Jana Čavojská

Keď rodinu zasiahne ťažká choroba blízkeho človeka a&nbsp;lekári jej povedia, nech sa pripraví na&nbsp;najhoršie, tá situácia je náročná sama osebe. Ak majú navyše bojovať s&nbsp;úradmi, ako sa z&nbsp;toho celého nezblázniť? „Je to nespravodlivé,“ hovorí Martina Emödiová. „Môj otec celý život pracoval. Teraz je už pre štát odpad?“

Vladimírovi Emödimu zistili v&nbsp;roku 2015 nádor na&nbsp;pľúcach. Liečil sa rok, polovicu pľúc mu vyoperovali. „S&nbsp;chorobou bojoval. Vrátil sa do&nbsp;práce, aj keď sa mu ťažšie dýchalo,“ rozpráva Martinin partner Matej Cienik. „Zamestnávateľ, u&nbsp;ktorého robil vyše dvadsať rokov na&nbsp;stavbách, mu vyšiel v&nbsp;ústrety. Dával mu ľahšie práce.“ Rakovina sa však vrátila. Vladimírovi začali navyše tŕpnuť ruky a&nbsp;nohy. Lekári skonštatovali, že to bude z&nbsp;chemoterapie. Pracovať už nevládal. Vybavil si invalidný dôchodok. Podľa oficiálnej výplaty na&nbsp;zmluve, kde mal - ako to už chodí - väčšinou minimálnu mzdu. Dôchodok mu vyšiel necelých tristo eur.

„Zo začiatku sa o&nbsp;seba vedel postarať sám. Len po&nbsp;tých chemoterapiách bol slabý,“ pokračuje Martina. „Tento rok sa to však zhoršilo. Prestal si cítiť ruky a&nbsp;nohy. Nedokázal chodiť.“ Nakoniec úplne ochrnul. Po&nbsp;epileptickom záchvate pred pár dňami prestáva vidieť. Konečne mu urobili magnetickú rezonanciu. Výsledok? Metastázy v&nbsp;celom tele a&nbsp;štvorcentimetrový nádor na&nbsp;mozgu. Ďalšiu chemoterapiu pred mesiacom odmietol. Veď už sa sám nedokáže hýbať. Aj&nbsp;príspevok na&nbsp;benzín rodine zamietli. Vladimír teraz prežíva len na&nbsp;silných liekoch od&nbsp;bolesti. Napriek svojmu stavu vraj nemá nárok ani na&nbsp;kyslík. Jedna osem­litrová fľaša, ktorú denne spo­trebuje, stojí rodinu dvadsať eur. „Povedali nám, nech sa pripravíme na&nbsp;najhoršie,“ konštatuje Martina. „No teraz, keď potrebuje opateru, nepriznali mojej mame opatrovateľský príspevok ani po&nbsp;odvolaniach.“

Starostlivosť lepili, ako sa dalo. Martina utekala z&nbsp;roboty za&nbsp;otcom a&nbsp;vystriedať mamu. Potom po&nbsp;malého syna do&nbsp;škôlky a&nbsp;zas k&nbsp;nemu. Opatrnosť v&nbsp;súvislosti s&nbsp;covidom, keďže Vladimír má rakovinu pľúc a&nbsp;polovica mu už chýba? Nemožné. Matej mávne rukou. „Covid nás v&nbsp;tejto situácii trápi asi najmenej.“ Martinina mama Marcela Emödiová nakoniec odišla v&nbsp;lete zo zamestnania, kde pracovala pätnásť rokov. Vladimír už nemohol byť sám. Hoci sa v&nbsp;lekárskej správe konštatovalo, že potrebuje dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť, Úrad práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny v&nbsp;Rožňave Marcele opatrovateľský príspevok zamietol.

