Unesení v Angole

Preskúmať, prieskumník. Presne toto slovo Susanne použila, keď hovorila o kamarátke hrdinky svojej knižky a jej rodičoch, ktorí sa rozhodli „preskúmať“ Západ. Skúmanie je jedna z obľúbených činností v ich rodine a jej otec sa stal prieskumníkom dokonca dvakrát. Pracoval v žilinskej celulózke, vedel po nemecky, po anglicky aj po rusky, a tak sa už za socializmu dostal do Švédska. Lenže on chcel spoznať viac a rozhodol sa, že využije jednu z mála príležitostí, ktorá sa ponúkala - Angolu. „Bol by som tam šiel, aj keby mi nezvýšili plat,“ spomína, prečo sa rozhodol ísť do tejto africkej krajiny na celý rok. „Angola získala nezávislosť od Portugalska v roku 1975, vyhnali všetkých cudzincov a zrazu tam nemal kto pracovať. Portugalčania ich nenechávali študovať, nejestvovala žiadna domáca inteligencia. Zato v meste Alto Catumbela stála úžasná nová celulózka a Angolčania budovali socializmus. Bratské krajiny im pomáhali a Československo sa malo postarať o papierne. Odletel som v roku 1982.“Tak sa skončil ich prvý život a začal sa druhý. V Angole.

NECHCENÉ DOBRODRUŽSTVO Trojmesačný pochod, tisíctristo kilometrov peši, väčšinou o hlade. A návrat do Prahy. Bez manžela.
NECHCENÉ DOBRODRUŽSTVO Trojmesačný pochod, tisíctristo kilometrov peši, väčšinou o hlade. A návrat do Prahy. Bez manžela.
Zdroj: ARCHÍV P.G.

„Šiel tam ako prieskumník,“ hovorí jeho manželka Soňa Gregorová. „Ja som zostala s dcérami doma, jedna mala dva a druhá sedem rokov.“ Lenže „prieskum“ sa skončil dobre, Peter Gregor hlásil, že je tam veľa rodín s deťmi, a tak nakoniec vycestovala aj ona. Ani nie o rok, 12. marca 1983, ich uniesli členovia povstaleckej organizácie UNITA. Šesťdesiatšesť občanov Československa, dvadsaťosem mužov, sedemnásť žien a dvadsaťjeden detí, medzi nimi aj Zuzanu a Zdenku Gregorové. „Dodnes neviem, ako sme to prežili,“hovorí pani Soňa. Spomína, ako Zuzanu niesli na rukách, ako dostala zápal pľúc, ako jej ktorýsi z povstalcov nesterilnou ihlou pichal antibiotiká... Strastiplný trojmesačný pochod, počas ktorého prešli tisíctristo kilometrov. Sedemročná Zdenka ich prešla do posledného kilometra sama, a to aj vtedy, keď už viacerých vyčerpaných dospelých vrátane jej mamy museli niesť povstalci. Peši, väčšinou bez jedla, netušiac, ako sa to skončí. Napokon, o tom sme písali pred šiestimi rokmi, keď bolo tridsiate výročie tejto udalosti. Ale ani po troch mesiacoch sa to pre rodinu neskončilo. Soňa Gregorová sa s deťmi dostala domov, ale Peter Gregor zostal v angolskom zajatí ešte rok.

Zdenka Gregorová,  alias Christina Schmid

„Sedemročné dieťa si po toľkých rokoch toho veľa nepamätá. Viem, že nám bolo dobre, kým nás neuniesli. A čo to naozaj urobilo s mojou psychikou, som pochopila, až keď som sa tu v Rakúsku stretla s terapeutmi,“rozpráva Christina Schmid. Predtým Zdenka Gregorová, ale aj ona prijala iné meno. „Manželova babka mi povedala, že jej vypadnú zuby, kým vysloví moje meno.“ Vydala sa, má dve deti a žije vo Wartbergu an der Krems.  „Mávala som záchvaty paniky, často som bývala chorá, nevedela som však prečo,“ rozpráva. Keď som sa dostala ku psychokineziologičke, vyplávalo na povrch, že je za tým Angola: pocit, že zostanem sama, že zaostanem za skupinou a stratím sa... Zaujalo ma to tak, že kineziológii, metóde odblokovania emocionálneho stresu, som sa venovala pätnásť rokov už ako terapeutka. Otvorila som si vlastnú prax.“

