reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Nech sa postavíš kamkoľvek, vidíš, že región je z&nbsp;každej strany oplotený, - hovorí Ján Topercer o&nbsp;Turci. „Kremnické vrchy z&nbsp;juhu, Žiar a&nbsp;Lúčanská Fatra zo západu, Krivánska zo severu a&nbsp;z&nbsp;východu Veľká Fatra.“ A&nbsp;máte vysvetlenie, kde sa nabralo slovné spojenie Turčianska záhradka. Zdá sa, že v&nbsp;minulosti v&nbsp;nej bolo dosť rušno, v&nbsp;treťohorách to bol záliv a&nbsp;keď sopka zahradila juhovýchodnú časť, jazero. Ako tiekol Váh, vytvoril Kraľoviansku a&nbsp;Strečniansku tiesňavu. Martinské hole tu už vtedy pravdepodobne boli, hoci ani vtedy, ani dnes, na ne nepremávala sedačková lanovka.

„Tú odstavili pred vyše pätnástimi rokmi,“ hovorí Peter Varada, prevádzkar Chaty Martinské hole. Áno, to je tá, na ktorú sa môžete pamätať, aj keď ste boli na holiach naposledy pred celou večnosťou. Postavili ju v roku 1938, cez vojnu vypálili, nanovo postavili v roku 1947 a dnes patrí turčianskemu klubu turistov. O lanovke už len toľko, že chceli stavať novú, ale nepostavili ju. Takže vzduchom cesta hore nevedie, ale, ak máte dosť odvahy a zmysel pre dobrodružstvo, mohli by ste sa tam vyšplhať cez ferratu, turistickú atrakciu. Inak, cesta na Martinské hole nevedie vlastne ani po zemi, lebo asfaltka, ktorú postavili v polovici minulého storočia, keď budovali vysielač, vraj oficiálne neexistuje. Oficiálne nie, ale dostanú sa po nej hore aj miešačky s betónom, lebo navrchu pribúdajú nové chaty. Miestni vravia, že za posledných desať rokov hádam aj zo tridsať, že vzniká nová osada. Nuž, národný park to nie je, len chránené vtáčie územie, tak to bude taký úľ v záhradke.

„Bol som na holiach asi pred trid­siatimi rokmi v&nbsp;škole v&nbsp;prírode, pamätám sa na tunajšie partizánske bunkre. Ale veľmi sa to tu nezmenilo,“ konštatuje Karel Halouzka z&nbsp;Brna. K&nbsp;vysielaču autom nepokračuje, cesta je výmoľ na výmoli, občas treba dať pozor, aby ste neprešli zberačov brusníc, a&nbsp;nakoniec nezapadli v&nbsp;rašelinisku, vďaka ktorému mal skvelú vodu aj turčiansky pivovar, ale oplatí sa. Ten výhľad je naozaj úžasný! Rotunda, 1&nbsp;463 metrov nadmorskej výšky, teplomer - 16 stupňov. Byť tak vtákom, len by ste rozopäli krídla a&nbsp;leteli. Možno do iných častí Turca, do niektorého z&nbsp;tamojších národných parkov.

„Leteli sme z Tel Avivu do Budapešti a vlastne nechápeme prečo. Nie je Turiec bližšie z Bratislavy?“ pýtajú sa nás dve staršie panie z Izraela, ktoré pricestovali na kúpeľný pobyt do Turčianskych Teplíc. Na angličtinu nereagujú, hovoria výborne po rusky, bodaj by aj nie, keď jedna pochádza z Ľvova a druhá z Taškentu. „Chodievame po kúpeľoch, boli sme už v Slovinsku, Bulharsku, o Zlatých kúpeľoch sme však nikdy nepočuli. A o Banskej Bystrici už ani počuť nechceme, vzali nás tam na výlet, chodili sme hore-dole, to už pre nás nie je. Radšej si pozrieme tú koženú fabriku, ktorú nám núkajú, možno niečo kúpime.“

Obe panie sú súčasťou asi štyridsaťčlennej skupiny, o ktorej nám Dominika Miazdrová, obchodná manažérka kúpeľov, vraví, že je prvá. „Doposiaľ chodili skôr individuálne.“ Odkiaľ sa o kúpeľoch dozvedeli, zostáva tajomstvom, slovami oných dvoch žien: „Samy nevieme, odkiaľ o nich vieme.“ Škoda, patria medzi najstaršie na Slovensku. Začiatkom šestnásteho storočia patrili Kremnici a tá ich sprístupnila verejnosti a začala budovať. Ale sen o tom, že to budú ozajstné kúpele, sa naplnil až v devätnástom storočí.

