Namiesto toho, aby chránil najzraniteľnejších, často im skôr hádže polená pod nohy. Keď sa snažíte pomôcť človeku, ktorý si sám pomôcť nevie, nad nezmyselnými pravidlami a neochotou sociálnych pracovníkov len krútite hlavou.

Životné zmeny

„Asi pred dvoma rokmi sa mi začali diať zvláštne veci. Naozaj zvláštne. Hovorím, že so mnou rozpráva vyššia moc, vyššie vedomie, prozreteľnosť, Boh. Neviem, čo to je, ale jednoducho som pochopil, že prostredníctvom zvierat mám niečo urobiť, niekam ísť, s niekým sa stretnúť,“ hovorí nám tajomne veterinár Miloš Gašpar.

Prišli sme za ním do dediny pri Bratislave. Pred pár mesiacmi totiž k sebe domov prichýlil pána Blažeja, dedinského bezdomovca. A tak sa po päťdesiatich rokoch zas preplietli životy dvoch pánov v rokoch, bývalých spolužiakov zo základnej školy. Príbeh o tom, ako k tomu došlo, je akousi smutnou rozprávkou o stave ľudskej duše, krajiny a spoločnosti. Je to príbeh o  schizofrénii ľudstva, klamstve, viere, láske, nádeji, plotoch, zdravotníctve, peniazoch, stromoch, krajine, zvieratách a hodnotách.

Amor a Zafír

„Môžeme ísť, tadiaľto,“ ťahá nás pán Gašpar z miestnosti, kde nás pritom pred pár minútami usadil. Ani vodu s domácim bazovým sirupom nestíhame vypiť. Na čerstvom vzduchu sa cíti viac vo svojej koži. Na dvore chválime krásu bielej kobyly. Predstavuje nám svojich dvoch psov, zlatého retrievera Amora a drobučkého hnedého Zafíra.

„Tento psíček sa pozrie na mňa, takto zakýva chvostom a povie poď. Moja úloha je ísť za ním. Vôbec neviem, kam idem, vôbec neviem, prečo tam idem, ale väčšinou sa to točí okolo enviro vecí a boli v tom vždy aj bezdomovci,“ vraví Miloš Gašpar a my sa pousmejeme. Fakt, že ho v živote pred časom začali viesť psy, myslí smrteľne vážne.

Zvieratá: Kobyla, kozy a psy tvoria veľkú časť príbehu o pánovi Gašparovi.
Zvieratá: Kobyla, kozy a psy tvoria veľkú časť príbehu o pánovi Gašparovi.
Zdroj: Vivien Cosculluela

Spomienky na krajinu

Prechádzame sa popri rieke, ktorá sa volá Čierna voda. Kým sa dostaneme k vysvetleniu, ako si veterinár nasťahoval domov bezdomovca, počúvame celkom iný príbeh. Pán Gašpar sa rozrozpráva o škodlivosti výstavby, ktorá dnes v podobných „satelitných“ mestečkách okolo Bratislavy kazí charakter krajiny. „Keď sa pozriete na túto krajinu takto, toto všetko boli záhrady. Tu naši rodičia mali mrkvu, repu, petržlen, všetko. Túto roľu idú zastavať. Prišla táto doba a nik pôdu nepotrebuje.“

Veterinár hovorí, že Zafír a Amor sú jeho kompasom. Neverí na náhodu. To, že sa stretol s lekárom, ktorý mu pomohol, so ženou, ktorá nemala múr okolo domu na rozdiel od ostatných, ale záhradu, nie je podľa neho náhoda. Ba aj stretnutie s nami hodnotí ako zásah osudu. „To sú veci, ktorým buď uveríte, alebo nie. Ja som presvedčený, že sa to deje,“ vysvetľuje.

Blažej

Zafír doviedol pána Gašpara aj k Blažejovi. Tam, kde spával. „Takto ma napríklad doviedol aj za jeho bratom, ktorý úplne na druhom konci dediny, na druhom konci Čiernej vody „venčil“ svojho psa. Tam som zistil, že o Blažeja vôbec nemajú záujem,“vraví.

