Tip na článok
Ako študentka: Alžbeta v detstve prežila tragédiu, napokon našla lásku s umelcom.

Umrela pre lásku: V decembri 1944 skončila v masovom hrobe významná slovenská intelektuálka

Udavači Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej nikdy nepykali.

Galéria k článku (6 fotografií )
Ako študentka: Alžbeta v detstve prežila tragédiu, napokon našla lásku s umelcom.
Alžbeta Gwerková-Göllnerová: Doktorka filozofie, profesorka, prekladateľka, intelektuálka a presvedčená demokratka.
Udali ju?: Dokumenty zo Štátneho archívu v Banskej Bystrici.

Dnes je oveľa známejší jej manžel. Výtvarníka Edmunda Gwerka vystavujú naše renomované galérie, jeho obrazy patria k tomu najlepšiemu z výtvarnej moderny 20. storočia. Alžbeta Gwerková-Göllnerová je však na vedľajšej koľaji neprávom. Intelektuálka v nejednom ohľade prerástla malé Slovensko. Volala po demokracii, o ktorú treba bojovať. Zomrela mladá - aj pre lásku k svojmu mužovi.

Alžbeta Gwerková-Göllnerová: Doktorka filozofie, profesorka, prekladateľka, intelektuálka a presvedčená demokratka.
Alžbeta Gwerková-Göllnerová: Doktorka filozofie, profesorka, prekladateľka, intelektuálka a presvedčená demokratka.
Foto: ARCHÍV EMILA O. BAKOŠA

Doplatila vlastným životom

„Zajatci boli väznení zväčša v krajskej väznici v Banskej Bystrici. Niektorých vypočúvali dlho, mučili ich, iní ani neprešli bránou väznice a popravili ich. V Kremničke zavraždili 747 ľudí. Medzi popravenými boli rasovo prenasledovaní, účastníci Povstania, tí, ktorí pomáhali povstalcom, aj zahraniční účastníci odboja. Podľa exhumačných protokolov neboli všetky obete hneď mŕtve. Mnohí sa udusili po zasypaní zeminou.“ Tak opisuje vraždenie v Kremničke riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev. Ide o najväčší vojnový masaker na území Slovenska. „Zaistencov privážali na popravisko v skorých ranných hodinách. Odviedli ich k agátovému lesíku k protitankovej priekope. Nútili ich kľaknúť si a vraždili ich strelami do tyla,“ píše sa pri pamätníku v Kremničke.

V decembri 1944 tu zavraždili aj Alžbetu Gwerkovú-Göllnerovú. Zatkli ju po potlačení Povstania, no vôbec k tomu nemuselo dôjsť. Alžbeta spolu s manželom, výtvarníkom Edmundom Gwerkom, sa skrývali v horách. „Po potlačení SNP utekajú do hôr na Počúvadlo. Gwerk pre svoju nemoc rozhodne sa vrátiť domov. Manželke radí, aby sa nevracala. Ona rozhodne odmieta a prichádza za ním do Banskej Štiavnice, aby ho ošetrovala. Doplatí na to však svojím vlastným životom,“ uvádza v knihe o Gwerkovi výtvarný teoretik a historik umenia Emil Oliver Bakoš.

V Banskej Štiavnici: Umelecký pár býval vo vilke so záhradou a s ateliérom na dnešnej Ulici Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej.
V Banskej Štiavnici: Umelecký pár býval vo vilke so záhradou a s ateliérom na dnešnej Ulici Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej.
Foto: GALÉRIA JOZEFA KOLLÁRA

Alžbetu údajne od odchodu z hôr odhovárali viacerí. Márne. Kto vlastne bola žena, ktorá sa obetovala pre lásku k mužovi?

Sirota vinou vraždy

Alžbeta sa narodila v roku 1905 v Čiernom Balogu a už jej detstvo poznačila tragédia, ktorá bola predzvesťou neskorších hrôz. Jej otca - miestneho židovského notára - aj mamu na konci prvej svetovej vojny brutálne zavraždila, doslova umlátila na smrť opitá čvarga počas rabovačiek a pogromov, o aké nebola na Slovensku núdza. Aj malá Alžbeta vtedy takmer zomrela. Ako sirotu si ju vzala k sebe babka, talentované dieťa sa, našťastie, nestratilo - druhú mamu našla v profesorke Jarmile Zikmundovej, ktorá jej vštepila princípy demokracie. Alžbeta študovala na Karlovej univerzite v Prahe, na Sorbonne aj na univerzite v Kluži. Napokon zakotvila v Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici.

