Plus 7 dní

Bývalého ministra hospodárstva a niekdajšieho šéfa Slovenského plynárenského podniku (SPP) Jána Duckého našli 11. januára 1999 zastreleného vo vchode domu na Bajzovej ulici v Bratislave. Tri strely z pištole ho zasiahli do hlavy, jedna mu prestrelila ruku. Bolo päť minút pred trinástou hodinou. O pár minút mal Ducký vystúpiť na tlačovej besede, ktorú sám zvolal. Napoludnie ho však navštívil kuriér s obálkou a po jej prevzatí Jána Duckého zastrelili. Mohol práve obsah obálky súvisieť s vraždou? Alebo súviseli s vraždou informácie, ktoré už na avizovanej tlačovej besede nestihli odznieť?

„V to ráno sa manžel išiel pozrieť, ako prebiehajú rekonštrukčné práce na staršom dome, ktorý sme si ešte za jeho života kúpili v Lamači. Povedal mi len toľko, aby som mu pripravila čistú košeľu a kravatu, pretože o jednej bude mať tlačovú besedu,“ spomína si vdova po Jánovi Duckom na deň, keď sa jej život obrátil hore nohami. Jej manžel sa vraj vôbec neobával a nečakal, že by sa mu niečo mohlo stať.

Manželia mali svoje rituály, ktoré roky dodržiavali. Exminister vždy večer cestou z práce vyzdvihol doma manželku, odviezli sa ku garážam, ktoré boli o niekoľko ulíc ďalej, a potom sa peši vracali domov. Nočnú prechádzku si vraj neodopreli ani večer pred vraždou. Ak by teda ktokoľvek chcel Duckého zavraždiť bez ohľadu na iné okolnosti, mohol tak urobiť hocikedy. Stačilo si na neho počkať v noci vonku na ulici alebo pri garážach.

V osudné dopoludnie pri návrate z Lamača sa však Ducký nevrátil priamo domov. Zastavil sa ešte v hoteli Nivy. Posledný, kto so zavraždeným exriaditeľom SPP hovoril, bol kuriér Miroslav Š., ktorý mu priniesol obálku s dokumentmi. Duckému ju poslal manažér popradskej firmy Naftoprojekt Milan Michalides.

Miesto činu: Kľúčový svedok Miroslav Š. hneď po vražde ušiel. Foto: TASR

„Svedok Miroslav Š. pracuje ako vodič v podniku Naftoprojekt Poprad. Dňa 11. januára bol svojimi nadriadenými Jánom Kubicom a Milanom Michalidesom vyslaný na služobnú cestu do Bratislavy. Bol poverený odovzdať obálku, ktorej obsah nepoznal, mužovi, totožnosť ktorého taktiež nepoznal, v hoteli Nivy v Bratislave,“ citujeme z uznesenia, ktoré vydal Krajský súd v Bratislave v novembri 2000.

Do hotela mal vodič prísť približne o 12.30. „Prihovoril sa mu muž, v ktorom spoznal Ing. Duckého. Po chvíli spoločne odišli z hotela do bytu Jána Duckého, kde mal exriaditeľ SPP podpísať doklady, ktoré boli v obálke, a poslať do Popradu iné doklady. Do domu, kde zavraždený býval, vchádzali cez zadný vchod a prešli k výťahom. Ing. Ducký mu povedal, že ráno, keď odchádzal z domu, pri hlavnom vchode videl neznámeho muža. Pod zámienkou, že si ide vybrať poštu, sa chcel pozrieť, či tam ten muž ešte stojí. On ostal stáť pri výťahoch. Po krátkej chvíli počul dva plechové údery a neskôr mužský hlas, ktorý povedal, že tam leží človek s prestrelenou hlavu,“ píše sa ďalej v uznesení.

Vodič mal prejsť dva-tri kroky a pri poštových schránkach uvidel na zemi Duckého. „Zľakol sa a ušiel zadným vchodom. Cestou do Popradu zatelefonoval Milanovi Michalidesovi, ktorému povedal, čo sa stalo, a na jeho pokyn sa vrátil do Popradu. Na druhý deň išiel do Prešova na políciu za Jozefom Vojdulom, ktorému opísal, čo sa stalo v Bratislave počas jeho služobnej cesty,“ uvádza sa v súdnom dokumente.

Kuriér svoj útek z miesta činu vysvetlil neskôr tým, že sa strašne zľakol. Otázne je, či je „strašné zľaknutie“ prijateľným vysvetlením v prípade zastrelenia politicky takého významného človeka, ako bol Ducký. Kuriér Miroslav neprivolal záchranku, nevolal ani na políciu a vypovedať išiel až deň po vražde.

