Tip na článok
Žiaden archív: Socialistické uniformy zo 60. rokov nemajú na sebe politicky nespoľahliví občania, ale nezamestnaní v Komárne na aktivačných prácach.

Vyradené uniformy zo 60-tych rokov dostali ľudia na aktivačné práce

Na Slovensku našli ďalší spôsob, ako zarobiť aj na tých najchudobnejších. S pomocou štátu.

Galéria k článku (9 fotografií )
Nehnevaný: Manžel Ján Deminger sa nahneval, keď sa k jeho žene správali nedôstojne.
Najstaršie: Vojenský kabát z roku 1964 bol najstarší, ktorý sme našli. Takéto vyradené pracovné oblečenie nakúpil komárňanský úrad práce.
S nebožtíkom: V Komárne sa nezamestnaní prezliekajú v dome smútku. Tesne pred naším príchodom nebohú babičku pochovali.

Predstavte si, že vám niekto daruje nepotrebnú vec a vy mu ju obratom predáte za 15-tisíc eur. Asi si pomyslíte, že ten niekto je riadny hlupák. V tomto prípade je to Slovenská republika. Najprv sa zbavila „nepotrebných“ uniforiem, ktoré neskôr kúpil Úrad práce v Komárne.

Vyradené vojenské rovnošaty z rokov 1964 až 1984 predala štátnemu úradu súkromná firma. Ten ich obratom použil ako pracovné oblečenie pre ľudí v hmotnej núdzi, ktorí si musia dávky odpracovať.

Pracovný odev nazvali zimný pracovný kabát zateplený s kapucňou. Keďže bol starý aj päťdesiat rokov, hodil sa skôr do múzea ako na ochranné oblečenie pre súčasníkov.

Biznis s nezamestnanými

Keď v maďarskom Komárome zavreli závod Nokia, bez práce ostalo asi osemsto občanov Slovenska, ktorí sa prihlásili na Úrad práce v Komárne. Už i tak dosť vysoká nezamestnanosť v regióne ešte stúpla. Mnohí si prácu nenašli ani po pol roku, kým dostávali podporu v nezamestnanosti.

Potom nastúpili už len dávky v hmotnej núdzi, ktoré si musia poberatelia od prvého júla minulého roka „odpracovať“. Ak chcú dávku v plnej výške, musia odrobiť tridsaťdva hodín mesačne. V prípade, že kvótu nenaplnia, základná dávka sa kráti. Mnohí to spočiatku ofrflú, ale nakoniec predsa len idú pracovať osem hodín týždenne. Najčastejšie v prospech obce, kde bývajú.

Starosta najprv určí, čo by bolo dobré v obci spraviť, a úrad práce pošle po dohode ľudí. Zo začiatku sa úrady so starostami handrkovali, kto je za ľudí zodpovedný, kto im dá lopaty, rukavice či ochranné oblečenie. Nakoniec úrady práce uznali, že to musia zabezpečiť ony. A tu niekomu skrsol nápad, ako na tom zarobiť.

Úrad práce totiž nakúpil ako pracovné oblečenie ihličkové uniformy vzor 60, tridsať rokov vyradené, ktoré si pamätajú tí skôr narodení zo základnej vojenskej služby pri obrane socialistickej vlasti. Pri návšteve v Komárne sme našli kabáty s rokmi zaradenia do armády 1964 až 1984.

Majú aspoň niečo

Keď sme navštívili Úrad práce v Komárne ohľadom pracovného oblečenia, prijal nás vedúci aktivačného centra Dalibor Adamik. Pri otázke, ako to bolo so zimnými kabátmi, už aj tak dosť bledý vedúci zbledol ešte viac a stratil reč. „Ja vám nemôžem k tomu nič povedať. Opýtajte sa pani riaditeľky,“ dostal zo seba a slušne nás poslal o poschodie vyššie.

Jeho nadriadená Alica Hajdušíková nás spočiatku tiež ochotne prijala. Keď sme sa pýtali, ako je to s pracovným oblečením, skonštatovala, že zimné bundy boli riadne kúpené cez verejné obstarávanie. Na to sme vytiahli z tašky uniformu spred päťdesiatich rokov.

Darmo sa snažila zakryť prekvapenie, po ktorom nasledovalo zmätené: „No... ale veď sú nové…“ Bolo vidieť, že sama neverí tomu, čo hovorí, keďže chemikáliami napustený a pol storočia starý kabát mala v ruke. Vec uzavrela s tým, že sa máme oficiálne pýtať vyššie, lebo ona nie je kompetentná hovoriť s médiami.

Čo sa dialo po našej návšteve na úrade, nevedno. Na miesto vedúceho oddelenia pre aktívne opatrenia trhu práce však bolo vypísané výberové konanie.

Odkiaľ prišli

Úrad práce v Komárne kúpil vyradené uniformy od spoločnosti Kohaplant z Levíc. Zmluva nie je zverejnená, iba objednávka a faktúra za 14 220 eur, čo vychádza asi na sedemnásť eur za kus. Konateľ firmy Marián Komžík berie všetko ako čistý obchod. „Náhodou sme na nástenke našli výzvu na predkladanie ponúk na pracovné oblečenie,“ tvrdí Komžík.

