Na októbrovej schôdzi parlamentu budú poslanci rozhodovať aj o tom, či štátne lesy v národných parkoch (NP) s tretím až piatym stupňom ochrany prírody prejdú pod správu ministerstva životného prostredia (MŽP), čo envirorezort prezentuje ako reformu našich prírodných rezervácií. Na prvý pohľad sa ich snahy zdajú logické. No za týmto divadlom sa skrývajú stovky miliónov, ktoré by s nadobudnutými novými územiami mohli čerpať. Ak sa najčernejšie predstavy urbárnikov a lesníkov naplnia, o peniaze príde štát aj mnoho ľudí na vidieku.
Príde eldorádo?
Zatiaľ čo napríklad Švajčiarsko, ktoré je rozlohou porovnateľné so Slovenskom, má jediný národný park, my ich máme až deväť a zaberajú viac než 320-tisíc hektárov. Žiadny z nich nespĺňa kritériá kategorizácie IUCN (Medzinárodná organizácia pre ochranu prírody). Mnohé sa na NP zmenili z pôvodných chránených krajinných oblastí v 70. rokoch minulého storočia, no s podmienkou, že sa v ich obhospodarovaní podľa lesného hospodárskeho plánu nič nezmení.
Zavedenie pravidiel na ich využívanie by mohla priniesť zonácia, ktorú s výnimkou dvoch národných parkov ministerstvo životného prostredia dodnes nezabezpečilo. Namiesto toho zvolilo iný postup. Pozemky štátnych lesov v národných parkoch, ktoré patria do pôsobnosti ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, sa usiluje získať pod svoju správu. Prečo? Pre milióny eur vyčlenené v balíku plánu obnovy, ktorý sa má využiť do roku 2025, a takisto 3,8 miliardy z eurofondov na ochranu prírody do roku 2027. Pravidlá na ich poskytovanie nastavuje MŽP, takže sa k nim dostane len Štátna ochrana prírody (ŠOP) či mimovládne organizácie. Peniaze sa im budú čerpať oveľa ľahšie, ak územia štátnych lesov získajú. „Potom sa pre tých, ktorí sú v hre, môže začať eldorádo,“ hovorí nám predseda Slovenskej lesníckej komory Milan Dolňan.
Peniaze pre našich
Dolňan nám opisuje, ako to obvykle fungovalo v praxi: „Ochranárske združenie alebo ŠOP vypracovali projekt a od ministerstva životného prostredia naň získali často niekoľkomiliónový grant. Zo získaných financií kúpili terénne auto, počítačové vybavenie, telefóny, kamery, zaplatili za vytvorenie webstránok, kampane v médiách, účtovali cestovné príkazy, ubytovanie, administratívu. Ich práci sa hovorí monitoring.“
A koľko eur z grantov skutočne putovalo do prírody? Ani cent. „To je paradox, na ktorý roky upozorňujeme,“ pokračuje lesník. „Na druhej strane z nich veľmi slušne žije skupina ľudí, ktorá podľa mňa pre prírodu nerobí nič, ale je veľmi aktívna v médiách a na sociálnych sieťach. Pravidelne verejnosti podsúva fotografie z lesov, ktoré zasiahla kalamita, s komentárom, ako ich nehanebne ničíme. Zabudne dodať, že pováľané stromy zničil víchor a kalamitu sú podľa zákona lesníci povinní spracovať a lokalitu znovu zalesniť. V masírovaní verejnej mienky sú ochranárske združenia experti.“
Ako pokračuje, dnes sú príspevky na sociálnych sieťach relevantnejšie ako fakty. „A my len s hrôzou hľadíme, ako nám pred očami vysychajú celé doliny a ako nám ľudia, ktorí často nemajú prax, skúsenosti ani zodpovedajúce vzdelanie, diktujú, čo môžeme robiť a čo nie. Navyše za to nenesú žiadnu zodpovednosť.“
