Liba 45. Nápis ako mnoho iných na starých hradných múroch, ibaže tento je - v lufte. Obdivovateľ Liby musel byť anjel, zatrepal krídlami, vzlietol, ale čím písal po múre, ťažko povedať. Alebo žeby zázrak? „Žiaden zázrak! V polovici minulého storočia tam ešte stála klenba miestnosti, ktorá spadla,“ hovorí Ľubomír Chobot. „Takže ten, kto to písal, stál pekne nohami na nej. Zdá sa, že od polovice minulého storočia neubehlo až toľko času, ale keď sa pozeráte na staré fotografie hradu Lietava, vidíte, čo všetko sa tu stihlo zmeniť. Koniec koncov, klenba sa zrútila až v osemdesiatych rokoch minulého storočia.“
Tých fotografií nazbierali neúrekom, vyše 1 100 kusov, takže presne vedia, ako hrad padal. A to sa o ňom hovorí, že po Spišskom je čo do zachovanej hmoty druhý najväčší na Slovensku. Dodajte, že ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky a Bebekovci, a nezabudnite pripomenúť, že z jeho múrov zhodili do hĺbky farára, za čo bol prekliaty. Od tej chvíle už riaditeľ Združenia za záchranu Lietavského hradu s vami kamarát nebude.
Rockeri a ruiny nad dedinou
„Matúš Čák nikdy nebol vlastníkom hradu, on si ho jednoducho uzurpoval. Dnes by sme povedali, že to bola anexia! Bebekovci na hrade síce žili, ale nikdy neboli jeho majiteľmi. Ibaže v tom čase si nikto nevedel vysvetliť, čo by mohlo byť pro honore. Čiže, boli iba správcami hradu. Druhý najväčší? Dnes má rozlohu 0,9 hektára. Áno, v roku 1947 tvrdili, že je to 1,5 hektára, teoreticky by to teda v tom čase mohla byť pravda, lebo tam, kde je dnes les, vtedy ešte mohlo stáť predhradie. Pravda je len to, že patril medzi najzachovanejšie hrady, niektoré časti sa zachovali až do výšky podstrešných múrov, lebo ho nikdy nezbúrali,“ argumentuje zanietene a o farárovi zhodenom z múrov decentne mlčí.
„Keď sa začali povstania, ktoré neskôr priniesli pevnostiam skazu, búrali ich vo veľkom ako strategické body, Lietavský hrad už nebol zaujímavý. Hlavný cestný ťah už nešiel z Bytče cez Súľov do Žiliny a od roku polovice 18. storočia bol opustený,“ dodáva. Neodišlo iba panstvo, ale aj žoldnieri, ktorých tu bolo kedysi takmer tristo a sami vyrábali pušný prach. Zostalo iba pár vojakov a archív rodiny Thurzovcov, ktorý po tom, čo hrad vykradli, previezli do bezpečia na Oravský hrad, ktorý o štyridsať rokov vyhorel. Tak to chodí. Niekedy je aj tak lepšie, ak sa o vás nezaujímajú. Lietavu chceli v sedemdesiatych rokoch obnoviť podobne ako Strečniansky hrad. Keď skončia s jedným, začnú s druhým, plánovali, aj dokumentáciu pripravili. Ale neurobili nič. Musel počkať, kým sa oň nezačali zaujímať rockeri.
Hrad dvoch národov
„Boli sme rockeri a dnes sme už zase rockeri,“ hovorí Ľubomír Chobot a spomenie dátum 20. augusta 1999, keď sa konal prvý rockový festival v Lietavskej Svinnej. „Vyzbierali sme dvetisíc korún, ktoré sme chceli dať na opravu hradu.“ Prečo? Odpoveď je prostá: „Prvého mája 1975 ma otec prvýkrát v kočíku vytlačil na hrad.“ Lenže tých dvetisíc korún nikto nechcel. Hrad nebol majetkovo usporiadaný, dokonca v katastri ani nebol vedený ako stavba. „Tak sme traja rockeri založili občianske združenie, rozhodnutí, že my hrad opravovať nebudeme! Budeme len koncertovať a výťažky z podujatí posunieme na jeho obnovu.“ No a dnes hrad vlastnia!