Aj keby bol býval v panike ušiel, mohol predsa políciu privolať z najbližšieho obchodu či hotela, prípadne na policajného vyšetrovateľa počkať a poskytnúť svoju výpoveď, aby sa hneď mohlo začať pátranie po vrahovi či vrahoch. Nestalo sa tak. Ako sa konštatuje v dokumentoch z vyšetrovania, útekom svedka z miesta činu sa znemožnilo vykonanie ďalších dôkazov, aby sa dali objasniť všetky okolnosti vraždy.

Na pohrebe sa ukázali aj Vladimír Mečiar či Ivan Lexa. Foto: TASR

Bezprostredne po vražde Duckého sa začali hľadať motívy, kto a prečo si mohol objednať jeho smrť. Zvláštna súvislosť s mužom, ktorého si v deň vraždy ráno všimol vo vchode domu aj samotný Ducký, ponúka jedno vysvetlenie. Muž pri schránkach čakal už od rána zhruba od deviatej - teda štyri hodiny pred vraždou. Nemaskoval sa, videli ho desiatky ľudí, ktorí chodili dnu a von, jeden dôchodca sa ho dokonca tesne pred vraždou pokúsil vyhodiť von za dvere. Muž fajčil jednu cigaretu za druhou a na zem odhadzoval cigaretové špaky.

Ak polícia predpokladala, že práve tento muž vraždil, hľadala aj odpoveď na otázku, prečo teda Duckého nezastrelil už hneď ráno pri ich prvom stretnutí. Prečo musel počkať až do popoludnia? Je možné, že čakal na moment, keď si Ducký prevezme dokumenty v obálke, prípadne keď odovzdá svoju časť dokumentov kuriérovi? A napokon, správa sa takto nápadne profesionálny zabijak? V piatok 8. januára, teda len dva dni pred vraždou, podal vtedajší minister hospodárstva Ľudovít Černák trestné oznámenie na Jána Duckého. Podľa neho sa mal Ducký v SPP správať ako jeho majiteľ. Bolo už známe, že ako riaditeľ SPP Ducký podpísal viacero zmeniek, ktorých protihodnotou mali byť „služby obchodného a finančného charakteru“.

Dodnes sa presne nevie, na akú sumu zmenky zneli, pretože neboli evidované v účtovníctve SPP, hovorí sa však rádovo o miliardách korún. Ak sa však vrátime naspäť ku kuriérovi a k stope z Naftoprojektu, je tu ešte jedna zaujímavá zmluva, ktorú mal Ducký podpísať s konateľmi tejto popradskej firmy v septembri 1998 tesne pred voľbami.

Podľa tejto zmluvy sa SPP zaviazal Naftoprojektu zadávať prípravné a realizačné práce v investičnej, poradenskej a konzultačnej činnosti v ročnom objeme 150 miliónov korún počas piatich rokov. Celkovo teda kontrakt znel na trištvrte miliardy korún. Okolnosti podpisu zmluvy sa neskôr vyšetrovali a samotní vyšetrovatelia vyslovili pochybnosť, či spomínaná zmluva nebola podpísaná oveľa neskôr než v septembri.

Kontrakt medzi SPP a Naftoprojektom sprostredkovala spoločnosť NTP, a. s., ktorá mala za toto sprostredkovanie dostať províziu vo výške sedem percent z objemu ročnej fakturácie medzi SPP a Naftoprojektom. Pri zmluvnom objeme kontraktu za trištvrte miliardy by odmena pre NTP bola 52,5 milióna korún.

Zaujímavosťou je, že zmluvu za NTP podpisoval jej štatutár Milan Michalides, ktorý bol v tom istom čase aj obchodno-ekonomický námestník Naftoprojektu. Na skutočnosť, že by sa vyšetrovanie malo viesť aj po tejto línii, upozornila i vdova po Jánovi Duckom. Podľa jej výpovede, ktorá je v spise, sa jej vraj manžel zdôveril, že od 11. januára sa má vyjadrovať k protokolu o výsledkoch kontroly v SPP. „Sledovaním tejto línie by sa možno skôr pomohlo objasniť skutočný stav vecí,“ konštatoval vo svojom uznesení aj Krajský súd v Bratislave.

O Duckom sa už počas jeho života šírili mnohé mýty. Za jedným z nich, že Ducký berie provízie z každého obchodu vo výške dvadsať percent, mal podľa pozostalých stáť práve jeho vtedajší šéf Vladimír Mečiar. Mýtus sa ujal a žije dodnes. Podľa toho by sa dalo predpokladať, že po vplyvnom mužovi ostal nahonobený aj značný majetok. V dedičskom konaní však vdova po ňom nezískala takmer nič.