NECHCENÉ DOBRODRUŽSTVO Trojmesačný pochod, tisíctristo kilometrov peši, väčšinou o hlade. A návrat do Prahy. Bez manžela.
NECHCENÉ DOBRODRUŽSTVO Trojmesačný pochod, tisíctristo kilometrov peši, väčšinou o hlade. A návrat do Prahy. Bez manžela.
Zdroj: ARCHÍV P.G.

Bola staršia než jej sestra Zuzana, keď prišla do Rakúska, pätnásťročná. Spomína, že stačilo vojsť do dedinského obchodu a bola šokovaná. „Nehodnotila som to ako príchod do slobodnej krajiny, nemala som pocit, že v Československu panuje diktatúra, na to som bola príliš mladá. Napokon, ani ryba nevidí vodu, v ktorej žije. Chápať som to začala až na hodinách dejepisu. Ale rada spomínam na to, ako ľudia v Žiline držali spolu, akí boli kamarátski, srdeční.“ Pri týchto slovách sa do rozhovoru pridá jej manžel Harald, ktorý, ako sám vraví, o Slovensku pred rokom 1989 nevedel vôbec nič. „Dostal som sa najďalej do Viedne a na dovolenky sme chodili do Juhoslávie. Ale s manželkou chodievame k jej rodine do Banskej Bystrice často a mne sa u vás páči. Najmä ľudia,“ hovorí.

„Príchod do Rakúska bol obrovská zmena v mojom živote. Spočiatku som mala pocit, ako keby som sedela na nevybalených kufroch,“ vraví Christina a povie, že „to dodáva silu“. Skončila gymnázium, potom štúdium publicistiky v Salzburgu. Aj ona píše knihy. Po nemecky. Pred piatimi rokmi jej vyšla odborná publikácia Čchi namiesto botoxu. Je o spôsoboch odstraňovania vrások z Ďalekého východu. Pred pár týždňami vyšla ďalšia - Najkrajšia si, keď si sama sebou. Ako vraví, vychádzala z vlastných skúseností. „Mala som tridsaťpäť rokov, pozerám na tvár, vidím prvé vrásky a vravím si - akosi priskoro! Tak som sa vrhla na tieto metódy. Ženy majú pocit, že keď ich tvár bude rovnaká ako kedysi, aj ich život bude rovnaký ako kedysi. Ale to nie je pravda. Identita človeka založená na kráse je hlúposť a nikto nestarne horšie ako ženy, ktoré si na kráse zakladajú.“

PETER GREGOR S CHRISTINOU A HARALDOM A to si pred tridsiatimi rokmi kládol otázku, ako si dcéry zvyknú na život v inej krajine.
PETER GREGOR S CHRISTINOU A HARALDOM A to si pred tridsiatimi rokmi kládol otázku, ako si dcéry zvyknú na život v inej krajine.
Zdroj: JULIUS DUBRAVAY

Spomína na svadbu s Haraldom v Banskej Bystrici, na plný autobus členov jeho rakúskej rodiny, na to, ako deti vyrastali, ako syn Oliver po slovensky hovoril o sebe spočiatku iba v ženskom rode, lebo počúval slovenčinu predovšetkým od nej a od svojej staršej sestry Alexandry, ako sa tešila, keď jej raz povedal - najedol som sa, a aká bola sklamaná, keď ho pochválila, že to konečne hovorí správne, a on dodal, hurá, naučila som sa to... A potom dodá, že veľakrát uvažovala o tom, ako by sa jej život odvíjal, keby boli zostali na Slovensku. Ale kocky sú hodené. Keď sa Susanne alebo Christiny spýtate, čo vlastne sú, odpovedia unisono - Rakúšanky so slovenským pôvodom.

Pokračovanie na ďalšej strane>>