Predseda bobroveckého urbáru Tomáš Hrtko sa do telefónu okamžite rozkričal. Že sa k Jaloveckej doline vyjadrovať nebude, lebo my novinári ho v článkoch vždy „zhovadíme“ a všetci sme jednostranne zameraní. Podielnici tohto spoločenstva vlastnia pozemky v nádherne zachovanej doline, azda poslednej bez cesty, kde príroda rokmi zdivela. Okrem iných vzácnych rastlinných a živočíšnych druhov poskytuje jedno z posledných útočísk aj hlucháňovi. Teraz je však ohrozená. Urbariát totiž odmieta finančnú kompenzáciu od štátu a trvá na tom, že tam bude rúbať stromy.
Aj keď ťažili, zostali v strate
Podstata sporu o Jaloveckú dolinu spočíva vo večnej polemike, či ťažiť drevo, alebo nechať les bez zásahov. A takisto v otázke, ako zabezpečiť, aby v národných parkoch prevládala ochrana prírody nad všetkými ostatnými záujmami. Jalovecká dolina mala to šťastie, že tam počas storočnej povodne v roku 1958 spláchla voda vozovú cestu. Nikdy ju neobnovili. V náročnom teréne to bolo nerentabilné a zbytočné. Dolina v Západných Tatrách sa tak zrejme stala poslednou bez cesty. Vedie cez ňu iba úzky chodníček. Čím ďalej po ňom kráčate, tým viac sa príroda okolo mení. Divie.
Milan Ballo do nej chodieva odmalička. Sedemnásť rokov pracoval ako strážca Tatranského národného parku (TANAP). Na jar nosí až hore na kopce kamzíkom soľ, fotografuje prírodu, pozná každé zákutie. Hovorí, kde videl vlky, vzácne druhy motýľov či vtáčika murárika, ktorého nám na Slovensku zostalo asi štyridsať párov. A kde majú tokaniská hlucháne - o ktorých sa Tomáš Hrtko pre denník Pravda vyjadril, že v doline nie sú.
V urbári je Ballo podielnikom, tri roky bol jeho podpredseda. Ukazuje mi výsledky hospodárenia po roku 2014. Vtedy zvalila vetrová kalamita Žofia kus lesa a podielnici sa rozhodovali, či drevo vyťažia alebo nechajú ležať. Podľa údajov z jeho papiera zaplatilo spoločenstvo vlastníkov pozemkov za poradenstvo 121 400 eur a za služby právnika 9 314 eur. Za posledné dva roky vyrobili stratu 134 125 eur. A to napriek tomu, že od roku 2014 vyťažili takmer 42-tisíc kubických metrov dreva.
Spolu v malej dedine
Podľa znaleckých odhadov zvalila Žofia v treťom stupni ochrany v lokalite Pod Mníchom pätnásťtisíc kubíkov dreva. Urbáru za nespracovanie kalamity priznali úrady kompenzáciu vo výške 371 800 eur. Toto rozhodnutie bolo už právoplatné. No keď spoločenstvo spracovalo spodnú časť kalamity mimo budúceho bezzásahového územia, nečakane ujmu za lokalitu Pod Mníchom odmietlo. Odvtedy sa snaží súdnou cestou dosiahnuť povolenie vyťažiť zvalené stromy.
Drevo leží v ťažko prístupnej oblasti v strmých svahoch. Bolo by treba vybudovať cestu - o to sa urbár už raz nelegálne pokúsil a zastavili ho až ľudia zo správy TANAP-u v spolupráci s políciou. Ťažba by bola zrejme drahá a Milan Ballo upozorňuje aj na jej nerentabilnosť. Drevo, ktoré na mieste kalamity už roky leží, bude vhodné iba na palivo.