Kremnička: Zavraždili tu 747 ľudí, z toho 211 žien a 58 detí, najmladšie malo len šesť týždňov.
Kremnička: Zavraždili tu 747 ľudí, z toho 211 žien a 58 detí, najmladšie malo len šesť týždňov.
Foto: Reprofoto: PETER GETTING

Tu sa v roku 1936 zoznámila s Edmundom Gwerkom, miestnym umelcom s neprehliadnuteľným rukopisom. Ľavicovo orientovaný intelektuál sa pohyboval v národnostne zmiešanom prostredí slovenskej, maďarskej a nemeckej kultúry, venoval sa aj výtvarnej kritike a filozofii. „V centre jeho tvorby stála krajina ako živé dejisko dramatického zápasu živlov a metafyzických síl, nositeľka duchovných významov,“ opisuje kurátorka Slovenskej národnej galérie v Bratislave Katarína Bajcurová. Hlavnú inšpiráciu nachádzal v okolí Banskej Štiavnice. „Vrchy a príroda boli jeho živlom, vášňou. Aby ich mohol lepšie pochopiť a výtvarne pretlmočiť, trávil v horách celé mesiace,“ dodáva Bajcurová.

Žena novej doby

Nezaostávala ani Alžbeta. „Dokumentujeme ju ako pedagogičku, publicistku, prekladateľku, historičku, literárnu vedkyňu a vyzdvihla by som aj jej úsilie pri zriaďovaní sociálnych detských opatrovní,“ povedala nám Zlata Troligová z Literárneho a hudobného múzea pod Štátnou vedeckou knižnicou v Banskej Bystrici. V roku 1938 vydala Alžbeta objemnú knihu Žena novej doby - zborník emancipačných príspevkov od desiatok popredných slovenských intelektuálok. Skutočne nevšedný úkaz v malomeštiackom slovenskom prostredí, kde sa už drala k moci bigotná ľudácka klika.

„Tvrdíme o sebe, že sme demokratickým národom. Ale keď sa zamyslíme nad týmto tvrdením a uvedomujeme si pravý obsah demokracie, poznávame, že síce máme možnosti byť demokratmi, ale že sme ešte veľmi vzdialení tomuto ideálu... Ústava sama demokraciu nerobí, záleží na občanoch, aby ju čo najdokonalejšie a najdôslednejšie uviedli v život...“ píše Alžbeta v úvode knihy. Vyšla v čase, keď Hitler rozbíjal Československo a stvoril vazalský slovenský štát - nečudo, že dielo zakázali.

Alžbetino posolstvo platí aj pre dnešok

„Demokracia neznamená len užívať volebného práva a slobodne prejavovať svoju nespokojnosť. To by bolo takmer len negatívne chápanie demokracie. Nestačí len prijímať dobrodenia demokracie, ale užívajúc jej výsad treba sa postaviť v jej služby.“ Byť demokratom značí „zodpovednosť za všetky skutky, ktoré sa musia konať vedome a dobrovoľne. Takú zodpovednosť nechce si každý človek na seba vziať, lebo je pre málo uvedomelého a nesamostatne mysliaceho človeka ľahšie poslúchať, než sa z vlastnej vôle rozhodovať... Budúcnosť bude taká, akou ju pripravíme pre nasledujúce generácie“.

Žehnám osud, že sme sa našli

Keď sa spoznali, Edmund mal štyridsať, Alžbeta tridsať. Alžbeta vzala do rúk aj chod domácnosti. Nepraktický Edmund dovtedy nezriedka nemal ani na farby a nahnevaný dodával, že „bolo by načase, aby niekde podpálili tento prehnitý svet“.

Podľa svedectiev to bol vzťah, v ktorom si rozumeli ľudsky aj umelecky. „Stále debatovali o rôznych otázkach, knihách. Nebolo problému, myšlienky, ktorú by spoločne neriešili,“ uvádza Emil Oliver Bakoš. „Spolu sa túlali po lúkach a lesoch, zabúdali na zlé tváre a uštvané myšlienky.“

Väčšina ich príjmov išla na knihy, v knižnici mali dvetisíc zväzkov. Kým Edmund zasväcoval Alžbetu do tajov umenia, ona ho na revanš doučovala spisovnú slovenčinu. V roku 1938 písal Alžbete: „Žehnám náš osud, že sme sa spolu našli, v našom osude bude požehnanie pre lásku a vzájomné stretnutie. Dnešné macošstvo nášho osudu je skúšobným kameňom pre pravosť nášho pomeru...“

Počas vojny sa umelecký pár neodmlčal. Alžbeta vplývala na mládež a ilegálne okolo seba organizovala mladých pokrokárov, ukrývali odbojárov, zbierali potraviny či šatstvo, šírili letáky. V roku 1944 sa pridali k Povstaniu. Alžbeta sa stáva členkou revolučného národného výboru v meste, z rozhlasu znejú jej antifašistické relácie. Komplikáciou bolo Edmundovo zdravie. Na srdce ochorel už rok predtým. Po potlačení Povstania odchádzajú spolu so stovkami iných do hôr. Finále sa blíži a završuje ho už spomínaná tragédia z decembra 1944.

