Architekt Martin Zaiček hovorí o Machnáči v Trenčianskych Tepliciach ako o jednej z desiatich najvýznamnejších stavieb na Slovensku. Prirovnáva ho k Mostu SNP či obrátenej pyramíde Slovenského rozhlasu. Dokončili ho v roku 1932. Projektoval ho Jaromír Krejcar, jeden z najvýraznejších pražských architektov toho obdobia. Sanatórium v štýle funkcionalistickej architektúry vtedy profesionálna verejnosť označovala ako jedno z najpozoruhodnejších diel českej aj medzinárodnej modernej architektúry, kľúčové pre jej ďalší vývoj. Neskoršia kúpeľná architektúra sa Machnáčom do veľkej miery inšpirovala. Zároveň to bola jedna z najdrahších budov postavená v medzivojnovom Československu. Na tú dobu skutočne moderná. Všetok nábytok okrem stolov, kresiel a stoličiek bol vstavaný vrátane postelí. A každá izba mala umývadlo. To vtedy vôbec nebol štandard.

Opustená (re)kreácia

Po privatizácii v roku 1997 sa Machnáču prestalo dariť. Pred dvadsiatimi rokmi budovu jej majitelia zatvorili. Postupne chátrala, vyrabovali ju vandali, vzácne mosadzné zábradlia, ktoré kedysi naprojektoval Krejcar, skončili spolu s ďalším unikátnym vybavením izieb a hál niekde v šrote. Martin Zaiček s výtvarníčkou a fotografkou Andreou Kalinovou založili v roku 2011 umeleckú skupinu Opustená (re)kreácia, aby sa prostredníctvom angažovaného umenia pokúsili upozorniť na zúfalý stav významného architektonického diela. „Spoločnosť bola vtedy úplne inde. Často sme bojovali s predsudkami: Toto sa vám páči? Veď je to nejaká socialistická škatuľa! Čiže ľudia ani nevedeli, kedy bol Machnáč postavený, že vznikol v roku 1932 v Československej republike, úplne inej krajine než tej socialistickej, ako najkvalitnejšie dielo na svetovej úrovni. Toto už verejnosť postupne začína chápať,“ hovorí Martin Zaiček. „Trenčianske Teplice majú veľmi veľkú koncentráciu kvalitnej architektúry. Napríklad neďaleko Machnáča je kúpalisko Zelená žaba, mimoriadne kvalitná a cenná stavba. Obe tieto stavby získali status národnej kultúrnej pamiatky. Okolo roku 2010 obe chátrali. Kým Zelenú žabu sa podarilo obnoviť, Machnáč také šťastie nemal.“

Jeho vlastníci počas rokov rotovali, budovu si medzi sebou posúvali - podľa Martina Zaička išlo vždy o navzájom prepojené schránkové firmy, ktoré sa takto chceli vyhnúť zodpovednosti za starostlivosť o pamiatku a plateniu pokút, ktoré dostali od krajského pamiatkového úradu. „Vždy sa čakalo na veľkého investora, ktorý by stavbu zachránil. To bol vlastne všeobecný argument našej spoločnosti na mnohé problémy. Čakáme, kedy príde investor a zachráni naše hospodárstvo alebo naše chátrajúce stavby. My sme dlhodobo upozorňovali na to, že budova majiteľa predsa má, lenže sa o ňu nestará. A treba ho donútiť, aby sa staral, lebo inak prídeme o dôležitú pamiatku. Nesúhlasím s názorom, že o všetko, čo treba zachrániť, sa má postarať štát. Nie. Je to naša kolektívna zodpovednosť. Aj my občania sme štát. Musíme sa starať o majetok, ktorý vlastníme. Tak, ako sa staráme o dom, v ktorom bývame. Prečo by sme mali hádzať zodpovednosť na štát, ak vlastníme nejaké kultúrne dedičstvo? Existujú na to štátne schémy podpory starostlivosti o pamiatky.“

Vybíjať si zuby

Vlani skupina umelcov a architektov okolo Machnáča pochopila, že angažované umenie stavbu nezachráni. Založili neziskovú organizáciu Spoločnosť Jaromíra Krejcara (SJK). Jej jediným cieľom je záchrana a obnova liečebného domu Machnáč. SJK začala komunikovať s jeho majiteľmi s ponukou na odkúpenie nehnuteľnosti. „Žiaľ, relevantnú odpoveď sme nikdy nedostali,“ tvrdí Martin Zaiček. „Nepodarilo sa nám s nimi stretnúť, aj keď sme ich na stretnutie vyzývali. Istý čas sme sa rozprávali cez právnikov. V júni 2020 sme mali dohodnutú obhliadku objektu s cieľom vypracovať znalecký posudok. Deň pred jej termínom nám oznámili, že to rušia. A úplne prestali komunikovať. Bolo to ako rozprávať do steny.“

Deň po tom, ako pred rokom vydal Okresný súd v Trenčíne predbežné opatrenie a zákaz majiteľovi narábať s budovou, podpísal majiteľ zmluvu o prenájme Machnáča na štyridsať rokov s občianskym združením Machnáč. Martin Zaiček tvrdí, že opäť ide o personálne prepojené organizácie. A argumentuje, že zámer združenia - urobiť v budove domov pre seniorov - sa pre náročnosť takej prevádzky na hygienické štandardy a bezbariérovosť nedá realizovať bez toho, aby Machnáč nestratil to, čím je pre svetové spoločenstvo takou cennou pamiatkou.

