Tip na článok

Traja storoční Slováci o dlhovekosti: Príbehy, ktoré písal sám život

Podľa štatistík máme na Slovensku 452 ľudí, ktorí sa dožili viac ako 101 rokov. Aký je ich recept na dlhovekosť?

Na sedemdesiate narodeniny si vyžiadal kúpiť nové lyže. V osemdesiatke pravidelne bicykloval. Ako deväťdesiatpäťročný každý deň behal okolo domu. Od novembra ho nohy poslúchajú menej. Na cestu do obývačky potrebuje chodúľku.

Na detaily svojho dlhého života si však Jozef Lukovič z Trnavy spomína jasne. A s úsmevom na tvári. A to má stodva rokov!

Športovec

„Vždy som športoval. V Bohuniciach nás bolo desať kamarátov, robili sme všetky možné športy, pretekali sme sa medzi sebou. Pohyb je základ života. Akýkoľvek, už odmalička. Deti by nemali sedieť doma,“ hovorí. Okrem športu ako dieťa miništroval.

A šport spolu s vierou zostali sprievodcovia celým jeho životom. Vybral si profesiu učiteľa telesnej výchovy. Krátko po tom, ako skončil školu, vypukla 2. svetová vojna. Ako dôstojník slovenskej armády slúžil v Raslaviciach pri Bardejove. Tam ho zajali Nemci.

„Na deň nám dávali krajec chleba veľký ako dlaň. Keď sme našli na zemi padnuté ovocie, išli sme sa oň pobiť,“ spomína na zajatecký tábor v Nemecku. Po oslobodení dostal miesto učiteľa v Modranke. A tam si našiel manželku, Elenu Šuranovú.

Hrávali spolu divadlá a operety v ochotníckom divadle. Klavír má Jozef Lukovič dodnes v izbe a keď položí prsty na klávesy, rozpamätá sa na rôzne melódie. A vedel hrať aj na husliach. Raz cestou z práce videl na ihrisku dievčatá hrať volejbal.

Len tak, bez trénera. Opýtal sa, či ich môže trénovať. Mohol. Volejbalistky sa pod jeho vedením zlepšovali. Hrali dorasteneckú ligu, pochodili turnaje v Československu, Maďarsku aj Nemecku. „Stále vyhrávali. V Nemecku proti nim dokonca postavili mužov. Aj tých porazili,“ smeje sa Jozef Lukovič.

„Mňa k volejbalu dotiahol, ale ani raz ma na zápas nepostavil,“ naoko sa sťažuje jeho najstaršia dcéra Silvia, ktorá sa teraz oňho stará. Volejbalistky bral za odmenu na lyže a na dlhé vysokohorské túry. Pre svojich študentov pedagogickej fakulty organizoval lyžiarske výcviky v Tatrách.

„Niekedy som s nimi až príliš riskoval,“ uvedomuje si teraz. Športovec telom a dušou akosi nepredpokladal, že niekto môže mať aj slabšiu kondíciu.

Neobsedel

V roku 1966 kúpil na dlh staré auto, naložil manželku, tri deti a vybrali sa do Grécka. Mesiac cestovali a spoznávali krajinu. Takto prešli aj Taliansko, Juhosláviu, Bulharsko. Keď dcéru Silviu prihlásil na náboženstvo, zavolal si ho školský inšpektor.

Buď prestane chodiť do kostola a deti bude vychovávať v marxistickom duchu, alebo odíde zo školstva. Vybral si prvú možnosť. Doma sa však naďalej každý deň modlil. A od prvého dňa na dôchodku začal znovu chodiť do kostola. Na bývalý režim však nenadáva.

Zaujímavé, že nikto z dlhovekých, ktorých sme navštívili, mu neprisudzoval zásadný vplyv na svoj život. „V žiadnom spoločenskom zriadení nemáš na ružiach ustlané. Vždy sa treba prebíjať,“ hovorí Jozef Lukovič. Zdravotnú kartu si založil až v sedemdesiatke.

