Tip na článok
Kabínky zničené kalamitou dodnes stoja pri stanici lanovky.

Vrátna štyri mesiace po apokalypse: Lanovka bude v zime fungovať

Dolina, ktorú pred štyrmi mesiacmi zničili prívalové dažde, opäť získava svoju tvár. V zime vraj už bude dobre. Dokedy?

Galéria k článku (6 fotografií )
Spúšť: Takto vyzerala Vrátna dolina krátko po kalamite.
Znivočené: Na niektorých miestach živel strhol časť cesty, inde zmizla celkom.
Lanovka: Stanicu kabínkovej lanovky zasypala asi trojmetrová vrstva kamenia. Trvalo dva týždne, než ju vypratali.

Pred štyrmi mesiacmi zasiahla Malú Fatru pohroma. Za necelú hodinu padli na okolité kopce tisícky litrov vody, tá zaútočila na Vrátnu dolinu plnou silou a brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Kusy pôdy, kamene, polámané stromy. Stanicu sedačkovej lanovky zasypala kamenná lavína až po strechu, na neďalekom parkovisku doslova zošrotovala päťdesiat áut.

Zúrivá voda, ktorá sa vyliala zo zvyčajne pokojného potoka Varínka, brala asfalt, svahy, mosty a zasiahla aj Terchovú. Iba zázrakom si nevyžiadala ľudské životy. Lesníci dokonca nenašli ani uhynuté zvieratá.

Veľká časť tejto oblasti patrí do tretieho a piateho ochranného pásma, kde ľudská ruka takmer nezasahuje, napriek tomu zaznievajú hlasy, že aj divoký výrub stromov a nulová prevencia sa čiastočne podpísali pod desivé vyčíňanie prírody.

Čítajte viac:

Vrátna sa spamätáva z ničivej povodne, vláda schválila finančnú pomoc

Bola to apokalypsa

Je dvanásteho novembra. Vrátna dolina je upršaná a šedivá. Akoby bez nálady. Rozrytá pôda či stavebné mechanizmy, ktoré míňame na každom kroku, jej na kráse nepridávajú.

Stopy po prívalovej vlne však už pripomínajú iba naukladané kopy dreva či bezútešné kamenné pláne okolo koryta potoka. Ak chcete vnímať krásu tejto malebnej lokality, treba hľadieť hore. K Veľkému Rozsutcu, Stohu, Chlebu a Veľkému Kriváňu.

O niečo nižšie zaregistrujete nové stromčeky. Ale dole je to stále katastrofa. Postávame na veľkej ploche improvizovaného parkoviska a v mysliach si vybavujeme peklo, ktoré sa tu odohralo pred štyrmi mesiacmi.

Na to, že keby rútiacu sa prívalovú vlnu nezabrzdila budova lanovky, možno by zabila sedemdesiat turistov uväznených v dolnej chate, na bezradných vodičov, ktorí v kopách kameňa a bahna bezradne blúdili medzi zdevastovanými autami, hľadali to svoje a snažili sa z nich dostať aspoň osobné veci. Ostatné putovalo priamo do šrotu.

Dnes tu už nie je nič. Len blato. „Ten deň, 21. júl 2014, si zapamätáme asi navždy,“ hovorí nám Ľudmila Porubčanská z Lyžiarskeho strediska Vrátna. „Bola to apokalypsa. Zažívali sme hrozné pocity. Prvé dni po katastrofe sme takmer nespali. Vždy keď som zatvorila oči, videla som divokú vodu, kamene, spúšť.“

Vrátna bola dlhý čas uzatvorená, dokonca tam hliadkovali policajti. Cesta totiž na viacerých miestach úplne zmizla, prejazd by bol nebezpečný. Navyše, až do polovice novembra bol vyhlásený druhý stupeň povodňovej aktivity. Napriek zákazom však turisti na obľúbené miesta nezabúdali.

Porubčanská tvrdí, že návštevnosť sa dramaticky neznížila. Na rozdiel od minulosti však ľudia prichádzali len na jeden deň. „Odstránenie nánosov a vyčistenie dolnej stanice lanovky trvalo dva týždne,“ pokračuje.