„Prvá oficiálna brigáda bola 6. júna 2003, a to vďaka Alešovi Hoferekovi z Moravy, ktorý sa ako cestovateľ a fotograf dostal na hrad a zostal tam až dodnes. Priviedol so sebou veľa priateľov z tamojšieho klubu. Preto o Lietave dnes hovoríme, že je to hrad dvoch národov! Kým oni už mali skúsenosti s obnovou pamiatok v Česku, my sme len začínali. Papiere, povolenia, zmluva s lietavským pozemkovým spoločenstvom, hrad v prenájme za symbolickú sumu...“ A potom bolo zrazu všetko inak - v roku 2007 ministerstvo kultúry vyradilo podnikateľské subjekty ako žiadateľov o dotáciu, stavbu zlegalizovali, dostala súpisné číslo Lietava 614 a darovacou zmluvou prešla v roku 2008 do rúk združenia. Len stavba, pozemky patria naďalej pozemkovému spoločenstvu.
„Už to nebola hračka, ktorú môžete odložiť!“ hovorí Ľubomír Chobot. „Vlastnia ho všetci členovia združenia rovným dielom. Kto odíde, príde aj o svoj podiel na hrade.“ Ale nevyzerá to tak, že by členovia chceli odchádzať, pribúdajú. Štyridsať členov, aj päť obcí, ktoré patrili do hradného panstva, dokonca spolok historického delostrelectva a 22 zamestnancov, ktorí sa k nim dostali cez projekt zapájania nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva.
Ako nesprzniť pamiatku
„Toto bol pôvodne sklad kapusty. Trčal iba vrch, klenba nebola,“ hovorí a vy si obzeráte dokonalú pivnicu s drevenými trámami a schodiskom, kde sa dajú kúpiť rôzne maličkosti. „Bolo to najzachovanejšie, ale aj tak sme túto miestnosť museli kompletne vykopať, dať jej stropy, podlahy...“ Na jej konci je preložený latinský rímsky citát z okenice paláca, kde sa narodil Juraj Thurzo, z roku 1564 - Ústupčivosť priateľov pravda nenávisť plodí. Zdá sa, že Rimania boli múdri, ale v tom čase ešte rímsku štvorku nepísali ako IV, ale IIII. „Takže nie roku pána 1568, ale 1564!“ povie Ľubomír Chobot. Chcete lepší príklad jeho záujmu o tento hrad? S nadšením rozpráva o počítacích žetónoch, ktorými šľachtici vyrovnávali dlhy. Platiť sa nimi nedalo, museli ste si ich vymeniť za peniaze. To bolo v prvej expozičnej miestnosti, kde je aj kresba hradu Jozefa Hochela, člena združenia, ako asi vyzeral krátko pred zánikom. Je na čo pozerať. O poschodie vyššie kastelánska miestnosť a v nej - secesná pec zo starej žilinskej fary. Áno, je to tá, ktorú zbúrali v noci z 12. na 13. júla 2008, lebo sa nechcela uhnúť obchodnému domu. „Zachránili sme ju a vlani zrekonštruovali. Je funkčná.“ Ešte vyššie zbrojnica, kde bol kedysi aj hodinový stroj.
„No a toto je Kinižiho hradný palác, múry sa zachovali až po miesta, kde na nich držala strecha. Tie konzervujeme. Ale strecha tu nebude, nemôžeme predsa hrad sprzniť. Veď by nebolo vidno tento majestátny priestor!“ Jednoducho, je úžasné počúvať človeka, ktorému na niečom záleží. To, že vlani v júli na hrad dotiahli elektrickú prípojku, ktorá rekonštrukčné práce urýchli, sa dá konštatovať, ale aj zarecitovať. Čo myslíte, v akej forme sme to počuli my? Nuž, a keď už o tom Pavlovi Kinižim, pri vchode na hrad má erb z roku 1474. „Hovorí sa, že bol ukrutný k tým, ktorí ho zradili. Keď vraj uvrhol do žalára niekoľko vojakov, každý deň ich kŕmil mäsom jedného z nich a ten posledný obišiel najhoršie, umrel od hladu,“ konečne pridá jednu z legiend o hrade. Ale ako to bolo s farárom, ktorého hodili z múrov do priepasti, sme sa od Ľubomíra Chobota nedozvedeli.
Zemetrasenie i nedávna tragédia
Možno to o farárovi bola taká legenda ako tá o pánovi hradu Súľov, ktorý je vzdušnou čiarou od Lietavy, čoby kameňom dohodil. Bol vraj taký krutý, že sa v Súľove bez jeho zvolenia nesmeli ani ženiť, ani vydávať. Nevesta sa mu pred sobášom musela prísť ukázať a ak sa mu zapáčila, musela u neho aj prenocovať. Kým sa nenašiel mladík, ktorý si svoju nevestu nedal. Sám sa preobliekol za ženu a v noci hradného pána zavraždil... Ak to bolo tak, musel byť nielen krutý, ale aj nevidomý alebo jednoducho sprostý.
