Tip na článok
Miesto činu: Tribečské pohorie sa stalo námetom pre mysteriózny triler Trhlina. Návštevnosť láme rekordy.

Výprava do Trhliny: Aký je pravdivý príbeh "stratenej" Lucie?

Slovenský bestseller i nový triler z Tribečského pohoria pobláznili slovenských lovcov senzácií. Tamojší obyvatelia sa však na hrôzostrašnom deji len dobre bavia. Po stopách nadprirodzených javov sme sa vybrali aj my.

Galéria k článku (31 fotografií )
Opustená osada Kľačany v pohorí Tribeč.
Pohoda v lone prírody:
Záber z filmu Trhlina

Ježišikriste! - vyderie sa z hrdla rusovlasej Lucie hlasný povzdych, keď ju oslovíme  v takmer prázdnej zlatnianskej krčme. Tej Lucie, ktorá sa vraj z náročnej túry do Tribečského pohoria vrátila domov až po tridsiatich hodinách s porezanými rukami a po­dľa niektorých médií je dodnes v psychiatrickej liečebni. Hoci všetko je úplne inak, do rozprávania sa mladej žene, ktorej ťahá na tridsiatku, vôbec nechce.

Doteraz jej vraj novinári len písali cez sociálnu sieť. Neúspešne. Tvrdí, že nikomu neodpovedala. Nerada na tie udalosti spred ôsmich rokov spomína a neželanej „slávy“ si užila viac než dosť. „To, čo sa píše, nie je pravda, ja som sa predsa nestratila. Moja sestra to riešila aj s autorom knihy. Ten jej sľúbil, že sa bude snažiť, aby sa už moje meno v pripravovanej televíznej minisérii nevyskytovalo,“ prehodí. Žiadne mysteriózne zmiznutie sa totiž nekonalo. Po rodinných nezhodách Lucia jednoducho ušla z domu, prespala v senníku a na druhý deň sa sama vrátila domov. Bol by to koniec obyčajného príbehu, keby rodičia nezalarmovali políciu. Pátracia akcia to bola ukážková. „Najprv ju hľadali dedinčania do piatej ráno, na druhý deň policajti, psy, vrtuľník, prišli aj kukláči,“ spomína barman. „U nás  v krčme mali akýsi hlavný stan, pretože máme mobilný signál.“Bez výsledku, veď komu by napadlo, že bude v senníku? Celý cirkus mal však predsa dobrú dohru. Lucia sa po návrate osamostatnila, získala vlastné bývanie, pracuje u tunajšieho podnikateľa a popri tom sa stará o zvieratá u miestneho farmára. Vedie normálny život, v ktorom psychiatrická klinika nefiguruje.

Lapanie signálu

Keď po veľkom úspechu slovenského knižného bestselleru Trhlina koncom januára oznámili premiéru rovnomenného filmu, obyvatelia obcí pod Tribečom húfne vyrazili do kín. V Zlatých Moravciach dokonca stáli vonku hodinu pred predstavením, aby sa na nich dostalo. Tí, ktorým sa to nepodarilo, cestovali až do Nitry. Boli zvedaví. Veď príbeh bol o ich rodnom kúsku zeme. O príbehoch, ktoré nepoznajú ani pamätníci. Vracali sa zväčša sklamaní. Podľa láskavých recenzentov bol film síce dobrý umelecký počin, viacero tunajších obyvateľov ho však označilo za nezáživnú nudu. Ak mali strach, tak skôr o ušné bubienky, na ktoré nekompromisne útočila agresívna predimenzovaná hudba, zúfalo sa snažiaca navodiť dramatickú atmosféru.

„Pre ľudí, ktorí tu žijú, to bola skôr komédia než horor,“zhodnotí dielo mladý starosta Zlatna Martin Zeman. Nepáči sa mu, že novinári, ktorí sem nedávno prišli hľadať mystériá, hovorili o Zlatne ako o vymretej dedine. „Čo čakali v utorok dopoludnia? Veď všetci sú v práci.“ Záhadou nie je ani miznúci mobilný signál. Pre malú obec sa doteraz neoplatilo postaviť samostatný vykrývač. „Bojujeme oň dvadsaťdva rokov!“ vysvetľuje. „Ja sám mám vysunuté pracovisko pri okne pánskej toalety a v lete zas pri treťom orechu v areáli úradu.“ Pobavene dodá, že to má svoje výhody. Do Zlatna sa neraz prichádzajú „zašiť“ ľudia, ktorí chcú nerušene relaxovať. Sem sa im nikto nedovolá.

O čom je Trhlina?: Príbeh o skupine ľudí, ktorí pátrajú po príčinách záhadných zmiznutí ľudí v Tribečskom pohorí.
O čom je Trhlina?: Príbeh o skupine ľudí, ktorí pátrajú po príčinách záhadných zmiznutí ľudí v Tribečskom pohorí.
Emil Vaško

Chystal sa aj mladý Kramár

Karikovu knihu prečítal starosta len po druhú kapitolu. Kým bolo zrejmé, že ide o fikciu. „Nikdy som  o tých príbehoch nepočul. Mám prechodené celé okolie, neraz sme v lesoch prespávali a nikto nezmizol. Ani mládež, ktorá sem prichádza z Kórey, Japonska či Ameriky a pomáha pri konzervovaní zrúcaniny Čierneho hradu.“

Chýry sa však napriek nepotvrdeným informáciám šíria a celú oblasť hojne navštevujú lovci senzácií. Nechýbalo veľa a mohol sa medzi nimi ocitnúť aj násťročný syn Maroša Kramára, ktorý sa sem tiež chystal na výpravu. Známy herec mu však potenciálne nebezpečný výlet nekompromisne zatrhol.

„Nedávno sa chlapi z krčmy smiali, ako sem večer dorazil jeden z lovcov. Vraj chce ísť po stopách Trhliny, prespať na Tribeči. Už o hodinu bol naspäť v krčme na poldeci, lebo sa bál ísť ďalej než po ihrisko.“ Fakt je, že tunajšia futbalová bránka toľko popularity nikdy nezažila. Ani celá oblasť. Zeman však dodáva, že bohatý turistický ruch tu fungoval aj bez Trhliny. 

Pri prechádzke dedinou stretávame zhovorčivých ľudí, niektorí dokonca spomínajú prípady, keď aj domáci pri hľadaní húb zablúdili. „Samozrejme, že sa tu dá stratiť. Ako hocikde inde. Ale nie zmiznúť,“ zhodujú sa.

Čo ľudí zabíjalo?

Dedina Velčice leží o pár kilometrov ďalej. I keď tunajší starosta Ľubomír Gahír má po sedemdesiatke, ani on si na žiadne zmiznutia nespomína. Len na staršiu hubárku z Nitry, ktorá sa pred časom oddelila od svojej skupiny a našli ju sedieť na posede neďaleko lesnej cestičky. Alebo na partiu, ktorá nechala auto v Kovarciach a vynorila sa vo Velčiciach. Na obecný úrad prišli zisťovať, ako sa dostanú naspäť. 

„Počul som, že v apríli plánujú premietanie filmu rovno na kopci Tribeč. Myslím, že až potom zmizne plno ľudí,“ povie žartom. „Tu neďaleko na úpätí hory je chata Sekanina. Hovoríme jej ministerská chata. V minulosti tam chodievali politici, zahraničné delegácie, robili sa tam svadby, poľovačky. Bežne sa robia výstupy na Lysec aj Tribeč. Nikdy sa nič nestalo.“Odmieta reči  o geopatogénnych zónach, ale pripúšťa, že v tunajšej hornine predsa niečo môže byť. Karcinogénne látky.

„Mnoho ľudí aj z našej obce v osemdesiatych rokoch ochorelo na rakovinu. Mladých zdravých ľudí. Ale príčinou mohla byť aj havária v Černobyli.“ Zamýšľa sa nad pamätníkmi, ktorí by vedeli viac. „Možno Hudec, bývalý vedúci lesnej správy. Dvadsať rokov žil uprostred lesov, v Kľačanoch. Ale on sa z toho všetkého iba smeje.“

V tribečských horách

S osemdesiatjedenročným Jozefom Hudecom sa stretávame pred jeho domom vo Velčiciach. Vo svojom veku je mimoriadne vitálny a práve sa chystá poľovať na diviaka. Do ruskej terénnej Lady ukladá vzácnu flintu, ktorá má vraj hodnotu vyše tritisíc eur, a pozýva nás na prechádzku tunajšími lesmi. „Sú to všetko hlúposti,“ prehodí na adresu Trhliny, keď vyrazíme na zasnežené lesné cesty. „Prežil som tu život, poznám každý meter, prepoľoval som celé noci, dokonca som potme prechádzal okolo stromu, kde sa niekto obesil, ale neprihovoril sa mi. Keď sme bývali v Kľačanoch, občas sa stratila krava. Hľadal som ju večer o jedenástej po lúkach a kričal jej meno. Jolana sa volala. Nikdy sa nikto neobjavil. Niekedy ani tá krava.“ 

Prechádzame mrazivým bukovým a dubovým lesom, kde nám Jozef ukazuje zaujímavé miesta. „Tadiaľto vedie Roháčova cesta až k pomníku, kde okolo roku 1900 pytliaci zabili mladého lesníckeho praktikanta Oskara. Tu je zas cesta k Žľabom, na Trojchotár, tam na Javorový vrch...“Spoza vysokých bukov vyzrie slnko  a celé okolie sa prežiari do žlta. Chvíľku to okolo nás naozaj pôsobí mysticky. Až kým sa nám neodhalí výhľad na pohorie, kde sú pásma poznačené víchricou ako v Tatrách. „Bolo to v druhej polovici osemdesiatych rokov. Za dvadsať minút padlo osemnásťtisíc kubíkov dreva!“

Čierny hrad: Každoročne sa podieľajú na jeho konzervácii
mladí ľudia z rôznych krajín.
Čierny hrad: Každoročne sa podieľajú na jeho konzervácii mladí ľudia z rôznych krajín.
Pavol Bartonek

Zdevastované Kľačany

Hudec pozná názov každej lúky, aj takých, ktoré sú dávno zarastené stromami. „Pozrite, tam je kopec Svinec a bližšie Šuchalova lúka. Tadiaľ sa plazil Michal Dočolomanský, keď pred desaťročiami nakrúcali seriál V tieni vlkov.“
Pri spomienke na vojnu si vybaví, ako Nemci ustupovali po Čerešňovej lúke smerom na Topoľčany. Práve na nej istý partizán postrieľal osem  z nich. Spoza stromov. „Ešte nedávno sme našli starú nemeckú prilbu. Zrejme z tejto udalosti.“ Konečne prichádzame do opustených, spustnutých Kľačian. Údajnej bývalej nemeckej osady. „To je ďalšia hlúposť,“ prehodí Jozef. „Tu nikdy Nemci nebývali. Len žena jedného horára mala nemecký pôvod.“
Ukazuje nám staré horárne, hospodárske stavby i poschodovú budovu, kde niekedy žil. „Dal ju postaviť ešte gróf Forgách, ktorému okolité lesy patrili. Volalo sa to Jágerský dom. Dole bývali zamestnanci, hore boli pánske izby.“ Po pätnástich rokoch, čo osada spustla, je všetko  v zúfalom stave. Stavby sú zničené, rozkradnuté, cez rozbité dvere skáče niekoľko mačiek, dožadujúc sa našej pozornosti.

„Keby som nemusel, nikdy by som odtiaľto neodišiel,“ zamyslí sa Hudec. „Mali sme tu nádherný život. Uprostred prírody, všade božský pokoj, ktorý občas prerušil rev jeleňa v ruji alebo divá zver, ktorá sa nám preháňala pod oknami.“ Strašidlá? Usmeje sa. Vybaví si noc, keď jeho žena dovárala huspeninu a jeho zo spánku vytrhla silná rana do okna. Vyletel s puškou na verandu, ale poplach spôsobila len líška, ktorá sa dobíjala za vôňou potravy.

Smutná história

Bývalý šéf lesníkov si však pamätá aj reálne strašidlá. Ešte počas vojny prichádzali do Kľačian partizáni i Nemci. Raz museli lesníci hostiť jedných, raz druhých. Nemali na výber. „Otec mi rozprával ako v jeden deň, mal som vtedy sedem rokov, prišla partizánska skupina a obkľúčila celú osadu. Dvoch horárov - Ševčíka a Parkányiho - vypočúvali tri dni. Potom ich naložili do voza a brali preč. Za Ševčíkom ešte vybehla žena, vraj - ,Lacko, je chladno, zabudol si si čapicu.‘ Nato sa k nej jeden z chlapov obrátil a povedal - ,Už ju nebude potrebovať...‘ Na Zlatnom ich potom zastrelili. Zrejme to bola pomsta. Ni­kto presne nevie.“ Ľudí tu vraj padlo viacero. Hovorilo sa, že z revolvera ruského partizána Putilova sa dymilo neustále. Stačilo, že niekto nevedel povedať, čo v tejto oblasti robí. Hneď ho označili za špióna. Rus poslal na večnosť aj otca s pätnásťročným synom z Maňkoviec.

A ešte jeden prípad z počutia. Hovoril o ňom dedinčan, ktorý viezol skupinu našich a ruských partizánov na povoze. Boli medzi nimi aj mladí chlapci, ktorí sa len chystali do hôr. Cestou zajali učiteľku z Topoľčian  a všetci ju postupne znásilnili. Nakoniec vyzvali aj mladých, nech si užijú. Jeden z nich zareagoval: „Viete čo? U nás to takto ani psy nerobia!“

Oživený región

Usadlosť v Kľačanoch si už niekoľko rokov prenajíma Nitran Rastislav Salay. Plánovali tu s otcom včelnicu, hospodársky dvor, možno aj vidiecku turistiku. Budovy čiastočne zrekonštruovali, nanovo pritiahli vodu, elektrinu. Stále sa im však nedarí objekty odkúpiť,  a tak plány viaznu. Aj on vníma Tribeč veľmi pozitívne. „Dva roky sme tu s manželkou bývali, narodil sa nám tu syn,“ hovorí mladý muž. Rád som tu trávil čas osamote, blúdil okolím, páči sa mi.“ Trhlinu chápe len ako literárnu fikciu. Kvalitne urobenú. Ale nevysvetliteľné javy? „Veď tu bývali detské tábory, pionierske, skautské. Máme kamarátov, ktorí pravidelne chodia na túry od Zobora až sem. Otec im vždy navaril guláš a prespávali v spacích vakoch  v lese.“ Knihu hodnotí pozitívne, lebo prebudila záujem nielen o slovenskú literatúru, ale aj o turistiku a tento región.“

Dvojbytovka v Kľačanoch: Dal ju vystavať gróf Forgáč. Pre zamestnancov aj pánov. Dnes je spustnútá a zničená.
Dvojbytovka v Kľačanoch: Dal ju vystavať gróf Forgáč. Pre zamestnancov aj pánov. Dnes je spustnútá a zničená.
Peter Galan

Dávne príbehy

Medzi miestnymi počúvame o rôznych podivných príhodách. Všetky sa nakoniec končia celkom realisticky. Napríklad keď sa ešte pred vojnou vracal nocou  z Maňkoviec do Velčíc mierne podgurážený Jano Sakman. Pri ceste ho zastavila žena v bielom, neotáľala  a naskočila k nemu na rebrinák. Doviezli sa až k cintorínu, kde ho zas bez slova opustila. Bol taký roztrasený, že nedokázal ani kone vypriahnuť. Všetko sa objasnilo na druhý deň, keď mu bláznivá Betka Kľačková odkázala po manželke, že ďakuje za odvoz. Aj cintorín sa rýchlo vysvetlil. Krížom cezeň totiž mala Betka domov najbližšie.

Iná historka sa viaže k vysokému stromu, kde sa niekedy obesil muž. Chlapi sa vracali vozmi ťahanými volmi domov, keď ich v noci prepadla búrka a voly sa náhle zastavili. Nie a nie sa pohnúť. Bili ich, tlačili a nič. Spomienka na obesenca ich vystrašila natoľko, že boli pripravení utiecť. Práve vtedy sa však zableslo a uvideli, ako sa silná reťaz - hamovnica - zakvačila za hrubý výrastok starého duba. Ani sila volov ním nepohla. 

Zbytočne domácim čítame zoznam stratených ľudí. Nikto si ich nevybavuje. Ani najstarší nepamätajú. Azda len jeden prípad tu koluje. Keď gróf Forgách pozval na poľovačku uhorského šľachtica. Spoločne ulovili medvedicu a na druhý deň ju išli dohľadať. Objavili ju mŕtvu v dúpäti, kde ju objímalo neznáme, nahé dievča. Nevedelo rozprávať, chodilo len po štyroch... Túto historku potvrdzujú kroniky nitrianskej nemocnice, kde sa skutočne spomína, že v roku 1818 sa počas zberu lesných plodov bez stopy stratilo dvojročné dieťa. Našli ho až po pätnástich rokoch. Vychovala ho medvedica, ktorú vznešení poľovníci zastrelili.

Mizli len vlky

Na druhej strane, vo Veľkých Uherciach pátrame po dome, kde údajne žil horár Štefan Samšal. Vraj bol prvý zo série záhadne stratených ľudí. V miestnom pohostinstve nám mladý barman poradiť nevie, zato je presvedčený, že všetko v Karikovej knihe je pravdivé. „Od hubárov viem, že pri priehrade, hlbšie v lese, je jedno miesto. Keď tam vstúpite, stratíte orientáciu a potom celé hodiny blúdite. Viacerí mi to hovorili.“  O Samšalovi však nič. Domáci sa domnievajú, že jeho dom mohol stáť pri starom mlyne. Ale nikto sa na neho nepamätá. Ani 85-ročný Marian Mališka, hoci sa roky zaoberá históriou obce. „V tomto vám naozaj neporadím. Ani náš najstarší horár, s ktorým sa stretávame v klube dôchodcov, nič také nespomínal.“

Jediné tajomné miesto bývala niekedy Dobrolínska jaskyňa. Hovorilo sa, že v nej straší, a vychádzali  z nej podivné zvuky. Marian Mališka ju ešte v mladosti preskúmal. „Myslím, že som bol za posledných sto rokov prvý, kto ju prešiel. Dospel som k záveru, že dunivé zvuky, ktoré z nej bolo počuť, vytvárala spodná voda v kombinácii so vzdušnými prúdmi. Tam však nikto nezmizol, aj keď mne veľa nechýbalo, keď som zlaňoval do jej útrob.“  Mizli tu len vlky v dierach, kde ich ľudia zabíjali, a Nemci z bývalej osady, ktorí sa museli po vojne vysťahovať. Pravda je, že nič lepšie sa im nemohlo stať...

Lákavé i mystické
Lákavé i mystické
Plus 7 dní
VIDEO Plus 7 Dní