Ceny navyše neustále klesajú a po ťažbe bude treba riešiť aj vysadenie nového lesa. Je presvedčený, že produkcia by mohla byť dokonca stratová - na rozdiel od istých peňazí od štátu, získaných bez námahy. „V doline medzitým pribudlo množstvo vetrovej a lykožrútovej kalamity, za ktoré by spolu s kalamitou Pod Mníchom dostali od štátu približne dva a pol milióna eur.“
FOTO zo Západných Tatier a krás, ktoré prináša Jalovecká dolina, nájdete v GALÉRII >>
Spoločenstvo má okolo tisíc podielnikov, roztratených nielen po Liptove, ale po celej krajine, niektorých aj v zahraničí. Milan Ballo hovorí, že viacerí z nich sú za ponechanie doliny bez zásahov človeka. Za záchranu cenných biotopov, ktoré tam počas desaťročí samovývoja vznikli. Nechcú však verejne vystupovať. Predsa len, aj prívrženci, aj odporcovia ťažby žijú spolu v jednej malej dedine.
„Vedenie urbáru napríklad podielnikom povedalo, že štát si v doline bude robiť, čo chce, a oni tam nebudú môcť ani len zberať lesné plody. Hoci podľa zákona o ochrane prírody má vlastník právo zberať plody až do piateho stupňa ochrany. Alebo že jednorazové odškodnenie bude nevýhodné. No štát navrhol platiť ročne aj jedno percento z rubnej ceny storočného lesa ako nájom. Dokonca aj za plochy, kde vyplatí ujmu za ponechanie dreva na mieste. Výhodnejšie to už ani nemôže byť,“ myslí si 64-ročný nadšenec pre divú prírodu.
Iba 0,47 percenta
Voda v potoku Jalovčianka, ktorý sa bez akejkoľvek regulácie valí dolinou, je taká čistá, že si z nej Milan robí šumienku. „Ani počas prívalových dažďov sa nerozvodní,“ tvrdí. „Jalovecká dolina je také cenné územie, že by mal zasiahnuť štát a zachovať tento skvost tatranskej prírody vo verejnom záujme.“
Na jeho fotografiách sú medvede, vlky, rysy, ale aj hlucháne. Európska komisia podala začiatkom júla na Súdny dvor EÚ návrh na začatie konania proti Slovenskej republike za ohrozenie hlucháňa hôrneho. Tvrdí napríklad, že ťažíme drevo v lokalitách zaradených do systému Natura 2000. A že počty hlucháňov klesli od nášho vstupu do Únie v roku 2004 o polovicu. Podobný súdny spor malo nedávno na krku Poľsko pre ťažbu v Bielovežskom pralese. Hrozila mu pokuta 4,3 milióna eur a ďalších stotisíc eur denne, kým problém neodstráni.
Martin Mikoláš z Fakulty lesníckej a drevárskej Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe je hlavným autorom Programu záchrany hlucháňa hôrneho na roky 2018 až 2022. Vypracovala ho štátna ochrana prírody v spolupráci s neziskovými organizáciami. „Som veľmi rád, že môžem žiť v tejto dobe a vidieť všetky štádiá vývoja lesa,“ hovorí s nadšením. Ani suché stromy, ani lykožrút ho nestrašia, pretože vie, že sú pre vývoj pralesa prirodzené.
„Jalovecká a Bobrovecká dolina sú jedny z mála miest na Slovensku, kde majú hlucháne nejakú budúcnosť. Je to veľké územie, kyslá pôda, žulové podložie, les sa presvetľuje pod vplyvom prírodných udalostí, ako je napríklad lykožrút. V malých izolovaných fragmentoch lesov nemajú hlucháne šancu dlhodobo prežiť. Sú tam natlačené, dochádza k príbuzenskému páreniu. Na genetických analýzach vidno fragmentáciu. To znamená, že populácia hlucháňa bude chradnúť.“ Podľa posledných údajov zostáva na Slovensku 664 až 926 hlucháňov. V Nízkych Tatrách zmizlo za posledných pätnásť rokov 8 500 hektárov lesa. Pralesov je na Slovensku už iba 0,47 percenta. A stále z nich ubúda.
Vysadia prales?
Nemusíme sa donekonečna hádať, či spracovať vetrové kalamity alebo nie. Základná otázka je totiž úplne iná - sme ochotní ponechať aspoň jadrové územia národných parkov bez ľudského zásahu? Aby sme mohli sledovať prirodzený vývoj divej prírody? Nikto pritom nehovorí o celoplošnom nezasahovaní. V skutočnosti sa lesníci, ochranári, mimovládky, ale aj vášniví diskutéri v internetovom priestore dohadujú o niekoľkých percentách či desatinách percenta z celkovej rozlohy lesov, ktoré by mali byť ponechané samy na seba.
Prechádzka Jaloveckou dolinou, ktorá sa ďalej vetví na Bobroveckú dolinu a dolinu Parichvost, je prekrásna. Prírodu v takom zachovanom stave, navyše len pár desiatok minút cesty od parkoviska, človek bežne nezažije. Nikde nevrčia píly ani nerachotia nákladné autá s guľatinou. Lesom sa vinie len úzky chodníček. Niekedy hore vo svahu, inokedy klesá k potoku, vedie po skalách, vyššie zas cez úseky lesa poznačeného veternou smršťou.
No pod uschnutými kmeňmi vzniká nový život. Na piatich štvorcových metroch sme s Martinom Mikolášom narátali päť rozličných druhov stromov, ktoré už stihli vyrásť do solídnej výšky. Tie maličké sa uchytili priamo na mŕtvom dreve - na spadnutých kmeňoch. Karol Kaliský z iniciatívy My sme les vysvetľuje, že pôda v prirodzenom lese sa vytvára práve z mŕtvych tiel stromov. Keď ich človek odtiaľ berie, oberá les a jeho obyvateľov o budúcnosť.
„O živiny, ktoré sa hromadili v kmeni stromu,“ spresňuje. „V každej fáze rozpadu kmeňa z neho profitujú iné skupiny organizmov. Najprv porastie machom, potom sa tam uchytí kyslička. Mladé stromčeky vyrastajúce na spadnutom kmeni sú nad porastom a majú dostatok živín. Mŕtve drevo funguje ako špongia. Zadržiava vodu. Keď príde sucho, uvoľňuje vlahu.“ Pojem vysádzanie pralesa, ktorý sa objavil v lesníckych kruhoch, je oxymoron. Novovysadený les v dohľadnej budúcnosti predsa kvalitu ekosystému starého lesa nedosiahne.
Hory pre ľudí
Územia v národných parkoch sú najcennejšie, aké máme. Niektoré, ako Jalovecká dolina, patria súkromným vlastníkom. Karol Kaliský považuje za logické, že očakávajú komplexnú kompenzáciu obmedzenia hospodárenia. Nielen vyplatenie náhrady namiesto ťažby dreva, ale napríklad aj za používanie turistických chodníkov.
„Zonácia národného parku má mať za úlohu reguláciu turistiky. Nie to, že v tejto zóne môžeme rúbať a v tejto už nie,“ myslí si. „Chránené územie má slúžiť ľuďom a poskytovať ekonomické benefity regiónu. Po príklady môžeme ísť do Poľska, Nemecka či Rakúska. U nás momentálne neexistuje ani možnosť vychádzky do prírody s vyškoleným rangerom.“
FOTO zo Západných Tatier a krás, ktoré prináša Jalovecká dolina, nájdete v GALÉRII >>
Divočina má podľa neho obrovskú kultúrnu hodnotu. V národných parkoch máme chrániť naše spoločné a najväčšie prírodné dedičstvo. Miroslav Svoboda, vedúci Katedry ekológie lesa na Lesníckej fakulte Českej poľnohospodárskej univerzity sa už desať rokov venuje výskumu pralesov vo východnej a v juhovýchodnej Európe. Na Slovensku jeho katedra monitoruje v spolupráci so zvolenskou Technickou univerzitou niekoľko veľkých lokalít. Sledujú vývoj prirodzených lesov a vplyv klimatickej zmeny.
„Do týchto lesov disturbancie ako vetrové kalamity alebo lykožrúty patria. Znovu štartujú ich vývoj. Samozrejme, hovorím o prirodzených, nie tých hospodárskych. Vo Vysokých a Západných Tatrách sa zachovali doliny s relatívne nenarušeným stavom lesa s vysokou prírodnou a biologickou hodnotou. Dlhodobý trend ochrany takýchto území formou veľkých bezzásahových zón je unikátny v európskom meradle. Inde totiž chránia skôr malé fragmenty."
Miroslav Svoboda si je istý, že vzhľadom na trh s drevom bude mať ochrana Jaloveckej doliny oveľa väčší ekonomický prínos ako krátkodobý zisk z ťažby dreva. „Oveľa lepší potenciál má zážitkový turizmus. Územie ako v Jaloveckej doline dnes už nie je bežné. Treba si uvedomiť, že hovoríme o ochrane niekoľkých percent výmery lesov. Ostatné zostávajú v hospodárskom režime. Tých pár percent môžeme zachovať bez toho, aby to malo zásadný vplyv na prosperitu lesníckeho priemyslu.“
Neodložia píly
Podľa riaditeľa Správy TANAP-u Pavla Majka našiel národný park s väčšinou vlastníkov pozemkov aspoň aký-taký kompromis, ale nájdu sa urbariáty, pre ktoré je dôležitejší biznis než ekológia. „Neodložia motorové píly a nezačnú robiť turistických sprievodcov,“ konštatuje. „To by prišli o časť živobytia. Niekde sa priamo ich predsedovia či odborní lesní hospodári ťažbou dreva živia. Žijem tu roky a vnímam, že drevárske firmy majú nastavené motivačné mechanizmy. Napríklad provízie za každý kubík dreva. O tom mnohí podielnici v urbároch ani nevedia.“
Pavol Majko vysvetľuje, že spoločenstvo Bobrovec v roku 2011 samo iniciatívne navrhlo pomerne veľkú časť svojich pozemkov do bezzásahovej A zóny. „Príjemne ma to prekvapilo.“ Dolina s cennými biotopmi mala slúžiť na výskum a turistický ruch.
Potom spadla vetrová kalamita Žofia a zmenilo sa aj vedenie urbáru. „Nový predseda, ktorý v minulosti pôsobil v drevársko-ťažobných činnostiach, síce o vyplatenie ujmy požiadal, no rok po kalamite ho stopol. Odôvodnil to tým, že je pre nich ekonomicky zaujímavejšie spadnuté stromy spracovať. Išiel som za ním, aby sme sa dohodli na kompromisnom riešení. No povedal mi, že neakceptujú žiadnu A zónu ani národný park a chcú hospodáriť na celom území až po Sivý vrch.“
Momentálne platí predbežné opatrenie, aby proces spracovania kalamity z roku 2014 nezničil vzácne biotopy. Vypracovávajú sa znalecké posudky. A čaká sa, ako súdy nakoniec rozhodnú. Pavol Majko konštatuje, že keby si vlastníci prepočítali každý kubík dreva aj na náklady na ťažbu a výsadbu nového lesa, pochopili by, že ich vedenie urbáru zavádza.
Ideálne by bolo, keby územia, ktoré chceme chrániť v mene celej spoločnosti, vlastnil štát. „Výkup a výmena pozemkov je však beh na dlhé trate,“ upozorňuje. „Hoci všade v zahraničí to tak beží. Aj poľskí kolegovia na druhej strane Tatier to tak majú. Urobili to rozumnejšie. Po páde socializmu pozemky v národných parkoch pôvodným vlastníkom nevracali. Dali im náhradné. Ostatné štát postupne odkupuje. U nás vidím cestu skôr v korektných a dlhodobých nájomných vzťahoch za primerané kompenzácie. Tak, aby boli všetci spokojní. Obe strany však musia mať vôľu sadnúť si za jeden stôl.“
