Jana Čavojská

Vo veľkej tanečnej sále obloženej zrkadlami sa niekoľko mladých mužov a žien pripravuje na dnešný tréning. Keď si dievčatá navlečú dlhé sukne, ozve sa reprodukovaná hudba a tanečníkom okamžite naskočia na tváre široké úsmevy. Ich pohyby sú ladné a temperamentné zároveň. Dohliada na ne Yolanda Moreno. Vzrastom drobná, no neskutočne energická žena. Má osemdesiatpäť rokov. Nosí výrazný mejkap a dlhé vlasy stiahnuté do drdola. Keď rozpráva o tanci, oči sa jej rozžiaria ešte viac. Stále je veľmi krásna. No s úsmevom hovorí, že tanec je nádherný a ona už viac taká nie je. Preto javisko prenecháva svojim tanečníkom. „Tancujem si len sama pre seba, za oponou, v zákulisí, kde ma nikto nevidí.“

Vraj tancovala, odkedy sa narodila. Jej rodičia boli robotníci. Otec pochádzal z&nbsp;východu krajiny a&nbsp;mal v&nbsp;sebe krv pôvodných obyvateľov, matka z&nbsp;mesta Barlovento, ktoré bolo centrom afrických tradícií potomkov otrokov, privezených pred storočiami. Yolanda odmalička napodobňovala všetky možné tance. V&nbsp;roku 1950 venezuelské ministerstvo práce rozbehlo projekt pre chudobné vrstvy obyvateľstva, ktorých živila manuálna práca. Cieľom bolo dať im možnosť tráviť voľný čas zmysluplnejšie než popíjaním v&nbsp;baroch. Budovali preto knižnice, kiná a&nbsp;divadlá, zakladali spevácke zbory a&nbsp;tanečné súbory. Tak vznikol aj súbor Retablo de Maravillas. Yolanda mala trinásť, no tvrdila, že má šestnásť rokov, len aby jej dovolili doň vstúpiť. Začínala v&nbsp;speváckom zbore. Čoskoro si všimli jej talent a&nbsp;preradili ju do&nbsp;tanečnej sekcie. Keď raz ochorel choreograf, ochotne ho zastúpila.

Vďaka súboru stretla aj svojho manžela, spisovateľa Manuela Rodríqueza Cárdenasa. Bol riaditeľom sekcie kultúry na&nbsp;ministerstve práce a&nbsp;mal na&nbsp;starosti kultúrne projekty pre robotníkov. Po&nbsp;ôsmich rokoch založili Manuel s&nbsp;Yolandou vlastný tanečný súbor a&nbsp;školu pod názvom Vezenuelské tance. Odkedy Manuel v&nbsp;roku 1991 zomrel, vedie ju Yolanda sama. Okrem pozície riaditeľky je choreografka, scénografka a&nbsp;navrhuje kostýmy.

No časy nie sú jednoduché. Venezuelu zasiahla pandémia kovidu. A&nbsp;nielen to. Krajina sa už roky nedokáže vyhrabať z&nbsp;politickej a&nbsp;ekonomickej krízy. Ľudia majú peniaze sotva na&nbsp;jedlo. Škola, kde sa kedysi celý deň ozývali hlasy malých tanečníkov a&nbsp;balerín, je dnes väčšinou prázdna. Zo stodvadsiatich žiakov zostalo po&nbsp;tvrdých lockdownoch, počas ktorých sa nedalo stretávať vôbec, tridsaťdva. Ich rodičia ešte majú na&nbsp;školu peniaze. Yolanda začína učiť deti vo veku štyroch rokov. Hovorí, že v&nbsp;staršom veku to nemá význam, ak má byť človek profesionál.

Na&nbsp;tréningy prichádzajú aj členovia profesionálneho súboru. Ani oni, ani Yolanda nedostávajú žiadne výplaty. Nemôžu si dovoliť zaplatiť muzikantov. Volajú ich len na&nbsp;veľké vystúpenia. No tancovať neprestali. Pred týždňom napríklad vystupovali pre verejnosť zadarmo. Veľmi dobre vedia, že ľudia nemajú peniaze na&nbsp;kultúru. Ale chceli im priniesť trochu radosti.

Tanec, ktorému Yolanda venovala celý svoj život, v&nbsp;sebe spája tradičné španielske tance, tance pôvodných Američanov a&nbsp;africké tance, ktoré si so sebou priniesli zotročení Afričania. Vo svojich choreografiách spája balerína tieto tri tanečné smery do&nbsp;jedného a&nbsp;zároveň im dáva podobu scénického tanca, choreografie vhodnej do&nbsp;divadelných sál. Vytvorila tak unikátny tanečný štýl. Dostal názov národný venezuelský tanec.