Chcel ísť totiž s manželkou na liečenie. Ona chodievala do kúpeľov pravidelne. Zomrela krátko po šesťdesiatke. On sa v dobrom zdraví dožil deväťdesiatich štyroch rokov. Vtedy mu našli zhubný nádor. Operovali ho a z rakoviny sa dostal. Dokonca sa vrátil k športu.

Mal svoju každodennú bežeckú trasu okolo domu. Keď oslavoval stodruhé narodeniny, v Trnave práve otvárali nový futbalový štadión. Predstavitelia mesta mu pripravili zážitok. Dostal lístok na prvý zápas, ktorý tam odohrala Trnava s Trenčínom. Cez prestávku ho zavolali na trávnik a obliekli do trička s číslom 102. Skvelý zážitok. Možno priveľká radosť a vzrušenie Jozefovi Lukovičovi, paradoxne, trochu ublížili.

Od toho dňa sa mu chodí čoraz horšie. Cez deň si rád zdriemne. Mäso veľmi nemôže, nemá zuby a žiadny zubár sa nechce pustiť do výroby novej protézy pre jeho zdeformované podnebie. Preto si najlepšie pochutná na múčnikoch. „Ale bolo veľa pekných dní,“ usmieva sa.

Netreba sa jedovať

Človek by čakal, že najstarší ľudia žijú v horských regiónoch s čistým vzduchom a prírodou nablízku. Kdeže. Napríklad v Prievidzskom okrese, v blízkosti hnedouhoľných baní, chemických závodov a tepelnej elektrárne, je až štrnásť ľudí starších ako stojeden rokov. Siedmi z nich majú dokonca stotri.

Okres Prievidza sa tak zaradil medzi najdlhovekejšie okresy na Slovensku. Jednou z jeho najstarších obyvateliek je Anna Mikulová. Narodila sa 8. augusta 1915. Väčšinu života prežila v Porube, teraz býva u dcéry v neďalekých Lazanoch. Po dome čiperne behá s paličkou, číta časopisy a rada rozpráva, keby ju nezamykali, tak vraj aj na ulicu vyjde a ktovie, kde by ju až našli.

Len sluch jej už dobre neslúži a choroba jej ukrajuje z pamäti. Tri zo šiestich detí jej zomreli ešte maličké, neskôr ju na večnosť predišiel aj jej manžel Valent. Iná by sa možno zrútila. Táto drobná žena to zvládla. Nemala ľahký život. Otca nepoznala, zabili ho vo vojne, svokra potom vyhodila nevestu aj s dieťaťom z domu.

Mama sa znovu vydala a na otčima má Anna Mikulová tie najlepšie spomienky. Vychodila povinné ročníky základnej školy a hneď potom začala slúžiť. Svojho Valenta si brala, keď mala dvadsaťtri. Zakrátko vypukla vojna. Keď Porubu obsadili Nemci, nasťahovali sa k ľuďom do domov. Čo našli, to pojedli, rozvaľovali sa v posteliach, kým domáci sa tlačili v komore. „Váš vojak zjedol posledné jedlo, ktoré sme mali odložené pre deti,“ sťažovala sa Anna veliteľovi.

Ten odviedol vojaka na dvor a odstrelil ho. Anna Mikulová porodila doma. Sama sa starala o hospodárstvo, kým manžel robil v lese alebo bol na múračke. Občas nemali ani na jedlo. Roboty však bolo stále dosť. Voľný čas? Záľuby? Vtedy bežal život inak. Keď dokončila prácu na poli a pri zvieratách, pustila sa do tkania a šitia.

Aj šaty, ktoré má na sebe, si ušila sama. Jej Valent ju navždy opustil v roku 1989. Starenka si však občas, keď jej choroba zatieni myseľ, myslí, že je ešte v práci. „Alebo sa zastavil v krčmičke,“ usmeje sa. Manželstvo mali šťastné. Muža nikdy nehrešila.

