Mala som deväť rokov, keď sme odchádzali zo Žiliny. Vlastne si spomínam iba na náš panelák, na to, že nad nami aj pod nami žili rodiny s dievčatami asi v mojom veku a že naše rodiny sa kamarátili, - rozpráva Zuzana Gregorová, dnes už Susanne Gregor, lebo pre takúto formu svojho mena sa rozhodla, keď získala rakúske štátne občianstvo. Snobstvo? „Určite nie, ale Rakúšania čítajú z ako c, takže ma stále volali Cucana. To by sa asi nepáčilo nikomu.“ Ale, ako jej povedali v Nemecku, Zuzana znie exotickejšie a mala by toto meno používať aspoň ako pseudonym na knihy, ktoré píše. Sme v Žiline v roku 1989. Posledný červený rok, tak sa volá jej najnovší román, ktorý vyšiel nedávno a v októbri sa v Rakúsku stal najpredávanejšou knihou.

Spisovateľka Susanne Gregor

„Reálie sú skutočné, Žilina, panelák, susedia, ale zvyšok vymyslený. Príbeh rozpráva dievča zo stredného bytu. Jej kamarátka o poschodie nižšie už nemá otca, emigroval, ale posiela balíky plné pekných a dobrých vecí. Len nikto nevie, ako tam žije. Rodičia kamarátky nad ňou sa emigrovať chystajú, ale najskôr bez detí, aby preskúmali, ako tam budú žiť. Láka ich materiálne bohatstvo Západu, idealizujú si život v západnej Európe...“rozpráva Susanne a dodáva, že do knihy vložila všetky svoje spomienky. Ako vyzerali obchody, ako sa žilo v panelákoch na žilinských Vlčincoch. „To si Rakúšania ani Nemci nedokážu predstaviť. Svet na Východe sa pre nich končil pri ostnatom drôte a čo je za ním, netušili.“

Autorka, ktorá má dnes množstvo čitateľov nielen v Rakúsku, ale aj v Nemecku, však v roku 1990, keď sa sťahovali do Wartbergu an der Krems, nevedela po nemecky ani ceknúť. „Šla som do štvrtej triedy základnej školy a to, čo sa ma otec doma pokúšal naučiť, sa ukázalo ako dosť zbytočné. Tunajší ľudia hovoria vlastným dialektom, ktorý má od spisovnej nemčiny naozaj ďaleko. Rok som sa trápila, ale potom sa mi začalo dariť. Dokonca tak, že som sa po skončení osemročného gymnázia prihlásila na germanistiku na Salzburskú univerzitu. Mne sa ten jazyk páči, čímsi ma fascinuje.Nasledoval rok v Spojených štátoch, keď na univerzite v New Orleanse vyučovala nemčinu ako asistentka na tamojšej katedre jazykov, ale s tým skúsenosti mala - už ako študentka učila jazyk cudzincov, ktorí sa rozhodli žiť v Rakúsku, a učí ho dodnes. „Okrem stredy, štvrtka a piatka, vtedy píšem knihy.“

RODINNÁ POHODA VO VIEDNI Soňa Gregorová, Susanne Gregor a Isabel Gregor. Susannin román Posledný červený rok sa stal v októbri najpredávanejšou knihou v Rakúsku.
RODINNÁ POHODA VO VIEDNI Soňa Gregorová, Susanne Gregor a Isabel Gregor. Susannin román Posledný červený rok sa stal v októbri najpredávanejšou knihou v Rakúsku.
Zdroj: JULIUS DUBRAVAY

„Ona nám vydávala rodinný časopis už na gymnáziu,“ hovorí jej otec Peter Gregor. Po slovensky. „Potom skúsila písať po nemecky, a keď v roku 2009 uverejnili jej krátku poviedku, umiestnila sa na treťom mieste v literárnej súťaži Hohenemser Literaturpreis. O rok už mala prvú cenu v súťaži Exil Literaturpreis - tá je pre autorov, ktorí žijú v Rakúsku, píšu po nemecky, ale nemčina nie je ich rodný jazyk. Mimochodom, zúčastnilo sa na nej 209 autorov.“ O dva roky jej vyšiel prvý román Bez vlastného miesta, v roku 2015 ďalší - Územia, tretí - Pod vodou - vlani. No a Posledný červený rok je „horúca novinka“, vyšla v Nemecku a bude z nej aj audiokniha, ktorú bude vysielať nemecký rozhlas pri príležitosti tridsiateho výročia Nežnej revolúcie.

Pokračovanie na ďalšej strane>>