Pán Gašpar si uvedomuje, že v dedine ho môžu vnímať ako čudáka. Denne za psíkmi nachodí kilometre a navyše si k sebe vzal bývať Blažeja. Gašpar a Blažej sú spolužiaci zo zá­kladnej školy. Ibaže Miloš Gašpar vyštudoval, získal dobré zamestnanie, má krásnu dcéru, zvieratá, dôvody, prečo sa v živote snažiť. Blažej nemal také šťastie. Pochádza z piatich súrodencov, no po smrti rodičov sa k nemu bratia nezachovali ako rodina. Stratil časť domu, ktorá mu dedičstvom prináležala, tak, že bratia za neho vyplatili dlhy. Ako mladý bol vraj pracovitý, ale sklamanie ho doviedlo k alkoholu. A ten k začarovanému kruhu.

Povedali: „Daj mu deku“

Blažej spával na kartóne v betónovej budove, ktorá kedysi patrila k areálu termálneho kúpaliska. Tam ho našiel pán Gašpar so Zafírom. Bol január, mrzlo. „Išiel som za pánom farárom, ten povedal, že sa ho to netýka. Oslovil som iks ľudí, povedali ‚daj mu deku‘, viac nemôžeš spraviť. Zavolal som rýchlu zdravotnú pomoc a vedel som, že to nič nerieši. Ale spravil som to, čo sa v tej situácii dalo,“ vraví Gašpar, keď nám ukazuje bydlisko svojho spolužiaka.

Odkiaľ sa vzala u Gašpara zrazu taká zodpovednosť za Blažeja? Veď podobne ako ostatní dedinčania aj on roky pozoroval, ako Blažej sedáva na lavičke pri ihrisku alebo sa prechádza pod stromami bez toho, žeby si povedal „niečo s tým musím urobiť“. Pán Gašpar sa zamyslí. Najskôr povie, že presne nevie. Potom zopakuje, že jeho precitnutie majú na svedomí psíky.

Blažej: V dedine sa cíti doma, hoci je tam bezdomovcom. Blažej je vraj lesný muž.
Blažej: V dedine sa cíti doma, hoci je tam bezdomovcom. Blažej je vraj lesný muž.
Zdroj: Vivien Cosculluela

Roky odháňania

„Keď ma tí psi už viackrát doviedli k nemu, pochopil som, že asi to niečo znamená. U nikoho som nič nevybavil, povedal som mu, nech príde ku mne,“ vraví. Nič nemal pripravené. „Aj som sa zháčil, čo som to povedal. Blažej neprišiel. Tri či štyri dni. Tak som kúpil deku, tú vyhrievaciu, a zas som sa za ním vybral,“opísal veterinár, ako uvažoval.

„Vravím mu - Čo si nedošiel? ‚No nevedzel sem, či móžem.‘ Čiže to je už taká psychika. Keď ho desať rokov niekto odháňa, jednoducho neveril. Hovorí - ‚Večer prídem‘. Tak večer prišiel a dal som mu vybrať. Teda či ide tam do jednej studenej izby, alebo do tej s dekou, ale nech sa osprchuje, ak je človek. ‚No, som človek,‘ povedal. Tak sa osprchoval. Veľmi ho heglo, keď ľahol do teplej postele po desiatich rokoch,“ spomína si.

„Ľudia, tých 1 500 ľudí či koľko, sa takto pozerajú, aj ja teda kedysi, pýtajú sa ho - Čo nejdeš domov? Lenže jednoducho psychika aj realita boli také, že on domov nemôže ísť. Aj sa bál, aj mal odpor k tomu, aj ho tam nechceli, aj chceli mať z neho nealkoholika, keď je alkoholik. Ale domov je aj to, keď príde aj opitý, že môže tam prísť pošťatý, posratý. To mu zobrali, to nemá,“ zhodnotil.