Matej ukazuje, čo sa píše v&nbsp;tom istom posudku. V&nbsp;jednom odseku konštatujú, že Vladimír je odkázaný na&nbsp;starostlivosť pri podávaní stravy, tekutín aj pri vyprázdňovaní a&nbsp;nič nedokáže úplne sám. Ústredie práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny však aj odvolanie Emödiovcom zamietol. Jediná možnosť je súd. Súdne konanie je však zdĺhavé. Rodina na&nbsp;to nemá sily ani potrebné právne vedomosti. A&nbsp;Vladimír zrejme ani čas.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/tresta-ich-osud-aj-stat-vyhrala-17-sudov-prispevky-ktore-ma-narok-stale-nedostava" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII&gt;&gt;</a>

„Čo si má človek počať?“ pýta sa Martina. S&nbsp;Matejom nezarábajú majetok, ona je predavačka, on pekár, ani hypotéka im z&nbsp;ich príjmu nevyšla. „To všetko je také nespravodlivé. Otec celý život pracoval, mal aj tri roboty, nič nám nechýbalo. Žil pre rodinu. V&nbsp;nedeľu varil obed, piekol koláče. Ako je nastavený systém? Môže sa niečo také vôbec stať?“

Zdá sa, že áno. Ľudí, ktorí úrady žiadali o&nbsp;pomoc a&nbsp;nedostali ju, sú podľa sociálnych sietí stovky. Ide pritom o&nbsp;prípady, keď lekári v&nbsp;prepúšťacích nemocničných správach konštatovali ich odkázanosť, potrebu opatery či kompenzácií.

Klára Dynisová sa prvýkrát stretla s&nbsp;posudkovými lekármi, úradmi a&nbsp;so Sociálnou poisťovňou, keď ochorela na&nbsp;rakovinu a&nbsp;nepriznali jej invalidný dôchodok. „Zdalo sa mi to nefér, ale nepoznala som zákony, nevedela som, ako sa odvolať a&nbsp;kde hľadať radu, pomoc. Na&nbsp;výlete s&nbsp;Ligou proti rakovine mi ostatné ženy povedali, že všetky majú preukaz ZŤP aj invalidný dôchodok. Prečo ja nie? Preukaz mi priznali, invalidný dôchodok som nedostala,“ hovorí.

Bolo to približne v&nbsp;rovnakom období, keď jej vnučke Sofii dia­gnostikovali autizmus. Po&nbsp;rokoch chodenia po&nbsp;lekároch, ktorí radili trpezlivosť s&nbsp;tým, že to bude lepšie. Nebolo. A&nbsp;potom jej dcére Kláre nepredĺžili rodičovský príspevok a&nbsp;neskôr nepriznali z&nbsp;úradu opatrovateľský príspevok, hoci Sofia potrebovala celodennú opateru. „Tak čo urobíte? Hľadáte informácie,“ konštatuje Klára, ktorá dokonca začala študovať sociálnu prácu. „Často som písala o&nbsp;našom prípade na&nbsp;Facebook a&nbsp;zistila som, že podobné problémy má veľa ľudí. Postupne som sa v&nbsp;problematike čoraz viac orientovala aj vďaka štúdiu na&nbsp;vysokej škole, kde sme mali presne tie zákony, ktoré sa nás týkali, a&nbsp;ľudia sa na&nbsp;mňa začali obracať s&nbsp;otázkami.“ Preto založila facebookovú skupinu venovanú kompenzačným a&nbsp;opatrovateľským príspevkom, invalidným dôchodkom a&nbsp;preukazom ZŤP. Dnes má vyše 8&nbsp;400 členov.