Vraj sa netreba zbytočne jedovať. Možno práve vďaka tomuto prístupu k životu dodnes nepotrebuje takmer žiadne lieky. V nemocnici bola trikrát v živote. Rada si pochutnáva na čipsoch, chrumkách a vaječnom likéri. A na sté narodeniny povedala blízkym, že ešte desať rokov tu bude s nimi.

Ak všetko dopadne šťastne, v máji sa pravnučke narodí bábätko. Rodina bude mať päť generácií.

Práca, viera, rodina

Keď sa opäť pozrieme do štatistík, zistíme, že jeden z okresov počtom dlhovekých výrazne prevyšuje tie ostatné. Je to Prešov. Viac ako stojeden rokov sa tam dožilo dvadsaťpäť ľudí. Dvaja majú stošesť a jedna stodesať rokov. Veroniky Kmetóny Gazdovej z mestského úradu sa pýtam, či tu majú recept na dlhý život.

„Ľudia, ktorých pri životných jubileách navštevujeme, väčšinou hovoria o ťažkej práci, silnej viere a spokojnom rodinnom živote. Iba jeden pán povedal, že si každé ráno vypije pohárik,“ smeje sa. Iná starenka zas odporúča potierať si vodkou celé telo.

Do zariadenia pre seniorov Náruč prichádzam na stretnutie so stojedenročnou Annou Ňachajovou. Je starostlivo upravená - ako vždy. Účes, mejkap, rúž, náhrdelník, brošňa. Elegantná dáma kedysi cestovala do Brazílie či Ameriky, poslednýkrát letela za dcérou do USA, keď mala osemdesiatosem rokov.

Do deväťdesiatpäťky bývala sama. Teraz si už rada cez deň trochu pospí, horšie počuje. Aj na meno svojho manžela sa rozpamätáva ťažko. Nečudo. Osud im doprial byť spolu iba šesť rokov z jej dlhého života. A bolo to už dávno. Eugen potom zomrel na sklerózu multiplex.

Už sa nevydala. „Mala som veľmi šikovné deti a nechcela som, aby boli druhé v poradí. Robili mi veľkú radosť,“ rozpráva. Okrem dvoch vlastných detí - tretie jej zomrelo pri pôrode - vychovala celé generácie Prešovčanov. Bola totiž učiteľka. Slovenčiny, nemčiny a telocviku. Žiaci ju mali radi, vraj preto, lebo bola láskavá a nedávala veľa úloh.

„Nech majú čas aj na oddych a iné aktivity,“ argumentuje. Jej bývalí študenti ju doteraz navštevujú. Narodila sa v Prievidzi. Rodičia jej zomreli, keď mala desať rokov. Bývala u tety v Piešťanoch a veľmi túžila študovať. Naučila sa päť jazykov. Ako mladú učiteľku ju posielali z miesta na miesto. Nakoniec sa vydala do Prešova. Vojnové udalosti sa jej vymazali z pamäti.

Najjasnejšie si spomína na obdobie mladomanželského života, keď boli deti malé. Neskoršie udalosti sa jej trochu zlievajú. Spomína si na návštevy u brata v Brazílii aj na USA, kde bola za dcérou. „Bolo tam pekne. Teplejšie ako tu. Dcéra ma prehovárala, aby som zostala. Ale môj domov je tu,“ hovorí stará žena, ktorá na oslave narodenín ešte tancovala a recitovala Erbenove verše. Pravdaže, spamäti.

Keby mohla chodiť

V byte na prešovskom sídlisku žijú dve Anny. Anna Dolhá sa stará o svoju mamičku, Annu Dolhyovú. Druhá Anna sa narodila v roku 1914. Stále sa spolu veľa smejú. Každý deň idú von. Hoci pohyb po byte Anna staršia zvláda bez pomoci, do ulíc ju Anna mladšia radšej berie na vozíku.