Spolunažívanie

Blažej dnes žije u Gašpara vyše pol roka. Spolunažívanie nie je jednoduché. Dvaja dospelí chlapi majú svoje vlastné životy, záujmy, rytmus. Porozprávať sa spolu je tiež ťažké. Keď po vyše dvojhodinovej chôdzi pri futbalovom ihrisku stretávame konečne Blažeja, rozumieme prečo. Roky osamelosti a alkoholizmu na jeho reči zanechali stopy. Veľmi mu nerozumieme, zreteľne zachytíme aspoň jedno opakujúce sa slovíčko. Enem. Rozpráva nám, ako cestoval po Európe, keď bol mladší a pracoval. Na jeho šepotanie si treba zvyknúť.

„Dal som mu falošnú nádej,“vyčíta si trochu pán Gašpar. „Bol ochotný podstúpiť protialkoholické liečenie aj si myslel, že bratia sa s ním dajú dokopy. No keď prišiel na to, že to tak nebude, pochopil, že je pre neho výhodnejšie byť tam, kde je. Ráno sa opiť, lebo na to mu ľudia dajú peniaze, a prečkať ten život nejako,“ myslí si. Rodinné problémy majú často komplikované riešenia. Každý má svoju pravdu a čo sa v tej Blažejovej skutočne stalo, ťažko povedať.

Sociálny štát

Keď začal Miloš Gašpar riešiť veci cez obecný úrad, najskôr podal žiadosť o dávku v hmotnej núdzi. Úradníci s tým spočiatku ani nechceli nič mať. Potom im však Blažejov ochranca pohrozil, že zavolá nejakú televíziu, tak mu vybavili občiansky a priznali dávku v hmotnej núdzi 61,60 eura. Ale razom vyrátali nedoplatky na sociálnom a zdravotnom poistení 2 300 eur.

„No a nikoho netrápilo, kde ten človek spí, čo ten človek jedáva. Tak­že dneska mu chodí 61,60. Sused zaplatil prvú splátku, lebo sa to môže nejako riešiť splátkami. No 61 eur dostane a 91 eur mesačne 18 mesiacov má platiť. A za tých 61 eur od neho ešte chcú, aby chodil do roboty s tým, že každý sa na neho pozerá ako na človeka, ktorý si nič nezaslúži a jednoducho ho treba trestať,“pohoršuje sa pán Gašpar nad slovenským sociálnym systémom.

Kastová spoločnosť

Miloš Gašpar nechápe, ako môžu ľudia svojho blížneho odpísať. Vraví, že naša „populácia“ je prirodzene rozdelená na akési kasty. Desať až dvadsať percent je tých, ktorí chcú mať prevahu. „To sú tí dominantní, pre ktorých sa robia zákony. Takých 50-60 percent ľudí to sme my, ktorí máme prežiť v každom zriadení. Asi 10-20 percent je takých, o ktorých sa musí niekto postarať. Zákony sú spravené tak, že 10 percent to robí podľa zákonov. Napríklad dá niekomu úver na úver alebo povie zaplatím za teba dlžobu, keď sa vzdáš dedičského podielu, lebo je to legálne. Automaticky z nich robíme bezdomovcov. Oni za to nemôžu. To sú ľudia, ktorí sa jednoducho nezorientujú v tom všetkom,“ predostiera svoju teóriu.

Za socializmu mal podľa neho každý aspoň také práva, ktoré majú väzni. Dnes vraj aj zvieratá chránime, aspoň teoreticky, lepšie ako bezdomovcov. „Keby tu niekto nechal poraneného psa, tak máme zákon. Keď ja viem, že vy ste ho tam nechali, porušili ste zákon 39/2007 Zbierky, paragraf 22 odsek o týraní zvierat. Môžem vás udať za to, že ste neposkytli pomoc. Takisto obec je podľa zákona povinná spraviť útulok alebo karanténu pre tieto zvieratá. Ale my máme 40-tisíc ľudí takých ako Blažej a každý ho môže prekročiť, nikto neporuší zákon,“ vraví o téme, ktorú má aj vďaka spolužiakovi dobre naštudovanú.

