Na Slovensku sa už stalo akýmsi folklórom, že novinári sú kritizovaní za všetko. Stala sa z nich lovná zver. Virtuálne a aj reálne. Kopú do nich mafiáni, pán bývalý premiér, skrachovaný spevák aj zmanipulovaný dav. Netvrdíme, že nikdy nie je dôvod. Treba však rozlišovať - keď kritici poukazujú na chyby, bezcitnosť, stratu súdnosti, a keď sa už k novinárom chovajú ako k verejným nepriateľom a odsudzujú ich za súčasť ich práce.

V našej krajine nastal zvláštny obrat. Zatiaľ čo by čitatelia ešte pre pár rokmi roznosili redakcie na kopytách za to, že video neidentifikovateľného padajúceho muža z balkóna horiacej bytovky v Prešove nezverejnili a zatajujú pravdu, dnes ich za to isté chcú kameňovať.

Surový dokument

Isto, schovávať sa počas smútočných obradov za stromami na cintorínoch a tajne fotografovať zúfalé tváre pozostalých možno označiť za neetické a bezcitné, (aj keď sa v takom prípade natíska relevantná otázka, prečo sú práve tieto zábery a sprievodné články na Slovensku tak masívne čítané). Videozáznam pádu muža z balkóna horiacej bytovky je však z úplne iného súdka. Je to dokument tragédie, ktorá opäť otriasla národom. Neupravený, necenzurovaný, surový, skutočný. Dokument, ktorý nedovolí zabudnúť.

Hasiči  zasahujú pri požiari bytového domu 6. decembra 2019 v Prešove.
Hasiči zasahujú pri požiari bytového domu 6. decembra 2019 v Prešove.
Zdroj: Franti?ek Iv?n

Hovorí sa, že lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Zvlášť v časoch, keď sa prekrúca, manipuluje a zatajuje aj nedávna história, ktorá má stále svojich pamätníkov. Práve preto nemožno do takéhoto záznamu zasahovať, upravovať ho. Ak ho ukázať, tak v plnej nahote a drastickosti. Aby sa o pár mesiacov nemohlo stať, že tragédia v Prešove zostane v našej krátkej pamäti len ako smutný štatistický údaj. Páchateľ - partia robotníkov. Úmysel nepreukázaný...

Nepríjemné otázky

Práve takýto dokument v nás zostane, stane sa mementom a dlho nás bude motivovať k nepríjemným otázkam. Dalo sa tomu predísť? Nečaká nás, alebo našich blízkych podobný osud? Ako je možné, že nakupujeme drahé stíhačky, ale jedno z našich najväčších miest nemá k dispozícii plošiny, ktorými by sa záchranári dostali na najvyššie podlažia výškových budov? Kto a za čo odobril, aj proti rozhodnutiu hasičov, prerábky v činžiaku? Ako je možné, že v časoch, keď lietame do vesmíru a autonómne roboty sa preháňajú po Marse, nedokážeme hodinu dostať zúfalého muža z deviateho poschodia? Kto je naozaj vinný?

Možno, ale len možno, keďže sme na Slovensku, by sa podobnej katastrofe aj vďaka nim dalo v budúcnosti predísť. Namiesto toho hlasy samozvaných cenzorov volajú po hlavách, tvária ako hlásatelia etiky a morálky, žiadajú aby sa video stratilo z očí verejnosti. Ale chcú aj rodiny obetí, aby sa tento záznam zamietol pod koberec? Nechcú odpovede, ku ktorým drastické video bude kompetentných nútiť?

Čo áno a čo už nie?

Prinášať ucelené, plnohodnotné informácie aj o smutných udalostiach, často zbytočných tragédiách i katastrofách je, žiaľ, nielen súčasťou novinárskej práce, ale tiež povinnosťou. Ignorovať ich neznamená, že sa nestali. To nie je slovenská novinka. Skôr naopak, v tomto smere ďaleko zaostávame. Stačí si spomenúť na nie tak dávne udalosti z 11. septembra 2001. Rešpektované svetové médiá vtedy na svojich serveroch prinášali tie najotrasnejšie zábery. Napríklad aj tie, ako zúfalí ľudia padajú z dvojičiek. Dokonca ich približovali a spomaľovali, aby divákom neušiel žiadny detail! Nie samoúčelne. Dôvodom bolo predovšetkým ukázať v plnom rozsahu obludnosť terorizmu.

Alebo inak, dokážete si predstaviť, že by iniciatívni cenzori začali z dokumentov z vojnových udalostí vystrihávať scény, kde niekoho vážne zrania, alebo zabijú? Že by spravodajské stanice "rozpixelovali" každú scénu z havárie, alebo katastrofy, ktorú ich kameramani, či fotografi zaznamenali? Kde končí spravodajstvo a začína naháňanie sa za škandálmi, ziskom a sledovanosťou? Sú zábery mŕtvych tiel zavalených troskami po zemetraseniach neetické? Alebo fotografia toreadora, ktorého nabral na rohy rozzúrený býk? Malého dievčatka, ktoré v Afrike zomrelo od hladu, či detí, ktoré povraždili militantné jednotky?  Kto má určovať, čo divák môže vidieť a čo nie? Hodnota spravodajstva tkvie práve v nezamlčovaní faktov. 

Samozrejme všetko je vec spoločenskej dohody. Noviny sa (znova) môžu zmeniť na hlásateľov dobrých správ, písať len o pekných veciach, o svetlých zajtrajškoch. Ktovie, možno by bol svet krajší. Aspoň naoko. Ale to sme tu predsa už mali. Nepamätáte?

Ak stále pochybujete, pozrite si drastické zábery, ktoré vyhrali v súťaži najlepších svetových fotografov World Press Photo. POZOR! Nie sú vhodné pre slabšie povahy a deti...> >