Klára vie, aké náročné je pre rodičov postihnutých detí bojovať s&nbsp;úradmi. „Keby moja dcéra nemala mňa, tak by to tiež vzdala. Príspevok jej zamietli, odvolala sa, zamietli ho znova. Nechala by to tak. Rodičia nemajú čas hľadať, vypisovať na&nbsp;inštitúcie.“ Žiadosť o&nbsp;opatrovateľské príspevky a&nbsp;kompenzácie sa podáva na&nbsp;úrad práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny a&nbsp;proti jeho rozhodnutiu existuje možnosť odvolania na&nbsp;Ústredie práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny. Jeho rozhodnutie je preskúmateľné iba súdom. „Napísala som na&nbsp;ministerstvo práce, odpovedali, že ministerstvo nemá v&nbsp;kompetencii zasahovať do&nbsp;posudzovania posudkových lekárov ani prešetrovať ich postup. Obrátili sme sa aj na&nbsp;komisárku pre zdravotne postihnutých a&nbsp;ombudsmanku. Ombudsmanka náš prípad opakovane riešila a&nbsp;podala ďalší podnet na&nbsp;prokuratúru. Prokuratúra pri rodičovskom príspevku podnetu vyhovela, ale pri opatrovateľskom príspevku už nie. Podnet odložila s&nbsp;tým, že prokurátor nie je oprávnený posudzovať správnosť posudkovej odbornej činnosti.“ Len poslankyňa Jana Žitňanská sa vždy pokúsila pomôcť a&nbsp;zaujíma sa aj o&nbsp;ostatné prípady z&nbsp;našej skupiny. Aj vďaka nej sa nedávno podarilo presadiť vydávanie preukazov pre ľudí s&nbsp;autizmom.

Paradoxne, kým na&nbsp;úrade práce konštatovali, že malá Sofia opatrovateľku v&nbsp;podstate nepotrebuje, posudok zo Sociálnej poisťovne konštatuje poruchu autistického spektra a&nbsp;ďalšiu kontrolu určil až na&nbsp;obdobie, keď bude mať Sofia osemnásť.

Kláre na&nbsp;Sofiu zamietli dokopy 18 žiadostí o&nbsp;opatrovateľský príspevok alebo kompenzáciu. Napríklad na&nbsp;auto alebo benzín. V&nbsp;jednej lekárskej správe bolo napísané, že individuálna doprava je vhodná. Úrad sa toho slova chytil a&nbsp;napísal, že žiadosť zamieta, lebo tam nie je slovo nutná. V&nbsp;inej žiadosti ošetrujúci lekár napísal, že individuálna doprava je nevyhnutná, ale žiadosť z&nbsp;úradu aj tak zamietli. „V&nbsp;roku 2014 rodičovský príspevok nepriznali s&nbsp;odôvodnením, že dieťa nevyžaduje trvalú medikáciu,“ pokračuje Klára. „Od&nbsp;roku 2016 museli Sofiu pre zhoršený zdravotný stav nastaviť na&nbsp;medikáciu, ktorá trvá doteraz, ale úrad zhodnotil, že sa jej zdravotný stav zlepšil, a&nbsp;žiadosti opäť nevyhovel. V&nbsp;roku 2018 zas na&nbsp;úrade našli jednu lekársku správu z&nbsp;roku 2017, kde psychologička napísala, že Sofiin zdravotný stav je v&nbsp;tom čase zlepšený. Postavili na&nbsp;tom celý posudok - že opatrovanie ani pomoc od&nbsp;štátu nepotrebuje a&nbsp;môže samostatne fungovať. Hoci vo všetkých ostatných lekárskych správach sa píše, že dieťa vyžaduje pomoc matky nad rámec rodičovskej starostlivosti.“

Sofia nemá len autizmus. Má poškodenú sluchovú syntézu, epilepsiu a&nbsp;glaukóm s&nbsp;takým vysokým vnútroočným tlakom, že jej hrozí oslepnutie. Napriek tomu sa v&nbsp;škole, kde je integrovaná, učí na&nbsp;samé jednotky. V&nbsp;triede sedí sama vpredu, aby jej neprekážal hluk. Preto nechodila na&nbsp;veľké prestávky, obedy a&nbsp;do&nbsp;družiny. V&nbsp;škole je len medzi ôsmou a&nbsp;pol dvanástou. Jedine v&nbsp;tých hodinách by pre Kláru prichádzalo do&nbsp;úvahy zamestnať sa. A&nbsp;nájsť takú prácu na&nbsp;východe je doslova nemožné. Zložité je aj žiť z&nbsp;jedného platu.