„Robilo sa sedem dní v týždni, od rána do večera. Hlásili sa nám aj dobrovoľníci, ale pokiaľ viem, ich pomoc nakoniec nebolo treba. V týchto dňoch by mali obnoviť aj dodávku elektrickej energie. Potom vyčíslime škody a dodávateľské firmy začnú práce na spojazdnení kabínkovej lanovky. V zime by už mala byť v plnej prevádzke.“

Čítajte viac:

Dielo skazy! Viac ako 50 vrakov áut po povodni vo Vrátnej doline

Nenápadná hrozba

Potok Varínka, úplne zdevastovaný prívalovou vlnou, dostal po zásahu stavbárov novú vizáž. Tam, kde bolo malé koryto, vyrástli vysoké, spevnené brehy.

„Zabezpečovacie práce na odstraňovaní následkov povodne na vodnom toku sme minulý týždeň ukončili a čakáme len na zasadnutie komisie, ktorá by mala odvolať druhý povodňový stupeň,“ dozvedáme sa od hovorcu Slovenského vodohospodárskeho podniku Ľuboša Krna.

„Prečistili sme päťkilometrový tok Varínky a zhruba kilometrový zdevastovaný úsek sme museli upraviť nanovo. Dno i brehy sme spevňovali lomovým kameňom, museli sme ho doviezť asi dvadsaťdvatisíc ton.“

Pochádza z troch lomov, čo skomplikovalo pôvodné plány a zvýšilo aj odhadované náklady. Dôvodom boli požiadavky ochranárov. Chceli, aby aspoň povrch horniny farebne ladil s okolím. Preto materiál doputoval z Dubnej Skaly, Liptovských Kľačian aj Jablonového.

Desať nákladiakov denne zvládlo až 450 ton. „Okrem kameňa sme do brehov zabudovali vyše dvesto kubíkov dreva a okolo šesť a pol tisíca metrov švorcových geotextílií,“ spresňuje.

S odborníkom na revitalizáciu krajiny, lesníkom a niekdajším stavbárom Pavlom Šutým stúpame po opravenej a spevnenej ceste k dolnej stanici kabínkovej lanovky, ktorú ešte nedávno takmer nebolo spod kamenia vidno. Je vyčistená a elektrikári pár metrov od nej ukladajú káble.

„Neverili sme, že sa im to podarí za taký krátky čas. Za socializmu by to trvalo najmenej dva roky,“ prehodí Šutý a vedie nás ku korytu potoka, nad ktorým sa klenie nový drevený most. Skúseným okom hodnotí uloženie balvanov a zaisťujúcich trámov.

„Skladám klobúk pred tým, čo za pár mesiacov dokázali,“ poznamenáva a vysvetľuje nám, že takto upravený tvar koryta, hojne presadzovaný napríklad v Taliansku, by mal podľa projektu zvládnuť storočnú vodu. Zamýšľa sa však, či to celé má zmysel. „Vhodnejšie by bolo vybudovať nad budovou lanovky aj v ďalších údoliach silné kamenné hrádze, ktoré by v budúcnosti nápor takejto lavíny aspoň oslabili.“

Zbytočný boj s prírodou

Prechádzame sa údolím, kde stále panuje čulý pracovný ruch, sledujeme stavebné mechanizmy, ktoré prehlbujú koryto Varínky a veľkými chápadlami presúvajú poltonové skaly na okraje brehu. Debatujeme o minulosti, o ničivej povodni v štyridsiatom ôsmom, mohutnejšej, než bola tá tohtoročná, ktorá si vyžiadala štrnásť ľudských životov.

Pripomína ju vitrínka so soškou Panny Márie vytesaná do jednej zo skál v Tiesňavách a ryska naznačujúca, kam až divoká voda vystúpila. „Tentoraz to bolo približne o tri metre nižšie,“ hovorí Šutý a dodáva že podobných udalostí sa tu odohralo viac.