Sloboda slova? Nežartujte
S predsedom Slovenskej lesníckej komory sme sa stretli koncom augusta na proteste v Bratislave. Vtedy chceli lesníci, urbárnici, majitelia neštátnych lesov a poľovníci vyjadriť nesúhlas s plánovanou novelou. Keď sme pred úradom vlády oslovili mužov v zelenom, ich reakcia nás prekvapila. „Máme zákaz vyjadrovať sa k tejto téme, nemôžeme svoj názor zverejňovať ani na sociálnych sieťach,“ hovorí mladý lesník. „Keď sa v auguste konalo podobné zhromaždenie vo Svite, hrozili nám, že kto sa na protestoch objaví, príde o prácu.“ Jeho slová potvrdzuje aj Pavel Zacharovský, ktorý na protest prišiel ako zástupca urbárnikov v pozemkovom spoločenstve Vyšná Boca. Čoho sa však obáva on, keď MŽP vyhlasuje, že reforma sa vlastníkov súkromných lesov netýka? „To je klamstvo,“ odpovie bez servítky. „Envirostratégia predsa hovorí, že do roku 2030 bude 75 percent územia národných parkov bezzásahová zóna. Ak vyše 50 percent z nich tvoria súkromné pozemky, tak kde chcú vyhlasovať bezzásah? Myslia si, že ľudia na vidieku sú hlupáci?“
Zlatá baňa
Tvrdí, že už teraz je v balíku plánu obnovy vyše 77 miliónov eur určených na výkup súkromných pozemkov a v legislatívnom procese je zákon, na základe ktorého je možné aj ich vyvlastnenie. „Nikto netuší, ako rezort plánuje kompenzovať fakt, že ľudom zabráni hospodáriť na ich majetku,“ pokračuje zástupca urbáru. „Toto nie je reforma národných parkov, ale zlatá baňa na milióny z eurofondov. O taký obrovský balík peňazí sa už oplatí pobiť. A kde skončia? Prečo asi mimovládky spustili petíciu Osloboďme národné parky?“ naráža na masívnu kampaň, ktorá prebehla médiami a sociálnymi sieťami v júni tohto roku. Podporila prevod štátnych lesov v národných parkoch pod rezort MŽP s odôvodnením, že tak sa v nich dá zastaviť neúmerná ťažba a výstavba.
„Bežný občan netuší, že úrady životného prostredia na to mali dosah aj doteraz,“ vysvetľuje Milan Dolňan. „Každý zásah v lesoch v 3., 4. a 5. stupni ochrany musí prejsť aj schválením orgánov ochrany prírody. Programy starostlivosti o lesy, ktoré predpisujú spôsob a výšku ťažby, nie je možné realizovať bez ich záväzného stanoviska. V prípade spracovania kalamity je nevyhnutné stanovisko ŠOP, pri stavbách v národných parkoch je pre vydanie povolenia rozhodujúci názor úradu životného prostredia.“
Kto devastuje krajinu?
Dolňan pripomína, že v lesoch v 5. stupni ochrany sa nikdy neťažilo a desaťročia fungujú ako bezzásahové. „Ani vo štvrtom stupni sa nerobí nič. Ak tam lesníci chcú odstrániť kalamitu, každý zásah prebehne len so súhlasom ochrany prírody.“ A nekontrolovaná výstavba? Spomína si na paradoxnú situáciu, keď lesníci odmietli vydať povolenie na stavbu chaty v blízkosti lesa. Jednoducho preto, že to zákon nepovoľuje. Niektorí jeho kolegovia preto dostali výpoveď a dnes už tam chata stojí. Developer totiž povolenie získal práve od orgánov ochrany prírody.
Tvrdenia o veľkom rozsahu ťažby a výstavby označuje predseda lesníckej komory za klamlivé. „No ochranárske združenia ich používajú ako pekný marketingový slogan, na ktorý verejnosť dobre reaguje.“
Milióny v lufte
Ak teda orgány ochrany prírody pod ministerstvom životného prostredia mali aj doteraz možnosť ovplyvňovať aktivity v národných parkoch, otázkou zostáva, prečo sa Budajov rezort vytrvalo snaží dostať tieto územia pod svoju správu. „Nie je za tým nič iné, len peniaze,“ hovorí opäť Pavel Zacharovský. Upozorňuje aj na ďalšie zvláštne kroky envirorezortu. „Naozaj nikoho nezaujíma, kam idú peniaze z EÚ určené na ochranu prírody? Ako je možné, že ochranárske združenie získa 5,5 milióna na monitorovanie sysľa pasienkového a nikomu sa nezdá čudné, že mu právne služby poskytoval terajší štátny tajomník MŽP? Alebo si vezmime projekt na monitorovanie veľkých šeliem približne za osem miliónov, ktoré pretiekli cez envirorezort a dodnes nikto nevie, koľko medveďov na Slovensku máme. Človeku stačí sedliacky rozum, aby pochopil, že pre niekoho je to skvelý kšeft.“ Dodajme, že jedným z navrhovaných opatrení plánu obnovy je zavedenie vstupného do národných parkov a ak reforma prejde, príjmy z neho poputujú tomu, kto územie spravuje.
Druhá strana mlčí
Redakcia PLUS 7 DNÍ dala priestor na vyjadrenie Ministerstvu životného prostredia SR, ale ani takmer po mesiaci opakovaných urgencií sme sa odpovedí na trinásť otázok nedočkali. Je za ich mlčaním neochota otvárať nepríjemné témy alebo snaha získať čas? O novele sa totiž má hlasovať už zakrátko.
Mimochodom, spôsob, akým sa návrh dostal do národnej rady, je prinajmenšom neštandardný. Myslí si to i skúsený právnik Jaroslav Puškáč, viceprezident Slovenského poľovníckeho zväzu. Hovorí, že plánovaný prevod správy pozemkov síce predložili poslanci vo forme poslaneckého návrhu, ale je verejným tajomstvom, že išlo o iniciatívu MŽP. „Tento spôsob v sebe nesie porušenie všetkých legislatívnych pravidiel a princípov demokratickej republiky. Takýto závažný zákon mal prejsť pripomienkovými a rozporovými konaniami v rámci dotknutých rezortov, mali sa k nemu vyjadriť odborníci, chýbajú tam analýzy. Ak sa dostal do parlamentu formou poslaneckej novely, je to jasný signál, že nejde o čistú hru.“
Navonok sa zdá, že reforma sa týka len štátnych území, ale podľa právnika to nie je pravda. Štátne lesy v národných parkoch nie sú ucelené plochy, často susedia so súkromnými pozemkami. Nikto neberie ohľad na ich vlastnícke práva ani na to, ako bezzásahová zóna poškodí majetok občanov. „Z európskych fondov do tejto problematiky prúdia veľké peniaze. Sú účelovo manažované tak, aby smerovali k úzkej skupine ľudí. Samozrejme, každý sa niečím živí. No nie je v poriadku, ak ochranárske združenia pri svojom fungovaní používajú klamlivé a zavádzajúce argumenty,“ tvrdí Puškáč a dodáva, že zmena zákona negatívne ovplyvní aj činnosť vyše osemsto poľovných revírov.
Pre lesy nula eur
K ďalším neštandardným krokom Budajovho ministerstva patrí napríklad vyhlasovanie území európskeho významu. Od vlastníkov si nikto nepýta súhlas a „oznamujú“ im to len verejnou vyhláškou, kde uvedú iba parcelné čísla pozemkov. Majiteľ teda ani nemusí zistiť, že sa jeho orná pôda, pasienok, les dostane na zoznam chránených území. Ak potom bude chcieť kosiť či siať, pokojne sa môže stať, že mu ochrana prírody uloží pokutu. Lebo v blízkosti jeho pozemku trebárs hniezdi vták, ktorý nemá byť vyrušovaný. „Keby čosi také štát chcel urobiť niekde v Rakúsku či v Nemecku, farmári a lesníci by kontrolórov hnali vidlami,“ zamýšľa sa Pavel Zacharovský a upozorňuje aj na inú skutočnosť. Z balíka miliónov eur určených na ochranu prírody sa priamo neujde nič tým, ktorí lesy reálne obhospodarujú. Kým susedné Česko z plánu obnovy vyčleňuje na zalesnenie po kalamitách 340 miliónov eur, naši lesníci dostanú figu borovú. „Navyše, ak chce urbárnik alebo majiteľ lesa získať dotácie z eurofondov, čaká ho byrokratický kolotoč. Musí si zobrať úver, projekt zrealizovať, zaplatiť, potom príde kontrola a až po niekoľkých rokoch mu investované peniaze možno preplatia. Zatiaľ čo ochranárske združenie dostane 5,5 milióna na monitorovanie sysľa a ide skúmať teplú vodu,“ tvrdí Pavel Zacharovský.
Hoci lesy u nás tvoria 42 percent územia a zásadne ovplyvňujú kvalitu životného prostredia, ľudia, ktorí sa o ne starajú, dokonca ani nemajú právo uchádzať sa o podporu z balíka ochrany prírody samostatne. Potrebujú na to akýsi „dozor“ v podobe ŠOP či ochranárskeho združenia. Tí si z peňazí ukroja značnú sumu, hoci v skutočnosti nijakú činnosť nerobia.
Dohoda nemožná?
Viacero ekológov sa na fungovanie lesa zjavne pozerá inak ako lesníci. Tvrdia, že príroda nepotrebuje, aby sme do nej zasahovali. Že v lesoch má zostať aj mŕtve drevo, ktoré zadrží vodu, viaže uhlík, vytvára novú pôdu, hoci najnovšie štúdie hovoria, že mŕtve drevo v lesoch uvoľňuje približne toľko uhlíka ako spaľovanie fosílnych palív.
V našich horách sa podľa oficiálnych údajov nachádza priemerne 42 kubických metrov mŕtveho dreva na hektár. V Česku či Rakúsku je to takmer o polovicu menej a lesnícky vyspelé štáty ako Švédsko, Nórsko či Fínsko si dokonca vystačia s objemom 10 kubických metrov! Slovensko je dnes európskym lídrom na poli hnitia dreva a ak budeme takto pokračovať, hrozí, že nám tisícky kubíkov zostanú ležať ladom. Namiesto toho, aby sme ich využili, radšej ich necháme znehodnotiť a budeme drevo dovážať.
Viac FOTO v GALÉRII ►►►
V tejto súvislosti nemožno vynechať ďalší cieľ ochranárov a mimovládnych združení - vytvoriť bezzásahové územia na čo najväčšej ploche národných parkov. „Ale veď lesníci ich vytvárali už pred vyše sto rokmi. Vďaka tomu máme Badínsky či Dobročský prales,“ zdôrazňuje Milan Dolňan. „Táto myšlienka nie je nová, ide skôr o to - nájsť mieru. Lenže ekologickí aktivisti chcú za každú cenu vyrábať pralesy aj na miestach, kde sa storočia hospodárilo. Ak les, ktorý vypestovali ľudia, zostane odkázaný na samovývoj, pravdepodobne dôjde k jeho rozvratu. Naozaj sa máme pozerať na to, ako kedysi zelené doliny vyschnú?“ Prirodzenejšie riešenie podľa neho zvolili v Národnom parku Šumava. Tam sa ochranári usilujú prejsť z troch na 51 percent bezzásahu. Nechávajú si však na to štyridsať rokov! „Robia to postupnými krokmi, berú do úvahy rôzne vplyvy prostredia. Na Slovensku je plán dosiahnuť 50 percent do štyroch rokov, 75 percent do roku 2030. Neodborne, od stola, bez vedeckých analýz. Lesníci sa pre aktivistov stali prekážkou. Preto sme osočovaní, že len ťažíme drevo a nechceme chrániť prírodu. Pritom lesník je prvý ochranár, ktorý sa o prírodu staral oveľa skôr, než na Slovensku nejaké mimovládky vznikli,“ povzdychne si.
Text: Andrej Sivák