Syn Ingrid Ambrušovej Peter má osemnásť rokov. Jeho diagnózy sú detská mozgová obrna, autizmus, skleróza multiplex. Narodil sa desať týždňov pred regulárnym termínom. Vážil 1&nbsp;750 gramov. Na&nbsp;jar skončil praktickú školu, odbor pomocný kuchár. Odvtedy sa rád hrá na&nbsp;počítači. Vonku sa mu veľmi nepáči. Nepozná hodiny, nedokáže si sám navariť ani privolať záchranku. Trasú sa mu ruky. Ingrid sa odváži nechať ho doma samého maximálne hodinu, kým odbehne do&nbsp;obchodu. Napriek tomu Úrad práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny v&nbsp;Leviciach pred tromi rokmi skonštatoval, že chlapec už dozrel a&nbsp;opatrovanie nepotrebuje. Podľa úradov má fungovať sám. „Odporučili mi opatrovateľskú službu. Ale aj tú treba platiť. A&nbsp;on cudzích ľudí neprijíma, je samotár. My dvaja sme na&nbsp;seba zvyknutí a&nbsp;viazaní,“ argumentuje Ingrid. Po&nbsp;Petrovom narodení sa už do&nbsp;práce vrátiť nemohla. Rodina žije z&nbsp;platu jej manžela Štefana, murára, a&nbsp;z&nbsp;Petrovho invalidného dôchodku. Odkedy prišli o&nbsp;opatrovateľský príspevok, Ingrid si neodvádza ani platby do&nbsp;Sociálnej poisťovne. Starobný dôchodok bude mať veľmi nízky.

Peter sám nezašiel ani do&nbsp;školy. Potrebuje, aby mu mama dala najesť, usmernila ho, čo si má obliecť, pichala mu injekcie. Nevie vyjadriť city. „Venujem sa mu v&nbsp;podstate celý deň. Sám by si neporadil. Na&nbsp;úrade práce mi povedali, aby som išla do&nbsp;roboty. Ale čo by bolo s&nbsp;ním? Nikdy nezabudnem na&nbsp;rok 2017. V&nbsp;máji mi zobrali opatrovateľský príspevok a&nbsp;v&nbsp;októbri sa náš byt takmer dostal do&nbsp;dražby. Našťastie nám rodina pomohla vyplatiť dlžoby.“ Byt je skromný, v&nbsp;pôvodnom stave a&nbsp;rodina ho obýva spolu s&nbsp;mačkou, ktorá Petrovi aj Ingrid robí radosť. „Lebo môj život je stereotyp. Petra nedostanem von častejšie ako raz-dvakrát do&nbsp;mesiaca. Dovolenka? Vôbec neviem, čo to je.“

Mária Szegfüová vyhrala s&nbsp;Úradom práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny v&nbsp;Dunajskej Strede aj s&nbsp;Ústredím práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny už sedemnásť súdnych sporov. Z&nbsp;toho deväť na&nbsp;Najvyššom súde. V&nbsp;niektorých veciach aj štyrikrát. Napriek tomu sa stále nedočkala príspevkov, o&nbsp;ktorých súdy skonštatovali, že nárok na&nbsp;ne má. Napríklad? Príspevok na&nbsp;hygienu v&nbsp;sume šestnásť eur mesačne. Medzitým si urobila PhD. zo sociálnej práce a&nbsp;študuje na&nbsp;Právnickej fakulte Univerzity Komenského, aby sa dokázala v&nbsp;problematike kompenzácií spoľahlivo orientovať. Sociálnoprávnemu poradenstvu sa chce venovať aj prostredníctvom občianskeho združenia, ktoré práve zakladá.