Ale kým sem nechodili turisti, nikto im nevenoval veľkú pozornosť. Teraz je situácia iná a on je presvedčený, že prevencia by bola namieste. Hoci katastrofám sa úplne zabrániť nedá. „Sú tu veľmi strmé svahy. Silný dážď strhne zem, kamene a nánosy, tie spôsobia lavínový efekt a berú so sebou všetko.“

Michal Kravčík z mimovládnej organizácie Ľudia a voda vníma problém globálnejšie. „Terchovská katastrofa vznikla priamo v zóne najvyššieho stupňa ochrany prírody a znamená tvrdú ranu environmentálnej politike,“ tvrdí. „Voda sa vovalila do údolia z územia nedotknutého takmer desaťročia.“

Prečo? Podľa Kravčíka sú dôvodom extrémy, ktoré umožňuje zákon. „Legislatíva nám dovoľuje jednu časť prírody úplne devastovať a inú nás núti úplne chrániť. Výsledkom je, že aj tú časť, ktorá je chránená, napokon zničí ostatná zdevastovaná príroda.“

Pohľadov na katastrofu je, samozrejme, viac. Jeden nám ponúka aj riaditeľ Správy Národného parku Malá Fatra Michal Kalaš. Myslí si, že lesohospodárska činnosť s ňou nemá väčšie súvislosti, je však presvedčený, že na území národného parku by vôbec nemala byť.

„Pri takýchto udalostiach nemožno z hľadiska ochrany prírody hovoriť o škodách, pretože ich považujeme za prirodzenú súčasť fungovania prírody. Určite si však z nich treba vziať ponaučenie, lebo vo Vrátnej je to za sto rokov už tretí prípad.“

Prevencia? „Riešiť ju inštalovaním ochranných sietí či kotvením svahov je vzhľadom na druh chráneného územia necitlivé a zrejme aj naivné. Napriamovanie vodného toku zasa v praxi poslúži len tomu, aby sa povodňová vlna dostala skôr do obývaného územia. S prírodou sa bojovať nedá. Do budúcna by bolo vhodné rátať s podobnými udalosťami.“

Džungľa?

Schádzame späť do Terchovej. Na niekoľkých miestach stále pracujú cestári a riadia skromnú premávku. Zdržanie je minimálne. Teraz sa sem návštevníci nehrnú. Aj v dedine vidieť množstvo stavebných úprav. Domácich, pochopiteľne, väčšmi zaujíma obnova obce než Vrátna dolina. Hoci sa zhodujú, že škody tu neboli veľké.

„Tam hore plávali autá, tu viem iba o rodine na druhom brehu, ktorej zatopilo pivnicu,“ hovorí nám staršia žena. Vo Vrátnej vraj od povodne nebola. Niet času. Starký, ktorý si všimne, že fotíme, spustí sťažnosti na nedokončené prečisťovanie koryta Varínky. Dodnes sú tam nánosy.

Ďalší dedinčan upozorňuje na narýchlo odvedenú prácu a nekvalitu použitého materiálu. Starosta Milan Laurenčík priznáva, že s riadením krízovej situácie nemal po piatich mesiacoch vo funkcii žiadne skúsenosti a dnes by asi robil veci inak. Napriek tomu tvrdí, že situáciu zvládli uspokojivo. Aj on má svoj názor na príčinu katastrofy.

„Zosuv svahu sa začal z oblasti, kde nikdy les nebol, a hlinito- kamenistá lavína prešla cez ,rizne‘, kde nerástli stromy. V tých priestoroch je štátna rezervácia a ťažba tam nie je dovolená. Možno práve popadané drevo a nevyčistený chránený les znásobili devastačný účinok.“ Myslí si, že by bolo dobré prehodnotiť spôsob ochrany prírody.

„Na lúkach a pasienkoch, kde sa kedysi pohybovali stáda oviec a dobytka, sú pozemky zarastené náletovými drevinami, krovím, vrbinami, lopúchmi. Vrátna sa mení na džungľu. Občas sa pýtam sám seba, čo vlastne chránime a pred kým.“

VIDEO Plus 7 Dní