„Je zlé, keď nohy človeka neposlúchajú,“ vzdychne Anna staršia. Ale len trošičku. Inak sa stále usmieva a jazyk sa jej nezastaví. „Keby som mohla chodiť, tak Prešov obrátim hore nohami.“ Mala tri roky, keď jej zomreli obaja rodičia.

„Mama porodila, svokra ju poslala nakosiť trávu pre kravy na lúky. Bolo horúco, napila sa studenej vody, dostala zápal pľúc a o týždeň zomrela. Zostali sme tri deti. Brat týždňový, ja trojročná, sestra štvorročná. Baba nám nedala jesť. Že ona sa s nami trápiť nebude, nech poumierame.“

Deti mali ešte jednu starkú, maminu mamu. Gazdinú na fare v Lenartove. Anna Dolhyová sa rozhodla ísť k nej. „Len nič nepýtaj od pána farára, bude dobre, keď ti dá jesť,“ varovala ju stará mama. Trojročná hlavička však rozmýšľala inak. Dievčatko nemalo topánočky. Keď išiel pán farár do Bardejova, veľmi si želalo, aby jej nejaké doniesol. Nahlas to však nepovedalo. Píplo, že si nič neprosí.

„A v čom budeš chodiť?“ opýtal sa kňaz. A priniesol jej lakové topánky, aké nikto v dedine nemal. Na detstvo na fare si Anna Dolhyová spomína veľmi dobre. Pretože farár Jozef Kapala, skvelý človek, bol pre ňu ako otec. Žila tam sedem rokov, potom odišla slúžiť do Prešova. Páni si ju rýchlo obľúbili. Bola komunikatívna aj pracovitá.

„O polnoci som prišla zo zábavy a do rána som zohriala vodu, oprala, pozametala, poupratovala. Povedala som, že budem robiť každý deň, ale štyri dni v roku chcem voľno. Aby som mohla ísť pešo na púť do Levoče.“ Spomína, ako slúžila v Čechách a od pána dostala nezvyčajnú pozornosť - vyhliadkový let nad Hradcom Králové.

Vymodlené dievčatko

V službe stretla aj Janka, svojho manžela. „Dobrák od kosti. Robil v lese. Peniaze neprepil. Všetky mi musel dať a ja som mu nakúpila šaty. Vyparádila som ho,“ spomína stará pani. Slúžiť, samozrejme, prestala, čoskoro sa narodili traja synovia. Veľmi túžila po dievčatku. Prosila Pannu Máriu na Levočskej hore a deväť rokov po najmladšom synovi sa narodila dcéra Anna.

Potom prišiel rok 1970, najhroznejší rok jej života. V priebehu pár mesiacov musela vystrojiť tri pohreby. Dvaja synovia sa otrávili hubami. Mali 22 a 26 rokov. A pred ôsmimi rokmi zomrel aj jej manžel. Ani tretí syn už nežije, umrel pre problémy s pečeňou. Ale nezatrpkla.

„Ďakujem Božíčkovi za jeho lásku. Dobre bolo.“ Jej prababka sa dožila 101 rokov, sestra zomrela mesiac pred stými narodeninami. Dlhovekosť majú zrejme v génoch. Možno pomáha aj klasická slovenská strava, ktorú Anna staršia obľubuje doteraz - pirohy, zemiaky, kapusta, mäso z polievky.

Anna mladšia však rezolútne krúti hlavou, keď sa jej opýtam, či je pripravená na dlhý život. „Nie je dobré tak dlho žiť.“ Anna staršia má už slabé srdce, nohy ju neposlúchajú, zle počuje. „Často sa smeje, ale poznám ju aj vo chvíľach, keď plače, lebo ju všetko bolí. Koľkokrát povie, že sa tak veľmi snaží umrieť, ale nedarí sa jej.“

VIDEO Plus 7 Dní