Vtedy postavili aj kúpeľný dom Erszébet, nazvaný po Sissi, ktorej podobizeň visí aj v dnešnom kompletne zrekonštruovanom Royal Palace. Patrí k nemu i Royal Bath, predtým Modrý kúpeľ, čarovný bazénik pod modrou strechou. Šestnásť stupňov Celzia ako na Martinských holiach sa mení na sen, teplo a vlhko, ale čo by ste chceli, keď máte dočinenia s horúcim 38- až 40-stupňovým prameňom dobrým na liečenie obličiek, pohybového ústrojenstva, kĺbov či chrbtice. „Zo siedmich termálnych prameňov za sekundu vyvrie na povrch 30 litrov síranovo-hydrouhličitanovej, vápenato-horečnatej hypotonickej vody s obsahom 1 500 miligramov rozpustených minerálnych látok v jednom litri,“ teraz to už vieme presne a vieme aj to, ako voda chutí. Ako čaj. Horúci a&nbsp;trochu horkastý. A&nbsp;prišli sme i&nbsp;na nový slogan: Čo tak dať si horúci čaj v&nbsp;záhradke?

A čo tak prečítať si pritom knižku? O Martine a Matici slovenskej vedia všetci, o Národnom cintoríne tiež, ale že tunajšia Slovenská národná knižnica archivovala ku koncu vlaňajšieho roka 5 224 862 knižničných jednotiek, teda kníh, archívnych dokumentov, rukopisov, fotografií a podobne, ste možno nevedeli. Alebo áno? Tak potom skúsme takto - tristotisíc z nich sú „staré a vzácne tlače“. A nebyť božskej trpezlivosti pracovníkov oddelenia reštaurovania a konzervovania, ktorí sídlia v niekdajšej budove kasární vo Vrútkach, čo ich zrejme na tú trpezlivosť priamo predurčuje, bolo by ich rozhodne menej.

Maria Josepha, Prinzessin von Sachsen, hľadí z&nbsp;obrázka a&nbsp;milo sa usmieva. Bodaj by aj nie, ocitla sa v&nbsp;katalógu šľachtičien. Samozrejme, pátrame, na čo asi tak mohol slúžiť, či je to obdoba sexzoznamky zo začiatku 19. storočia, ale dozvedáme sa len to, že Dámsky rád hviezdneho kríža bol jedným z&nbsp;mála, kde sa členkami mohli stať ženy, ale iba šľachtičné, a&nbsp;že toto je ich - nuž, katalóg. Jedna z&nbsp;kníh, ktoré práve reštaurujú v&nbsp;ateliéri s&nbsp;novým technickým vybavením. Vedľa sú pergamenové listiny, fotoalbum z&nbsp;histórie Martina... „Správca depozitu určí, v&nbsp;akom poradí sa knihy majú opravovať. Nejde len o&nbsp;ich vek, ale aj o&nbsp;to, aké zaujímavé sú pre bádateľov. Samozrejme, ak by mali podľahnúť skaze, dostanú sa k&nbsp;nám hneď bez zreteľa na to, o&nbsp;čom sú,“ hovorí vedúca ateliéru Eliška Jindrová. Niektoré diela sa im aj vracajú: „Vývoj v&nbsp;technológiách napreduje, niektoré metódy z&nbsp;minulosti už dnes pokladáme za nevhodné. Ale nie vždy všetko meníme, veď aj historické opravy majú svoju históriu. Zaujímavé je vidieť, ako si v&nbsp;minulosti vedeli poradiť.“ Potom sa škaredo pozrie na záznam atramentovou ceruzkou v&nbsp;knihe a&nbsp;povie, že tú reštaurátori doslova nenávidia.

Desať reštaurátorov, dvesto kníh za rok. Málo, veľa? Norma neexistuje, s&nbsp;jednou sa jeden človek môže „hrať“ aj rok, iný ich zatiaľ urobí päťdesiat alebo ešte viac. Nakoniec sa dozvieme, že práve reštaurujú Slovenské národné noviny, celý titul, a&nbsp;že ho dávajú dokopy už druhý rok. Nekvalitný papier, rozpadáva sa. Potešujúca správa však je, že aj číslo Plusky, ktoré práve držíte v&nbsp;rukách, sa dostane do Slovenskej národnej knižnice. Škoda len, že sa nedozvieme, čo o&nbsp;ňom budú hovoriť v&nbsp;budúcnosti bádatelia. Dôležité je, že im zostane.