Ľudia zo SJK si nemyslia, že na Slovensku máme slabé zákony, ktoré nestačia na majiteľov, ktorí nechávajú svoj majetok a zároveň predmet kultúrneho dedičstva chátrať. Právne predpisy umožňujú ukladanie pokút až do výšky milión eur. Druhá vec je však prax pamiatkových úradov - či naozaj použijú aj tieto bolestivé páky. „Naša nezisková organizácia do istej miery supluje úlohu štátu. Štát by mal chápať, že pre túto pamiatku je mimoriadne ohrozujúce, ak ju majiteľ spravuje toxicky,“ myslí si Martin Zaiček. Zákonné cesty na získanie Machnáča do vlastníctva štátu podľa neho existovali. Napríklad ukladanie takých vysokých pokút, aby si štát mohol uplatniť nárok na budovu v exekučnom konaní. Alebo predkupné právo štátu pri prevode majetku. Za posledných dvadsať rokov menil Machnáč majiteľov sedemkrát. V roku 2014 mal štát predkupné právo za cenu 150-tisíc eur. „Keby vtedy urobil takú akvizíciu a obnovu riešil s nami, nemuseli sme si desať rokov takto vybíjať zuby.“

Najhoršie riešenie

SJK ponúkla majiteľovi za Machnáč trhovú cenu 416-tisíc eur. Martin Zaiček nerozumie tomu, že na jednej strane necháva budovu chátrať, na druhej strane ju nechce predať. Zamýšľa sa nad zámerom majiteľa. „Možno chce pozemok pod ňou. Ale naozaj sa ako spoločnosť chceme prizerať, ako niekto odstráni predmet kultúrneho dedičstva, aby na jeho mieste mohol postaviť nejakú nechutnú stavbu? Každý jeden krok, ktorý robíme posledných desať rokov, je volanie o pozornosť a o pomoc.“

Aj návrh na vyvlastnenie SJK považovala za absolútne krajné a zároveň najhoršie riešenie. Proces sa totiž môže ťahať roky. Zároveň ide o prvý prípad na Slovensku, keď sa niekto pokúša vyvlastniť národnú kultúrnu pamiatku. Vyvlastňovanie kvôli výstavbe diaľnic a automobiliek sme tu už mali. „My bojujeme za všeobecný prospech, ktorý nie je ekonomického charakteru - za zachovanie pamäti a histórie, ktorú táto krajina zdedila,“ konštatuje Martin Zaiček. Kľúčové je preukázanie verejného záujmu. V iných európskych krajinách sa to už v prípade kultúrneho dedičstva podarilo. U nás ide o novinku, s ktorou úrady ešte nemajú skúsenosti. Podanie na Okresný úrad v Trenčíne malo tridsať strán. „Krásna právnická rozprava na tému definovania verejného záujmu pre oblasť kultúrneho dedičstva.“

Zámerom SJK je po záchrane a rekonštrukcii urobiť v Machnáči ubytovacie zariadenie, sídla organizácií a inštitúcií pre služby v oblasti kultúry a vzdelávania, priestor na konferencie, spoločenské a kultúrne aktivity - lebo Trenčianske Teplice nemajú vlastný dom kultúry. Budova by mala slúžiť na umelecké rezidenčné pobyty. A malo by v nej sídliť aj dokumentačné stredisko architektúry 20. storočia, úplne nová odborná inštitúcia, ktorá bude zjednocovať dokumentáciu a zbierkové fondy v oblasti tejto architektúry.

Bezmocní

Martin Zaiček spojil svoj život s Machnáčom na celé roky. Rozpráva o ňom na konferenciách, vydáva knihy. Spolu s ostatnými členmi SJK, ktorými sú väčšinou architekti, umelci, ale aj rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová, veľa publikujú a teoreticky už majú tému záchrany Machnáča spracovanú. To všetko im otvára dvere k odborným spoluprácam so zahraničím. Napríklad The Getty, výskumný a umelecký inštitút z Los Angeles, realizoval špeciálny program na podporu aktivít na obnovu dedičstva modernizmu v Európe. „Keďže nie sme vlastníci Machnáča, nemohli sme sa uchádzať o žiadne peniaze napriek tomu, že spoluprácu nám ponúkali,“ hovorí Martin Zaiček. Nedávno o Machnáči prednášal napríklad v Tokiu. „Medzinárodné poznanie aj uznanie táto téma má. Stále je šanca, že Machnáč zachránime a zachováme pre ďalšie generácie. Odborná verejnosť stojí na našej strane. Chceme získať aj podporu širokej verejnosti, ktorá azda súhlasí s názorom, že kultúrne dedičstvo má zmysel pre spoločnosť. Jediné, čo nám zostáva, je prekonať niečo nezmyselné v pozadí.“ A ak sa to nepodarí? „Všetci zažívame prehry. Bude to sklamanie, budeme smutní a nešťastní. Ale smútkom nás napĺňa aj posledných desať rokov pokusov o záchranu Machnáča a bezmocnosť, s akou sme sa museli pozerať, ako pamiatka chátra. Viac už urobiť nemôžeme. Ak sa vyvlastnenie nepodarí, náš zápas stratí ďalší význam. Robíme to všetko preto, lebo až naivne veríme, že je to užitočné pre spoločnosť ako celok. Snažíme sa to robiť pre všetkých a ak Machnáč zachránime, všetci v ňom budú vítaní..“