Kto ju udal?

Gestapo zatklo Alžbetu Gwerkovú zanedlho po návrate z hôr, večer 10. novembra 1944. „Po roku 1939 bol na Slovensku nastolený režim, s ktorým bytostne nesúhlasila,“ podotýka Stanislav Mičev. „Aj keby sa neangažovala v protifašistickom boji, už ako Židovka bola jasným terčom pre nacistov a gardistov.“

Narážky na zatknutie a zavraždenie sme našli v povojnovej tlači. V Národnej obrode vyšiel v januári 1946 článok: „Ale prišli smutné dni, zatlačenie Povstania do hôr. Tí najlepší padli a do ulíc vyšlí tí, čo zapredali svoje svedomie esesáckym vrahom. Začali udávať, väzenia sa rýchle plnili, pri lesoch sa kopali široké jamy... Jednou z najbolestnejších obetí bola Dr. Alžbeta Gwerková-Göllnerová, vynikajúca kultúrna pracovníčka, ktorú zradili slovenskí udavači.“

Kto mohol udať Alžbetu? Archívne dokumenty sme našli v Štátnom archíve v Banskej Bystrici. Týkajú sa povojnového súdu so siedmimi podozrivými, že Alžbetu udali gestapu. Figurujú medzi nimi členovia famílie Riesovcov, medzi nimi aj Viliam Ries-Javor, katolícky farár a fanatický nacista, redaktor v pronacistických časopisoch, ktorý aj sedel za kolaboráciu. Jeho bratia boli podozriví rovnako. Okrem fanatizmu mohli zohrať úlohu vzťahy na gymnáziu, 
kde Alžbeta učila: snoril za ňou miestny kaplán a učiteľ náboženstva Ferdinand Ňukovič. Hoci pri výsluchoch tvrdil, že sa politicky neangažoval, bol presvedčený ľudák, člen Hlinkovej strany, deti indoktrinoval v Hlinkovej mládeži a na Alžbetu donášal riaditeľovi.

Po vojne nikto nič zlé nespravil, povojnové súdy boli nedôsledné, mnohí páchatelia ubzikli. Alžbetini udavači nikdy nepykali.

So smrťou sa nezmieril

Povojnová exhumácia mŕtvol v Kremničke zničila nádeje, že Alžbeta je azda nažive. Edmund po vojne ostal sám. Prestal maľovať, posledné roky funkcionárčil v Banskej Štiavnici, zomrel v roku 1956. Do smrti sa cez Alžbetin skon nepreniesol. Podľa Emila Olivera Bakoša chcel napísať pamäti, „avšak kedykoľvek chytil do rúk ženinu korešpondenciu, zachvátila ho nevysloviteľná bolesť a smútok“.

Stratu spomína aj v liste priateľke: „Keby som ešte aspoň pol roka mohol žiť s Alžbetou, chápajúcou a milujúcou ženou, nesebeckým priateľom a významným človekom na poli slovenskej kultúry... Stratil som v nej najlepšieho priateľa, s ktorým som mal možnosť žiť vo vzájomnej úcte, vo vzájomnom uznaní, o ostatnom ani nehovoriac...“

O Alžbete Gwerkovej sa na Slovensku takmer nevie, na webe sa dookola kopíruje jeden odstavček. Prečo dosiaľ nemáme o nej jedinú knihu - kým o všelijakých pofidérnych kreatúrach u nás vyšli stohy kníh? „To je doslova signifikantné pre Slovensko a chápanie osobností v slovenských dejinách. Je tu naozaj dlh,“ súhlasí Stanislav Mičev. „Vyzdvihla by som ju ako inteligentnú, vzdelanú, veľmi aktívnu a odvážnu ženu,“ dopĺňa Zlata Troligová, „určite by si zaslúžila pozornosť, pretože jej životným príbehom si môžeme pripomenúť krutosti vojny a jej pedagogické práce môžu zasa poslúžiť súčasným pedagógom. Treba o nej písať, hovoriť.“

VIDEO Plus 7 Dní