Takmer sedemdesiatročná Iveta Ducká dodnes žije v pomerne skromnom rodinnom dome s malou parcelou v bratislavskej mestskej časti Lamač. Po manželovi zdedila podiel vo firme vyrábajúcej plastové okná, ten však predala svojim spoločníkom, údajne Duckého priateľom a rodákom z kraja, odkiaľ pochádzal. Podľa vdovy mal mať Ducký aj akcie v liptovskomikulášskej textilke Maytex, tie však ešte za života zamenil za akcie inej firmy. Neskôr preto vznikol právny spor a problém musela riešiť Iveta Ducká v dedičskom konaní tak, že sa akcií vzdala. Kde teda zmizol všetok údajný majetok, ak sa tvrdí, že Ducký bol mimoriadne bohatý? Kto ho má, ak ho nemá vdova?

Duckého profesijná cesta bola plná zvláštnych zvratov. Z ministerského kresla musel odísť po škandále s vývozom obilia v rokoch 1995 a 1996. Na vývoz zhruba 615-tisíc ton pšenice vtedy Duckého ministerstvo hospodárstva vydalo licencie bez súhlasu licenčnej komisie. Tieto nezákonne vydané licencie pomohli firmám, ktoré s obilím obchodovali, k zisku vyše jednej miliardy korún. Minister sa v parlamente obhajoval slovami: „Nekradol som a kradnúť nebudem. Tým, čo kradnú, odporúčam, aby kradli bohatým, a nie tým, ktorí každodenne kupujú chlieb.“

Premiér Vladimír Mečiar napokon Duckého odvolal. Avšak o necelých osem mesiacov vymenovali exministra za riaditeľa SPP. Znamenal návrat vysokého manažéra po škandále s vývozom obilia, že musí byť ochotný poskytnúť niekomu protislužby?

„Všetci stále hovoria o zmenkách, ktoré môj muž podpísal. Ale veď on by bol býval prvý na rade, kto by za zmenky išiel do väzenia. Okrem toho, on už je dávno mŕtvy, ale zmenky stále žijú, istí ľudia s nimi stále obchodujú,“ konštatuje vdova, ktorá by sa aj po rokoch chcela dozvedieť, koho ohrozoval jej manžel natoľko, že si objednal jeho smrť.

Polícia pri vyšetrovaní vychádzala z predpokladu, že vrahom exministra bol človek, ktorý od rána stál pri poštových schránkach a ktorého spomenul Ducký pred kuriérom.

Ako vraha označilo neskôr policajné vyšetrovanie Ukrajinca Olega T. Usvedčovali ho dvaja utajení svedkovia z prostredia, v ktorom sa Oleg T. pohyboval, a jeden dôchodca z vchodu na Bajzovej 12. Celkovo ožalovaného videlo viac ako dvadsať ľudí, ktorí okolo neho prešli. Väčšina z nich sa však úplne rozchádzala v opise, ako muž vyzeral a čo mal oblečené. Existujú aj výpovede viacerých ľudí, ktoré potvrdzujú alibi Olega T. Ten mal byť totiž v čase vraždy v rodinnom dome v Ivanke pri Dunaji a dozerať na robotníkov. Jeho alibi potvrdzuje aj súdny znalec z odvetvia telekomunikácií, podľa ktorého mobilný telefón, ktorým v ten deň Oleg T. telefonoval, bol lokalizovaný v Ivanke pri Dunaji.

Prokurátor Olega T. obžaloval z vraždy Jána Duckého, avšak Krajský súd v Bratislave po preskúmaní obžaloby na neverejnom zasadnutí zastavil trestné stíhanie. Získané dôkazy nepreukázali, že vraždu spáchal Ukrajinec. Toto uznesenie potvrdil aj Najvyšší súd a pre nedostatok dôkazov prepustil Olega T. z väzby. Ten vyhlásil, že sa obáva o život, a odišiel zo Slovenska na Ukrajinu. V roku 2007 ho prokuratúra opäť obžalovala z Duckého vraždy a začala sa nová séria pojednávaní.

Súd však nemôže konať, pretože Oleg T. nedoručil súhlas na pojednávanie v jeho neprítomnosti. Aktuálne sa má trestné konanie odovzdať ukrajinským súdom a spis sa prekladá do ukrajinčiny. Manželov, ktorí figurovali ako utajení svedkovia usvedčujúci Olega T. z nedovoleného ozbrojovania a vraždy, odsúdil súd pre krivú výpoveď. Objednávateľa vraždy ani motív policajné vyšetrovanie nezistilo.