„Takisto v nemocnici ho ošetria a keďže nemá kam ísť, tak ho pošlú na ulicu. Nezobrala ho ani sanitka, lebo nebol v zdravotnom systéme. Peši sem prišiel 30 kilometrov z Bratislavy, lebo v pekárni mu dajú chlieb. Tu má istotu. Inde ju nemá. Keď som telefonoval po všelijakých charitách, vždy sa ma opýtali, či leží, alebo chodí. Vraj keby mal rakovinu, môžu ho ubytovať aj cez deň, ale keďže je to človek na nohách, tak len večer môže prísť a len neopitý,“ opisuje.

Aktívny neaktivista

Veterinár sa necíti aktivistom, ani čo sa týka úradného boja za spolužiaka, ani čo sa týka nedbalého betónovania, výstavby a environmentálnych tém. Ale listy píše. Kadekomu, vraví. „Málokto odpovie a ak odpovie, sú to také všeobecné ‚žvásty‘,“ mávne rukou nad svojou snahou.

„Sociálny štát pre mňa znamená, že by nikto nemal umrieť na ulici. Malo by byť aj právo na bývanie. Dal som do pozornosti dva zákony. Zákon o odňatí slobody, keď väzeň, aj keď niekoho zabil, má právo na sociálnu starostlivosť - posteľ, jedlo, osobnú hygienu. Potom ešte veterinárny zákon, lebo všetky zvieratá, nielen psy, sú živé bytosti. Také ako my a majú svoj svet. To, že Amor vie, kam nás vedie, je úplne jednoznačné,“ zdôvodňuje.

Malý princ

„Keď ste čítali knižku Malý princ, tam je alkoholizmus dobre napísaný. Je tam napísané - Prečo piješ? Lebo sa hanbím. A prečo sa hanbíš? Lebo pijem. To isté je s týmto človekom. Keď má ísť do spoločnosti, musí si vypiť, lebo sa hanbí alebo sa bojí. Keď už má vypité, tak je to zas ten začarovaný kruh, že ho každý berie ako ožrana,“ rozpráva.

Pán Gašpar často zvedie reč na prírodu. Keď sa mu o téme hovorí trochu ťažšie, zastaví sa. Ukazuje. „No, tuto boli kríčky ešte vlani. Za päťdesiat rokov to nenarástlo, lebo tu je naozaj sucho. Toto všetko prebagrovali. Toto sú päťdesiatročné stromy, ktoré náhodou nevyrúbali. Tamto rameno bolo všetko lužný les. Teraz si predstavte, päť kilometrov idem za tými psami, vždy mi ukážu niečo,“ odbočuje od témy zas k psíkom.

„Celý život žijete v tejto dedine vy aj Blažej. Ľudia vedia, že býva u vás. Čo hovoria?“pýtame sa. „Berú to skôr tak, akoby som neurobil niečo dobré, ale jednoducho odsúdia jeho aj mňa,“odpovedá. Prečo? „No lebo taký človek si nič nezaslúži. To je kresťanská morálka,“ vraví kráčajúc v nekosenom poli, kde sa sem-tam mihne divý mak a inde materina dúška.

Keď sa z dlhej prechádzky s pánom Gašparom vraciame do dvora, stretávame jeho dcéru. „Maturantka,“ predstavuje nám ju. Rozvážna mladá žena hovorí, že odkedy u nich žije Blažej, zmenil sa jej pohľad naň­ho. Krok svojho otca, ktorý k sebe pozval bývať bezdomovca, dnes hodnotí pozitívne. „Viac ľudí by sa malo takto zachovať. Nevadí mi, že u nás Blažej žije. Som hrdá na otca, že sa takto zachoval,“ vraví nesmelo.