Jej zdravotné problémy sa začali v&nbsp;januári 2009. Mladšia dcérka bola ešte škôlkarka. Vonku bolo mínus pätnásť, v&nbsp;robote sa nekúrilo a&nbsp;Mária v&nbsp;tej zime musela sedieť a&nbsp;robiť účtovné uzávierky. „Po&nbsp;piatich dňoch som v&nbsp;noci dostala zimnicu. Strašne ma boleli všetky kĺby a&nbsp;bolo mi tak príšerne zle, že som si myslela, že je koniec. Ráno som sa nemohla postaviť z&nbsp;postele. Obe kolená som mala opuchnuté a&nbsp;tmavofialové. Nohy sa mi triasli. Boli citlivé na&nbsp;každý dotyk. Po&nbsp;týždni mi odišli stehenné svaly. Ťažká atrofia. Mala som silné závraty, strácala som rovnováhu.“

Lekári jej prípad doteraz nerozlúštili. Môže to byť silný zápal z&nbsp;prechladnutia, ale majú podozrenie aj na&nbsp;vírusovú neu­roinfekciu. Mária absolvovala množstvo rehabilitácií, pobyty v&nbsp;Kováčovej. Obrátila sa aj na&nbsp;špecialistov v&nbsp;Maďarsku a&nbsp;Rakúsku. Potom na&nbsp;liečiteľov. Veľmi chcela chodiť. Ale nepomohlo to. Spočiatku urobila pár roztrasených krokov pomocou chodúľky. Potom dostala vysoké horúčky. Teraz aj doma používa vozík. Horúčky sa z&nbsp;ničoho nič vracajú. Prichádzajú aj silné bolesti celého tela. Mária je dennodenne odkázaná na&nbsp;pomoc najbližších.

V&nbsp;júli 2010 požiadala na&nbsp;úrade práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny o&nbsp;rôzne príspevky, na&nbsp;ktoré mala nárok. Priznali jej ich. „No po&nbsp;štyroch mesiacoch prišiel papier, že som sa uzdravila a&nbsp;všetko mi odnímajú. Išli sme s&nbsp;manželom na&nbsp;úrad a&nbsp;chceli sme hovoriť s&nbsp;posudkovým lekárom. Povedali mi, že sa s&nbsp;ním nemôžem stretnúť a&nbsp;nemôžem vedieť ani jeho meno.“

Od&nbsp;úradu a&nbsp;ústredia dostala Mária často bizarné odpovede. Napríklad na&nbsp;žiadosť na&nbsp;príspevok na&nbsp;rekonštrukciu kúpeľne na&nbsp;bezbariérovú jej povedali, že sa stačí sprchovať každý tretí deň, a&nbsp;keďže jej muž odchádza z&nbsp;domu za&nbsp;prácou na&nbsp;48 hodín, na&nbsp;tretí deň ju do&nbsp;kúpeľne prenesie. Argumentovali aj tým, že do&nbsp;kúpeľne ju môže nosiť asistent, no asistenciu jej nepriznali. „Príspevok 2&nbsp;200 eur mi priznali až teraz, po&nbsp;desiatich rokoch a&nbsp;vyhraných súdoch,“ konštatuje Mária. Kúpeľňu práve prerábajú. „Vyhrala som spor o&nbsp;príspevok na&nbsp;krajskom aj Najvyššom súde. Úrad však roky nekonal. Namietala som nečinnosť, začali konať, ale tak, že si to listovou korešpondenciou prehadzovali z&nbsp;miesta na&nbsp;miesto. Potom konečne vydali rozhodnutie, ale zamietavé. Po&nbsp;právoplatnom rozsudku Najvyššieho súdu! Opäť som išla na&nbsp;prvostupňový súd, vyhrala som, oni podali kasačnú sťažnosť, išlo to na&nbsp;Najvyšší súd... Vyhrala som štyri súdy a&nbsp;čakala desať rokov.“

Mám plnú skriňu fasciklov. Súdne spory trvajú dva-tri roky. Vymožiteľnosť súdnych rozhodnutí v&nbsp;správnom súdnictve neexistuje. Hoci vyhrám štyrikrát v&nbsp;jednom a&nbsp;tom istom prípade, úrady rozhodnutie súdov nere­špektujú. A&nbsp;nedá sa s&nbsp;tým vôbec nič robiť. To je obrovská chyba systému.“