Tak či onak, o histórii tohto hradu veľa informácií nenájdete a keď, potom len také, že nad jeho úbohým stavom sa rozhorčoval už Žigmund Sirmiensis-Súľovský v roku 1703, a o tridsať rokov v ňom už nežil nikto. Akoby to nestačilo, 15. januára 1858 postihlo región veľmi silné zemetrasenie s epicentrom blízko Višňového. Padla časť Lietavského aj Hričovského hradu, Súľov sa rozsypal celý. Veľa z neho nezostalo. Tam, kde je dnes vrchol kopca, stáli ešte dve-tri poschodia, na jednej úzkej skale je hore nepochopiteľný a bez krídiel nedosiahnuteľný oblúk - zrejme klenba z niekdajšej strážnej veže. A v jedinej miestnosti, ktorá sa ako-tak zachovala, horia sviece za Zuzanu a Samka Sýkorovcov, ktorých tu 13. júla 2008 zabil blesk. Mamu a jej dvojročného syna. Otca zachránil päťročný Matej, keď sa v búrke a po rebríkoch vydal do dediny po pomoc. Vtedy o tom informovali všetky médiá.
Už padá aj kaštieľ
„Na hrad chodí veľmi veľa ľudí. V apríli ich bolo naraz toľko, že tí, ktorí sa hore dostali cez úzku dieru v múre, kričali na tých dole, aby sa už hore nepchali, lebo sa tam všetci nepomestia,“ rozpráva Jozef Mihálik. Je riaditeľom Združenia priateľov Hričovského hradu, ale ten Súľovský mu nedá pokoj. „Je to jediný hrad v Žilinskom kraji, na ktorého záchranu sa ešte nevytvorilo žiadne občianske združenie. No a Hričov je k nemu najbližšie, ale sami, našich sedem členov, sa o dva hrady starať nedokážeme.“ Rozpráva príbeh, ako sa oni dostali k Hričovu. „Nás dala dokopy Lietava, mne pomohol so združením Ľubomír Chobot, ja som zase pomáhal uviesť do života združenie na záchranu Starhradu a teraz sa pokúšame o to isté so Súľovom. Založil som na sociálnej sieti stránku o hrade Súľov, ale záujemcovia sa zatiaľ veľmi nehrnú.“ Človek má pocit, že sa hovorí o hradovej mafii, ale Jozef Mihálik dáva prednosť slovu chobotnica, a hneď dodá, že Ľubomír Chobot bol hnacím motorom pri vzniku viacerých združení na záchranu hradov. Ale prečo?
„Chodíme obdivovať pamiatky do zahraničia a toto tu máme rovno pod nosom. Keby sme nezačali konzervovať Hričov, do tridsať rokov by po ňom nezostalo nič. Ak sa nikto nepustí do Súľova, o päť až desať rokov sa na skaly nebude chodiť kvôli hradu, ale len pre krásny výhľad na okolie,“ rozpráva. Lúčime sa s ním v Súľove pri Theodózovom kaštieli. Je jedným z tých, kam sa z hradu odsťahovalo panstvo, aby malo viac pohodlia. Stačí jediný pohľad a viete, že čoskoro bude vyzerať ako Súľovský hrad. Naša história sa akosi príliš často končí v troskách. Nebyť ľudí, ako sú tí z „hradovej chobotnice“, boli by sme ešte chudobnejší.
Lietavský obraz
Kde sa vzala povesť o kňazovi, ktorého zhodili z hradných múrov do priepasti a on sa zachránil? V lietavskom kostole bol obraz pripomínajúci zázračný pád, ktorý bol podľa Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského podobný obrazu Albrechta Dürera Desaťtisíc umučených. „Bádateľ Kornel Divald začiatkom minulého storočia potvrdil, že obraz predstavoval scénu Desaťtisíc umučených, mučenie rímskych legionárov perzskými vojakmi na vrchu Ararat a nie zázračný pád z lietavského brala. Dielo, aj keď možno nepochádzalo od Dürera, viselo v kostole dlhé roky,“ rozpráva Ľubomír Chobot. Hovorí sa, že obraz spálil na Veľkú noc roku 1912 kostolník, lebo sa mu zdal až príliš pokrytý čerňou.