Úzkostný stav

Blažej je alkoholik. Miloš Gašpar je na maródke s lístočkom od psychiatra. Prekonal úzkostný stav. Keď sa na to pána Gašpara pýtame, chvíľu mlčí. „Nebol to len úzkostný stav,“odpovedá veterinár. „To si predstavte, že existujú družstvá, dedičstvo otcov, ktoré je na to, aby sa urodilo, aby to bolo zelené, aby to bolo nedotknuteľné. S Blažejom nás spája napríklad to, že si pamätáme, keď sme boli malí, ako to tu spievalo. Teraz, v dnešnej dobe, keď sa už vybudovala sebestačnosť vo výrobe potravín, prešli sme všetkými tými peripetiami, ako chovať zvieratá, vyšľachtili sa kravičky, slovenské strakaté, unikát, niekto povie, že je to nerentabilné,“ opisuje košato, ako skončil v psychiatrickej nemocnici.

„Moja úloha bola opečiatkovať kravičky, odvoziť ich všetky, posvätiť ich ako posledné riešenie, konečné riešenie, ako Hitler. Všetky na bitúnok. Keď som na jednom družstve, kde ich bolo 2-tisíc, opečiatkoval posledné, nejako to na mňa došlo, ale hovorím, že to došlo zvrchu, ľahol som si a nechcel som s nikým komunikovať. Asi to tak malo byť,“ dodal.

Kto je blázon?

Neľahol si na zem priamo na bitúnku. Vyčerpaný spadol doma na posteľ. Prišiel kamarát, videl, že pán Gašpar potrebuje pomoc. Zavolal záchranku, tá rozhodla, že sa naozaj niečo deje. Ošetrili ho a potom dostal halucinácie. „A už ma zavreli do klietky, zavreli ma do Pezinka na týždeň. Pripútali ma na posteľ, teda viem, ako všetky tie veci fungujú. Muselo sa to udiať, aby som to vedel povedať,“vraví otvorene.

Pýtal sa domov, išiel za obvodným lekárom, že chce ísť do roboty. Vydržal týždeň a z úzkosti sa stala nespavosť. Lieky neberie, halucinácie a bludy odišli. Bumážku od psychiatra odmieta, lebo keď ju máte, nik sa s vami už nebude baviť ako s normálnym.

„Povedzte mi, kto je blázon,“ pýta sa nás a my vieme, že odpoveď príde od neho. „Či tí ľudia, ktorí zastavajú, zabetónujú a zaasfaltujú každý kúsok úrodnej pôdy, na role sypú kameň a odpad, alebo Blažej Topoľský, ktorý vníma prírodu tak, že jednoducho povie, že on bude lesný muž. Ja zase vidím to všetko, ale keď vybočím nejakým smerom vedľa, mám problémy, mám zlý psychický stav - nespavosť  a ťažkú depresiu,“vraví. Pán Gašpar si veci berie veľmi k srdcu. V nás po stretnutí s ním zostáva otázka, ako by sme my dopadli, keby sme svet okolo seba vnímali naplno, citlivo, osobne ako pán Gašpar alebo zažili také sklamanie s ľuďmi ako Blažej.

Medzičasom došlo k zmene. Blažej u pána Gašpara už nebýva a je opäť na ulici. Sociálne dávky mu po troch mesiacoch zrušili, lebo sa nezúčastňoval na aktivačných prácach. Pán Gašpar vraví, že Blažej, jeho kamarát, dáva prednosť slobode, lebo to je jediné, čo má. Peniaze preňho nemajú žiadnu hodnotu. Pánovi Gašparovi zmenili diagnózu na psychotickú poruchu s bludmi. On však naďalej odmieta pečiatku od psychiatra, lebo podľa neho ide o klamstvo. Je preto už skoro rok bez príjmu. Trvá na tom, že všetko, čo sa mu deje, je reálne.

Prečítajte si tiež: