Vidieť prikrádajúcu sa smrť na vlastné oči otrasie aj silnejšími povahami. Ani nás pohľad na nehybné telá za veľkou sklenenou tabuľou s nápisom: Nevstupovať, COVID-19 nenecháva chladnými. Ležia tam polonahí, zakrytí ľahkými bielymi prikrývkami, v hrdlách majú zavedené trubice, ktoré im do pľúc pumpujú kyslík. Sú obklopení prístrojmi s množstvom kontroliek, ktoré sa starajú o to, aby prežili. Možno len deň, dva, týždeň. Sestry, od hlavy po päty zahalené v nepriedušných skafandroch, sa medzi nimi bez slova pohybujú. Všetku energiu potrebujú na ošetrovanie pacientov, polohovanie, dávkovanie infúzií, výživy či zabezpečenie ich telesných potrieb. Sedem ľudí v umelom spánku je úplne odkázaných na cudziu pomoc. Ani moderná technika a vysoké nasadenie zdravotníkov však zrejme nebudú stačiť. „Úmrtnosť je oveľa vyššia ako v druhej vlne,“ hovorí nám žena, ktorá na trojici veľkých monitorov kontroluje životné funkcie svojich zverencov. „Vtedy prežívali aspoň niektorí, teraz zomierajú takmer všetci. Aj keď sa ich stav nakrátko zlepší, v priebehu pár hodín sa všetko zmení a ich osud je nezvratný.“ Ukazuje nám na obrazovke kritické hodnoty tlaku krvi. Tie sú dôležité. Rozhodujú, či sa kyslík dostane tam, kde má. Zahľadíme sa na muža, ktorému patria najnižšie čísla. Môže mať okolo štyridsiatky. „Je na tom veľmi zle, pravdepodobne do rána nevydrží,“ zaznie za nami rezignovaný hlas primára oddelenia anestéziológie a multiodborovej intenzívnej starostlivosti (OAMIS) michalovskej nemocnice Mareka Pastíra. „Urobili sme, čo sa dalo. Ale on už nemá síl. Umiera.“
Nočné mory
Smrť je na tomto oddelení pravidelným návštevníkom, no tretia vlna priniesla nové extrémy. Opakovane sa stalo, že počas 24-hodinovej služby odtiaľto odnášali až troch nebožtíkov. „Progres býva neuveriteľne rýchly. Mali sme pacientov, u ktorých od vypuknutia choroby po exitus prešli len tri dni,“ hovorí nám primár. „Je to hrozné nielen pre pozostalých, ale aj pre nás. Neraz bezmocne hľadíme, ako nám človek pred očami odchádza, ako je výsledkom všetkého nášho snaženia neodvratný koniec. A potom sa ešte musíme pozrieť do očí jeho najbližších a oznámiť im, že to nezvládol.“
Oddelenie OAMIS je plné tragických príbehov, ktoré lekárov mátajú po nociach. „Spomínam si na relatívne mladého muža. Nevládal dýchať, dusil sa. Prosil nás, aby sme ho neuspávali, že má doma tri malé deti, chce sa k nim vrátiť. Umelá pľúcna ventilácia však bola posledná šanca na jeho záchranu. Žiaľ, nenaplnená. Ďalšia pacientka bola na tom rovnako. Dúfala, že sa ešte stretne so svojím dvojročným vnúčaťom. Na ventilácii prežila pár týždňov. Už sa neprebrala. Na ich zúfalé pohľady asi nikdy nezabudnem.“
Viac FOTO v GALÉRII ►►►
Delta už dávno nekosí len starších. Bežne odchádzajú pacienti v stredných rokoch, najmladší mal len tridsať. „To je niečo, na čo sa nedokážete pripraviť, na čo sa nedá zvyknúť,“ prehodí zamyslene primár a vytiahne aspoň jeden pozitívny prípad zarytého antivaxera. "Muž, ktorý mal nielen ťažký priebeh, ale aj sprievodné ochorenie, ktoré jeho stav zhoršovalo. Bol taký zoslabnutý, že nedokázal sám jesť, neudržal v ruke telefón. Tu sa asi zázrak spojil s jeho obrovskou vôľou prežiť. Dnes už je doma a zotavuje sa. Aj on je dôvod, prečo stále veríme, že dokážeme zachrániť aspoň niektorých.“
Ako lekár pokračuje, odchodom z nemocnice sa kalvária pre covidových pacientov nekončí. Už nikdy nebudú ako pred chorobou. „Predstavte si pľúca ako špongiu, ktorá sa naplní vodou zmiešanou so sadrou. Najprv akoby opuchli a potom stvrdnú. Po prekonaní covidu už nebudú dostatočne elastické a schopné prijať toľko vzduchu.“
Politici mali mlčať
Marek Pastír niekoľko rokov pôsobil v Spojenom kráľovstve. Napriek tomu, že pracovný život tam nazýva rozprávkový, túžba po domove bola silnejšia. Netušil, že krátko po návrate ho čaká peklo. Nielen v podobe koronavírusu. „Zdravotníctvo máme dobré a v ňom kvalitných ľudí. S Anglickom sa v mnohom môžeme porovnávať,“ hodnotí. „Iná je však naša mentalita. Zatiaľ čo tam si lekárov vážia a nariadenia uznávajú, u nás je dnes každý druhý občan epidemiológ. Hľadáme cestičky, ako pravidlá obísť, podliezť, máme milión dôvodov, prečo sa vyhnúť vakcíne. A výsledok je tu. Neočkovaní plnia nemocničné lôžka a takzvaná biela medicína - necovidové výkony - musí čakať. Antivaxeri svojím postojom nerozhodujú len o sebe. Najprv veria bludom z internetu, ale keď je zle, volajú nám, žiadajú pomoc, hľadajú vinníkov, pýtajú sa, kto čo zanedbal. Bez toho, aby priznali vlastnú chybu. Deprimuje ma ich tvrdohlavosť. Ako môžu spochybňovať ešte aj profesora Krčméryho, človeka ktorý riskoval život, aby pomáhal v krízových oblastiach a je zaočkovaný hádam všetkým, čím sa dá?“
Primárnym problémom podľa neho bolo, že o riešeniach epidémie hovorili hlavne politici a odborníci stáli niekde v úzadí. Tam sa všetko pokazilo. A lotéria? „To bol úplný blud, ktorý národ len iritoval!“ myslí si doktor Pastír.
Prídu, až keď horí
Na infekčnom oddelení si navliekame ochranné odevy nasadzujeme rúška, okuliare, rukavice. Už po pár minútach cítime prívaly potu, ktorý sa nám leje po tele. Sme ako uväznení v prehriatom brnení. Nedá sa jesť, piť, problém je aj zájsť na toaletu. Ťažko si predstaviť, že ošetrujúci personál takto trávi hodiny denne, musí vykonávať plnohodnotné výkony, pichať injekcie, naťahovať sa s ležiacimi, zavádzať ihly do žíl. Viac než sedemdesiat lôžok s kyslíkovou podporou je takmer zaplnených. Hoci tu majú chorí väčšie šance, optimizmom nikto nehýri. „Tretia vlna prišla skôr a nárast pacientov je prudší ako v predchádzajúcej,“ hovorí nám vedúca sestra Viera Ivanková. „Prípady sú vážnejšie a stavy sa menia v priebehu niekoľkých hodín.“ Mnohí totiž vyhľadajú lekára, až keď je naozaj zle.
Prechádzame z izby do izby. Niektorí klienti len bezvládne ležia na lôžkach s hadičkami pod nosom, ktoré im pumpujú do dýchacích ciest kyslík s prietokom až 60 litrov za minútu. Personál im musí pomáhať aj so základnými úkonmi. Práca v skafandroch je pre sestry a ošetrovateľov mimoriadne náročná, ale sťažujú sa skôr na psychický nápor. „Neraz sme na jedinej zmene konfrontovaní s viacerými úmrtiami, čo sme doteraz nepoznali. Veď predtým nám zomierali dvaja, traja za rok. Sme nielen vyčerpané, ale aj frustrované. A strach? V prvej a druhej vlne sme mali väčší. Teraz sa ním už nevládzeme zaoberať. Je toho veľa a trvá to príliš dlho.“
Rozlezie sa všade
Na frekventovanej chodbe sa k nám pridáva primár Štefan Zamba. Ten súčasnú situáciu vníma ako vojnový stav. Veď, ako tvrdí, od druhej svetovej nebolo v nemocniciach v takom krátkom období toľko obetí. Postele im zapĺňajú aj dvadsaťroční. S ťažkými zápalmi pľúc, embóliami, trombózami ciev, poškodenými obličkami, pečeňou, mozgom, epilepsiou. „Koronavírus sa v pľúcach len začína, postupne sa rozlezie po celom organizme.“
Najviac ho deptá pocit bezmocnosti. Keď má pred sebou ľudí s minimálnou šancou na prežitie a vie, že ich chorobu nedokáže zastaviť. „O covide stále vieme málo, učíme sa za pochodu a každé ráno ideme do práce s tým, že žiadne ľahké prípady nás nečakajú. Všetci sú na hranici života a smrti.“ Svetiel na konci tunela už bolo hlásených viacero, no ani jedno nás k cieľu nepriblížilo. Ostáva len nádej, že tak ako iné vírusy v minulosti, aj tento sa postupne zmierni, vyhasne. „Dnes ani len netušíme, koľko vĺn nás ešte čaká. V takomto tempe sa nedá fungovať dlhodobo. Aj keď raz to šialenstvo pominie, smutné príbehy, adrenalín a traumy v nás dlho zostanú.“
Delta dobehne všetkých
Štefan Zamba nepatrí k tým, ktorí by vakcíny prehnane velebili. Vie, že nefungujú na sto percent a umierajú aj očkovaní. Len menej. Výrazne menej. „Z toho, čo viem, je pomer zhruba deväť k jednej,“ pokračuje. „My máme na oddelení šesťdesiat pacientov, z toho sú len deviati očkovaní. Aj priebeh choroby je neporovnateľný. Zatiaľ čo vakcinovaní potrebujú pri podpore dýchania zhruba päť litrov kyslíka za minútu, neočkovaní aj šesťdesiat. Na rozdiel od začiatku druhej vlny seniori po oboch dávkach sem takmer neprichádzajú. To nie sú teórie, ale fakty. Chytá ma zúfalstvo, keď ich niekto ide popierať. Antivaxeri to nielen nechcú vidieť, ale ešte sú k lekárom agresívni a na prstoch jednej ruky by som zrátal tých, ktorí nám po záchrane života povedali slovko ďakujem. Šokovalo ma, keď rodič zakázal synovi prijať vakcínu a ten potom zomrel. Alebo naopak, keď deti bránia rodičom očkovať sa. Pre vlastné presvedčenie ohrozujú život blízkych.“
Spomína si na známeho, ktorému v lete radil, aby podstúpil vakcináciu. Ten ho vraj pomaly išiel biť. „Teraz mi tu leží na izbe a dýcha tridsať litrov kyslíka z trubičky.“
Doktor Zamba si myslí, že do jari sa situácia zase zmierni, ale dovtedy príde s deltou do styku každý z nás. Či si vďaka tomu vytvoríme imunitu, je otázne. „Musíme skrátka vydržať, kým budú na trhu dostatočne účinné lieky. Tie existujúce zatiaľ pomáhajú len v úvodných štádiách choroby.“
Balansujú na hrane
Nemocnica v Michalovciach je len jedna z mnohých, ktoré sa boria s koronavírusom. Patrí k najnovším, technicky výborne vybaveným, disponuje dostatkom odborníkov. A práve to je problém. Špecializované zákroky, plánované operácie a väčšina výkonov, ktoré nie sú akútne, museli preradiť na vedľajšiu koľaj. Dostať sa k štandardnej zdravotnej pomoci je čoraz ťažšie, všetky sily sa sústreďujú na liečbu covidu. Od začiatku pandémie im zomrelo viac než tristo pacientov. Riaditeľ Marián Haviernik sa obáva, že pri súčasnom trende ich kapacity zakrátko nebudú stačiť. Už teraz sa pohybujú tesne pod ich hranicou. „Pred pár minútami sme mali konferenčný hovor v rámci našej siete Svet zdravia, kde sme na podnet ministerstva zdravotníctva riešili, čo ešte môžeme reprofilizovať, koľko lôžok uvoľniť, kde vziať ľudí, hlavne sestry. Pretože aj keď je napríklad pľúcnych ventilácií dostatok, nemá ich kto obsluhovať.“ Navyše pri práci v skafandroch na covidových oddeleniach je všetko náročnejšie, všetko trvá dlhšie.
FOTO V GALÉRII ►►►
„Situácia sa mení zo dňa na deň,“ uzatvára riaditeľ. „Nevieme, čo príde, koľko zamestnancov nám ochorie, či dodržíme program výkonov. Nerobíme to, čo by sme mali, neoperujeme toľko, koľko by sme mohli, odkladáme, čo sa dá... a to nás dobehne. Rovnako ako po druhej vlne, keď sme mali počas letných mesiacov plnú nemocnicu a robili sme vyše 700 operácií mesačne."