Keď sme sa pýtali, prečo národná knižnica nie je v Bratislave, vypočuli sme si, že „čosi národné“ musí zostať aj v Martine. Veď dobre, ale oni tam majú minerálnu vodu známej značky. A tá je doslova - nadnárodná! Ak máme veriť výsledkom staršieho výskumu, je to jediná zásaditá minerálka nielen na Slovensku, ale v celej Európe! Podľa slov niektorých štamgastov dokonca návyková. „V&nbsp;roku 1930 zverejnili prvé chemické rozbory minerálnej vody a&nbsp;tie ukázali, že má pomerne ojedinelé zloženie so zásaditým účinkom na žalúdočné kyseliny. Podporné účinky na ľudský organizmus vyzdvihli aj odborné lekárske posudky v&nbsp;roku 1931. Ich originály sa zachovali dodnes vrátane originálov etikiet,“ hovorí vodohospodárka Milena Cígerová a dodáva, že minerálky vždy bolo málo. Výdatnosť prameňa je 0,46 litra za sekundu, a to sa už vrty posunuli o pekných pár metrov nižšie. „Jedným z&nbsp;faktorov jej výdatnosti sú aj klimatické podmienky a&nbsp;dlhodobé úhrny zrážok v&nbsp;posledných rokoch sú nízke.“

Ale keď už hovoríme o zázračnej vode, určite poznáte aj tú s označením extra. Jej prameň je čoby kameňom dohodil od „obyčajnej“. Napriek tomu sa pramene v podzemí nemiešajú. Keby sme videli pod zem, vedeli by sme prečo. Takto vieme aspoň to, že tá extra je trikrát viac mineralizovaná. Aby ste si nemysleli, že robíme Fatre reklamu, zopakujme aj slová Mileny Cígerovej, že človek by žiadnu minerálnu vodu nemal piť stále. Táto vám však pomôže, keď máte vysoký obsah kyseliny v žalúdku.

Tenisky na nohy, vodu do ruky a poďho na prechádzku do ďalších turčianskych unikátov - Gaderskej a Blatnickej doliny. Záhradný paradox - osemnásť kilometrov dlhú Gaderskú dolinu najlepšie vidno z Blatnického hradu! Blatnická je kratšia, len osem kilometrov, ale podľa Jána Topercera z Botanickej záhrady Univerzity Komenského v Blatnici je s Gaderskou porovnateľná, hoci menej navštevovaná. A to je dobre. „Obe doliny by mali vyhlásiť za klimatické kúpele,“ hovorí a&nbsp;dodáva, že je to doslova ozónová turistika, lebo tie chládky, vône a&nbsp;vnemy najmä po búrke sú jednoducho neopakovateľné. Ak, samozrejme, nestojíte na parkovisku alebo asfaltke, ktorú v&nbsp;Gaderi natiahli len nedávno. Turisti sa jej tešia, ochrancovia prírody menej. V&nbsp;štekloch - vysokých opätkoch - sa vraj do hory nechodí, ale keď sa dá...

„Zmeny v prírodnom systéme vidno aj tu. Gaderský potok mal veľmi vyrovnané prietoky, dnes badať zmeny na jeho rozkolísanosti. Aj v týchto dolinách sa rúbe, veľký kompaktný masív lesa je narušený, hoci jeho unikátnosť spočíva práve v tom, že tu v celistvej a jemnozrnnej bralno-lesnej mozaike rastie od teplomilných dubín cez skvostné kvetnaté bučiny po chladné smrečiny takmer všetko,“ hovorí. Stačilo prechádzok? Nedáte prednosť autoturistike? Vyberte sa okolo niekdajšieho slepého ramena Váhu, dnešného jazera Ontário - v&nbsp;Turci nič výnimočné, majú aj potok Jordán a&nbsp;vrútockú časť Mexiko - do Turčianskej Štiavničky a&nbsp;ďalej do Krpelian. Na Pohanove môžete sedieť a&nbsp;vzdychať, aká je tá záhradka krásna. A&nbsp;nakoniec sa okúpať v&nbsp;zelenej vode jazierka v&nbsp;Šútove, ktoré vzniklo pri ťažbe dolomitu aj&nbsp;vápenca a&nbsp;má hĺbku vraj až jedenásť metrov. Aspoň sa ta pozrite, zasmejete sa. „Zákaz vstupu, nebezpečenstvo zosuvu pôdy, ohrozenie života“ - na jednej tabuli, na druhej: „Voda nie je vhodná na kúpanie zo zdravotných dôvodov“ a&nbsp;hneď za nimi - „Parkovanie do 19.30&nbsp;h“. Za 2,50 eura si robte, čo chcete. Veď ste predsa - v&nbsp;záhradke!

Turiec ako ho nepoznáte: 5 vychytávok v malebnom regióne, ktoré naozaj stoja za to!

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás