V júni minulého roka sa na Šafárikovom námestí v bratislavskom Starom Meste objavila nová tabuľka: Park Gábora Barossa. Priestor v srdci hlavného mesta dostal názov po významnom mužovi s obrovskými zásluhami, o ktorom máloktorý Slovák tuší. Rodák z Pružiny bol uhorským ministrom verejných prác a dopravy a okrem iného iniciátorom postavenia Starého mosta. „Skoro celá železničná sieť, ktorú v našej krajine máme, vznikla vďaka nemu. Bol to asi jediný politik, ktorý sa upracoval. Úradoval aj šestnásť hodín denne. Pre tmavú pokožku ho kolegovia v parlamente prezývali Tótszerecsen - Slovenský černoch,“ hovorí Ernest Huska, člen Petržalského okrášľovacieho spolku, ktorý nové meno parku inicioval.
Gabriela Barossa právom môžu považovať za svojho Maďari aj Slováci. „Napriek tomu trvalo takmer sto rokov, kým sa k nemu jeho rodná zem - i keď zatiaľ len veľmi opatrne - prihlásila. V Pružine po ňom pomenovali verejný park, v Klobušiciach odhalili na jeho hrobke dvojjazyčnú pamätnú tabuľu. V Žiline na fasáde Remeselníckeho domu je už vyše sto rokov jeho socha, ktorá zdarne prežila aj primátorovanie známeho útočníka na Budapešť ,na tankoch‘ Jána Slotu. Už vyše stodesať rokov pozerá na svoje najobľúbenejšie dielo - železnicu,“ vymenúva Huska.
Doma v Klobušiciach
„Je to tak, ani u nás o ňom mnohí veľa nevedia. Expozíciou v nových priestoroch sa snažíme prilákať žiakov základných škôl, ale i slovenských turistov,“ hovorí kultúrna pracovníčka mesta Ilava Oľga Tomášová. „Aj v dnešných časoch môže byť pre súčasné generácie vzorom pracovitosti, odhodlanosti či sily presadiť svoje ciele a nové nápady. Nenechať sa odradiť dobou, spoločenským usporiadaním, mladým vekom či dokonca národnosťou,“ reaguje Veronika Klobučníková, ktorá sa podieľala na rekonštrukcii múzea a vynovenej historickej expozície venovanej uhorskému ministrovi zo Slovenska.
V Klobušiciach, ktoré sú už mestskou časťou Ilavy, mal Baross letné sídlo a našiel si tu aj nevestu, grófku Karolínu Sipekiovú. V známej Barošovej vile je dnes detský domov. „Veľmi rád tu trávil čas. A s domácimi hovoril po slovensky, hoci dlhé roky pôsobil v Budapešti,“ podotkne naša sprievodkyňa.
Gábor Baross patrí doteraz medzi najuznávanejších ministrov všetkých vlád bývalého Uhorska. Nespájajú sa s ním žiadne škandály, len bystrý um, svedomitosť a tvrdá drina. Bol politikom, ktorý skutočne slúžil svojej krajine a ľudu. „V Maďarsku sú po ňom pomenované ulice, mosty i sídlisko. Jeho socha v nadživotnej veľkosti je ozdobou rozľahlého námestia rovnakého mena v Budapešti. A hoci sa zaslúžil o hospodárske pozdvihnutie mnohých slovenských regiónov, v našej krajine sa veľmi nespomína,“ hovorí primátor Ilavy Viktor Wiedermann. Paradoxne, veľkolepá socha Slováka sa vyníma oproti železničnej stanici v Budapešti a na Slovensku sa o neho zaujíma len zopár nadšencov histórie.
V malom mestskom múzeu je mu venovaná jedna miestnosť. Dominuje jej veľký portrét, ktorý kedysi visel v Múzeu obchodu v Klobušickom kaštieli. „Expozíciu presťahovali do Podunajských Biskupíc v Bratislave a kaštieľ je v rukách súkromníka,“ upresní Tomášová s tým, že niektoré písomnosti múzeu daroval bývalý riaditeľ ilavskej väznice a amatérsky historik Ladislav Resek. Pozháňal ich v rôznych aukciách, pretože patrí medzi Barossových obdivovateľov. „Veľmi sme vďační, že sú takíto ľudia,“ teší sa. „Viete, stane sa, že sa tu zrazu objaví zájazd z Maďarska. Hoci majú namierené do Tatier, prídu si pozrieť aj miesto spojené s najznámejším uhorským ministrom,“ podotkne, kým nás vezme na ulicu, ktorá nesie meno po tomto politikovi. V roku 2008 mu v novšej časti mesta odhalili pamätnú tabuľu. Aspoň zopár odkazov na život a dielo veľkého muža. Vzrastom aj duchom.
Aktívny reformátor
Gábor Baross, po slovensky Gabriel Baroš, sa narodil 6. júla 1848 v Pružine v Trenčianskej župe. Pochádzal zo šľachtickej rodiny Barošovcov z Beluše, ale patrilo im aj panstvo v Klobušiciach, dnešnej mestskej časti Ilavy. Navštevoval gymnáziá v Leviciach, Györi a Ostrihome, právo študoval na univerzite v Budapešti, kde sa formovalo jeho politické smerovanie. Postupne sa vypracoval zo župného notára na štátneho tajomníka ministerstva dopravy a verejných prác. Od roku 1886 sám šéfoval tomuto rezortu. Dva roky predtým sa oženil s vtedy tridsaťročnou Karolínu Sipekiovou, s ktorou mali dve deti - Gabriela a Katarínu. Často, aj ako minister, navštevoval Trenčín či Pružinu a v lete sa s rodinou najradšej zdržiaval v Klobušiciach.
Ministerský predseda Koloman Tisza dobre vedel, akého svedomitého a zapáleného človeka má vo svojich radoch. Je podpísaný pod toľkými projektmi, že to nemá v našich končinách obdobu. Za jeho pôsobenia postavili mnohé mosty cez Dunaj a Tisu. Zreformoval dopravu a vytvoril pásmový sadzobník. Uľahčil cestovanie bežných ľudí z praktickej aj ekonomickej stránky a znížil i dopravné náklady. Pričinil sa o vybudovanie trate z Bratislavy do Žiliny a dal vymerať ďalšie trasy. Dovtedy sa železnica stavala hlavne v rovinatých oblastiach. Koncom decembra 1890 dokončili prvý cestný a železničný most cez Dunaj v Bratislave - Most Františka Jozefa I., dnes známy ako Starý most.
Zdá sa až neuveriteľné, koľko toho vzdelaný a aktívny politik za pár rokov stihol. Podporil vzdelávanie zamestnancov, zaviedol povinné úrazové poistenie robotníkov. Postaral sa o reformu poštových služieb a prevádzky. Všetko, do čoho sa pustil, skvalitnilo život bežných ľudí. Ktovie, prečo ho naši politici nespomínajú - možno z obavy, že pred takýmto mužom by ich činnosť pôsobila ako hra na pieskovisku.
„Svojou húževnatosťou, pracovitosťou, ale i odvahou robiť reformy preukázal vlasti veľké služby. Dostal viacero vysokých štátnych vyznamenaní. Jeho zásluhou sa Uhorsko hospodársky postavilo na nohy a nebyť predčasnej smrti, iste by sa stal ministerským predsedom,“ opísal Barossa primátor Ilavy. „Za svoj slovenský pôvod sa nikdy nehanbil. V jeho ministerskej kancelárii sa často ozývala slovenčina. Hoci ho pracovné povinnosti pripútali k Budapešti, trenčianske Považie mu navždy prirástlo k srdcu. Preto si zo všetkého najviac prial odpočívať v slovenskej zemi. To sa mu nakoniec aj splnilo,“ dodal.
Mauzóleum pre ministra
„Osobne viedol prípravu významného diela - reguláciu toku Dunaja v Rumunsku, takzvané Železné vráta. V marci roku 1892 šiel skontrolovať práce, prechladol a zakrátko zomrel. Bol to kus chlapa a takto sa upracoval,“ povzdychne si Ernest Huska.
Muž, ktorého pre jeho majestátny vzhľad a nezlomnú vôľu prezývali aj Železný minister, skonal 9. mája 1892 po neúspešnej operácii v Budapešti na brušný týfus. Mal len štyridsaťštyri rokov a mnoho plánovaných projektov už nestihol dokončiť. Deň jeho úmrtia bol v Uhorsku vyhlásený za štátny smútok. O dva dni sa konala veľkolepá rozlúčka a potom jeho pozostatky previezli mimoriadnym vlakom do Ilavy.
„Najprv ho pochovali v krypte Kostola Všetkých svätých, ktorý je spojený s väznicou. Je to jediná časť rozsiahleho areálu, ktorá je voľne prístupná a konajú sa tam omše,“ opisuje Oľga Tomášová. Aj sem sa s Barossom prišli rozlúčiť významní uhorskí politici. Krátko po jeho smrti sa začala výstavba mauzólea na klobušickom cintoríne. V roku 1895 telo premiestnili do secesnej stavby a odpočíva tu dodnes. „Stavali ho tak, aby bol z neho výhľad na vilu, v ktorej s rodinou žil, a tým smerom stojí aj kaštieľ, odkiaľ mal manželku,“ ukazuje Ladislav Resek.
„V maďarskom meste Győr je Pamätný spolok Gábora Barossa a jeho členovia sem pravidelne chodia. Pred vyše dvadsiatimi rokmi na hrobku padli stromy a vážne poškodili strechu. Maďari prispeli na jej opravu,“ komentujú naši sprievodcovia. To vysvetľuje, prečo je tabuľa nad jeho truhlou len v jazyku našich južných susedov. Aj vence zdobia stužky zelenej, bielej a červenej farby. Nielenže majú v Győri Barossovu ulicu i most, ale starajú sa aj o dôstojné miesto odpočinku „Železného ministra“.
Barossov park
Iste boli aj pred vyše sto rokmi hejteri, ktorí mu zazlievali, že sa podpisuje po maďarsky a urobil kariéru v Budapešti. Hrdo však priznával svoj slovenský pôvod. A Bratislava bola v tom čase kozmopolitná. Preto aktivisti pred dvoma rokmi iniciovali, aby park na Šafárikovom námestí niesol jeho meno. „Kedysi sa po ňom volala dnešná Štúrova ulica v Bratislave, ale tú už nemôžeme premenovať. Preto sme mu venovali tento parčík,“ vysvetľuje Huska. „Baross si zaslúži takúto poctu a navyše je odtiaľto výhľad na Starý most, kedysi Most Františka Jozefa, o ktorého stavbu sa jeho ministerstvo v rokoch 1889 až 1890 pričinilo,“ teší sa jeden z iniciátorov.
FOTO V GALÉRII
„Každý človek - to je celý svet; pod každým náhrobným kameňom sú pochované svetové dejiny,“ napísal pred dvesto rokmi nemecký básnik a esejista Heinrich Heine. V prípade Gábora Barossa to rozhodne platí.