„Kedysi sme nemali dosť vzdelaných ľudí. Vláda preto pozývala odborníkov zo zahraničia. Medzi nimi aj umelcov,“ spomína Yolanda. Takto prišiel do&nbsp;Caracasu aj jej prvý učiteľ baletu Miro Smolenský z&nbsp;Československa. Alebo rakúska balerína Margarita Brenner, ktorá žila v&nbsp;Caracase istý čas s&nbsp;celou rodinou. Yolanda študovala aj u&nbsp;primabaleríny baletného súboru v&nbsp;Monte Carle Niny Novak a&nbsp;moderný tanec u&nbsp;Grisky Holhuin. „Nemeckí a&nbsp;rakúski tanečníci ma naučili veľa o&nbsp;disciplíne a&nbsp;čistote pohybu,“ pokračuje balerína, ktorá roky tancovala minimálne šesť hodín denne. Dopoludnia tri hodiny trénovala sama a&nbsp;popoludní ďalšie tri s&nbsp;tanečným súborom. Celý život sa učila nové veci. S&nbsp;aktívnym pohybom prestala len pred piatimi rokmi. Musela. Osemdesiatročné telo ju už nechcelo poslúchať. Priznáva, že to bolo hrozné. Tanec jej veľmi chýbal. Veď sa mu venovala celý život. „Ale nedalo sa nič robiť a&nbsp;už som si zvykla na&nbsp;život bez neho,“ opäť sa usmieva Yolanda.

So svojím tanečným súborom precestovala celý svet a&nbsp;prezentovala venezuelskú kultúru. Zároveň ju odovzdávala ďalej v&nbsp;tanečnej škole. „Členovia profesionálneho súboru majú väčšinou vlastné tanečné školy a&nbsp;svojich študentov na&nbsp;predmestiach Caracasu a&nbsp;v&nbsp;okolitých dedinách.“

Pre temperamentných obyvateľov Latinskej Ameriky je tanec veľmi dôležitý. Oslavujú ním rôzne životné udalosti, ale často aj bežný deň. „Tanec vidiečanov som priniesla do&nbsp;miest a&nbsp;divadelných sál. Ukázala som, ako tancuje dedinský svet. Zároveň som ho spájala s&nbsp;tancom z&nbsp;miest. Lebo to najdôležitejšie, čo Venezuela má, je táto zvláštna zmes všetkých kultúrnych vplyvov jej rôznorodých obyvateľov. To nás odlišuje od&nbsp;akéhokoľvek iného miesta na&nbsp;svete,“ rozpráva Yolanda. „Počas koloniálnych čias zaviedli Španieli systém, v&nbsp;ktorom sme nemali kontakt s&nbsp;vlastnými susedmi, len so Španielskom. Vytvorili dojem, že to, čo prichádza zvonka, je hodnotnejšie ako to miestne. Chcela som zmeniť tento pohľad. Naše tradície a&nbsp;kultúra sú cenné a&nbsp;dôležité.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/venezuela-spickach-ked-85-rocna-yolanda-moreno-rozprava-tanci-oci-jej-rozziaria" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Balerína má dvoch synov a&nbsp;tvrdí, že do&nbsp;tancovania ich nenútila, ani keď boli malí. Nechala to na&nbsp;ich vlastné rozhodnutie. Profesionálni tanečníci sa z&nbsp;nich nestali. Jeden pracoval ako diplomat. Druhý sa odsťahoval do&nbsp;Čile - a&nbsp;tam otvoril tanečnú školu. Yolanda vie, že jej inštitúciu po&nbsp;nej synovia neprevezmú. Hovorí, že má zopár adeptov medzi tanečníkmi z&nbsp;jej profesionálneho súboru. „No je to veľmi ťažká práca. Musíš vedieť veľmi veľa vecí a&nbsp;zároveň vychádzať s&nbsp;ľuďmi. Keď sa začala pandémia, naša škola takmer zanikla. Teraz sa len pomaličky vraciame k&nbsp;životu.“ No v&nbsp;súčasnej situácii vo Venezuele si ni­kto nemôže byť istý budúcnosťou. Ekonomika nefunguje. Krajina je v&nbsp;izolácii. Skorumpovaní politici myslia väčšinou len na&nbsp;seba. Odporcovia režimu končia vo väzení, v&nbsp;nemocniciach chýbajú lekári, sestry aj lieky. Netečie voda. Inflácia dosiahla nevídané rozmery a&nbsp;ľudia žijú z&nbsp;pár dolárov mesačne. Medzi deťmi sa šíri podvýživa a&nbsp;parlament napriek tomu práve rozhoduje o&nbsp;zákone, ktorý má zakázať pôsobenie charitatívnych organizácií zo zahraničia. Venezuelu už opustilo šesť a&nbsp;pol milióna jej obyvateľov. Yolanda sa ešte bude musieť pretancovať cez ťažké časy.