aj vo svojich domovoch. Tak, ako o&nbsp;tom kedysi hovoril nemecký reformátor Martin Luther. „Lenže teraz to bolo nóvum,“ dodá historik.

Pavol Trúsik priznáva, že mnohým duchovná činnosť sestier Royových zaváňala sektárstvom. Brojili proti nim miestni ľudia aj farári. Veľakrát ich fyzicky napadli, hádzali po&nbsp;nich kamene. Keď zakladali Modrý kríž, porozbíjali im okná. „Aspoň bude lepšie počuť von náš spev,“ komentovala nevraživosť spoluobčanov Kristína.

„Hovorili im, že nebudú pochované na&nbsp;cintoríne, ale za&nbsp;mestom, kde zahrabávajú zdochnuté zvieratá,“ spomenie jednu z&nbsp;vyhrážok historik. Sestry sa však nevzdali. Zakladateľky prvej evanjelickej diakonie sa zaviazali, že sa nikdy nevydajú a&nbsp;svoj život venujú starostlivosti a&nbsp;pomoci iným. Členky diakonie museli dodržiavať prísne pravidlá a&nbsp;skúšobná lehota mala potvrdiť ich odhodlanie a&nbsp;vytrvalosť.

Naozaj Kristína Royová ni­kdy nič necítila k&nbsp;žiadnemu mužovi? „Hovorí sa, že bola zaľúbená do&nbsp;jedného evanjelického kaplána, ktorý pôsobil u&nbsp;jej otca. Ak by to aj bola pravda, kaplán zomrel veľmi mladý,“ vysvetlí nám Pavol Trúsik.

Posledné dni svojho života Kristína Royová strávila v&nbsp;Domove bielych hláv, kde naposledy vydýchla 27. decembra 1936. Druhá svetová vojna ju už nezastihla. V&nbsp;ústavoch, ktoré založila, však stále pôsobili jej pokračovateľky.

Diakonky sa okrem iného starali o&nbsp;siroty a&nbsp;cez vojnu medzi nimi ukrývali potomkov Židov aj partizánov. „Hrávali sa tam deti z&nbsp;celej Starej Turej, medzi ktorými sa tie židovské ľahšie stratili. Ale aj tak zradcovia diakonky niekoľkokrát udali. Jedna z&nbsp;nich, Borka Plesková, ktorá mala na&nbsp;starosti sirotinec Chalúpka, trikrát stála pred nabitými samopalmi Nemcov. Ako trid­saťročná ošedivela, ale podarilo sa jej zverencov zachrániť,“ opisuje historik.

Niektoré židovské deti ukrývali aj v budove na dnešnej Ulici Stanislava Hlubockého, v Domove bielych hláv. Pôsobila tu nasledovníčka Kristíny Royovej Marie Rafajová. Raz, keď do ústavu vtrhli nemeckí vojaci, ich veliteľ sa zrazu pristavil pri knižnici a vytiahol jednu z kníh. „Prezeral si ju, prehŕňal stránky a&nbsp;potom ju pomaly vložil naspäť. Márii sa spýtal, ako sa tam dostal ten román. Odpovedala mu, že tu žila jeho autorka. Veliteľ zrazu rozkázal svojim vojakom: ,Odchádzame, necháme tieto ženy pracovať v&nbsp;pokoji.‘ Ako opúšťal miestnosť, z&nbsp;kúpeľne pri schodoch vyšla jedna diakonka a&nbsp;na&nbsp;rukách mala nahého židovského chlapčeka. Stačilo, že by sa veliteľ na&nbsp;neho pozrel, hneď by vedel, že je Žid. Ale nepozrel, dokonca dal postaviť stráže pred Domov bielych hláv, aby boli jeho obyvatelia v&nbsp;bezpečí,“ rozpráva náš spoločník.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/to-je-vdaka-slovensku-matku-terezu-chceli-veriaci-pochovat-mesto-medzi-zdochnute-zvierata" target="_blank" rel="noopener">FOTO v GALÉRII</a>

Čo nemeckého veliteľa obmäkčilo? „To zaujímalo aj Máriu Rafajovú. Keď ho stretla v&nbsp;meste, žiadala vysvetlenie. Porozprával jej, ako ho pri odchode zo svojho domova na&nbsp;vojnu mama vyprevádzala s&nbsp;knižkou Kristíny Royovej Za&nbsp;vysokú cenu. A&nbsp;on presne tú istú knižku v&nbsp;nemeckom preklade našiel v&nbsp;ústave v&nbsp;Starej Turej. Vynorili sa v&nbsp;ňom spomienky na&nbsp;domov a&nbsp;rodičov, ktorých takisto očarili myšlienky Kristíny Royovej. Preto poslal vojakov preč. Takže aj takýto vplyv môže mať Royovej literatúra na&nbsp;životy ľudí,“ uzatvára Pavol Trúsik.

To je vďaka! Slovenskú Matku Terezu chceli veriaci pochovať za mesto medzi zdochnuté zvieratá

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Počet sofistikovanejších kyberútokov porastie. Čaká nás súboj zlej a dobrej umelej inteligencie

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Protestný koncert proti Martine Šimkovičová: Zaspieval aj Michael Kocáb

Výber pre vás