Podľa neho si povedali, že teda skúsia niečo zohnať. „Oslovili sme viacero firiem, ale tie nám nevedeli dodať potrebné množstvo. Až sa nám ozvala spoločnosť, ktorá nám ponúkla vojenské pracovné oblečenie, čo spĺňalo podmienky súťaže. Bolo nepremokavé, s kapucňou a pracovné. Tak sme sa prihlásili a komisia nás vyhodnotila ako víťaznú ponuku,“ tvrdí Komžík.

Dodáva, že na úrade nemali žiadnu „tlačenku“, lebo posielali ponuku aj na iné úrady, ale tam neuspeli. „Keby sme to mali vybavené, tak vyhráme aj inde, nie?“ hovorí Komžík.

Na poznámku, či je normálne predávať na bežné používanie pracovné uniformy staré aj pol storočia, však má iný názor: „Kabáty boli nepoužité, sú kvalitné a vydržia oveľa dlhšie ako ostatné, lacné a kdesi v Číne vyrobené jednorazovky. Škoda, že si nevybrali naše kabáty aj na iných úradoch,“ uzatvára Komžík.

Otázne tak je, prečo v Komárne súhlasili s nákupom takých starých uniforiem. Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave sme sa pýtali, či považujú za normálne dávať ľuďom uniformy staré tridsať až päťdesiat rokov ako pracovné oblečenie. Napriek urgenciám aj na ministerstve práce si na Ústredí práce nenašli čas na odpoveď. Asi mali veľa práce.

Nielen v Komárne

Pri kontrole zmlúv a faktúr jednotlivých úradov práce sme zistili, že koncom decembra kupovali „pracovné kabáty zateplené s kapucňou“ po celom Slovensku. Všade v rovnakom termíne - koncom roka. A všade to robili rovnako. Bez zverejnenia zmluvy a verejného obstarávania, hoci niekde preskočila cena 20-tisíc eur, čo je hranica na spustenie tendra a nie iba prieskum trhu.

Jednotkové ceny za zimné kabáty sa pohybovali od pätnásť do dvadsať eur. Väčšinou úrady nakupovali zimné kabáty pre nezamestnaných na dávkach v hmotnej núdzi od firiem, ktoré s oblečením nemajú nič spoločné. Tak ako Kohaplant. Firma sa venuje predaju ovocných výpestkov, hoci konateľ Komžík tvrdí, že v prvom rade sú obchodníci.

Dá sa to aj inak

Výnimkou je Úrad práce v Humennom, kde kúpili zimné bundy po pätnásť eur za kus od spoločnosti Wintex. Tá sa špecializuje na pracovné oblečenie a ochranné pomôcky. A zimná bunda podľa toho vyzerá. Je síce vyrobená v Číne, no rozhodne nemá päťdesiat rokov - je nová a funkčná.

„Kúpili sme ju riadne v súťaži, rozhodujúca bola cena,“ hovorí riaditeľ odboru zamestnávania Michal Druga. Zmluva nie je zverejnená, no zimné bundy sa nepodobajú na historické artefakty a stáli menej ako staré vojenské kabáty, ktoré armáda vyradila ešte v roku 1985.

Ministerstvo obrany sa ich bežne zbavovalo zadarmo. V podstate iba za odvoz. Kto ich predal, mohol iba odpočítať náklady na dopravu a zvyšok bol jeho zisk. Či už predával priamo, alebo cez ďalšiu firmu.

S nebožtíkom za chrbtom

Manželka Jána Demingera pracovala v maďarskej Nokii v Komárome. Keď fabriku zavreli, skončila na úrade práce v slovenskom Komárne. Aj pre materskú dovolenku si nemohla nájsť prácu, a tak skončila na aktivačných prácach, kde si dávku v hmotnej núdzi musí odpracovať. Upratuje ulice, zametá, čistí cintorín spolu s ďalšími asi pätnástimi ľuďmi.

Keď však Deminger videl, v akých podmienkach pracuje jeho žena, rozčúlil sa. „Ja neviem, či sme zvery, alebo ľudia. Veď sa pozrite - staré vojenské kabáty, trikrát väčšie, smradľavé, napustené chémiou,“ netají rozhorčenie Deminger.

Hoci kabáty prešli skúškou času, podľa neho veľmi funkčné nie sú. „V zime, že by zahriali, sa nedá povedať. Takže okrem husacej kože od zimy majú ľudia aj vyrážky z chémie, ktorou boli kabáty napustené,“ tvrdí Deminger.

Nepáči sa mu ani to, že jeho žena spolu s ostatnými sa musí prezliekať v dome smútku v miestnej časti Nová stráž. „Ráno im za chrbtom ležala mŕtva babička v otvorenej truhle. Poďte sa pozrieť,“ volá nás Deminger. Keď dorazíme na miesto, kde ľudia odkladajú náradie a prezliekajú sa, babička tam už nie je - medzičasom ju pochovali.

„Nabudúce dajú aj nebožtíkovi metlu, aby pozametal. Pritom neďaleko je kryt civilnej obrany, kde by sa dôstojne mohli prezliekať, ale tam si miestni páni robia oslavy, grilovačky a baby sa im tam krútia okolo tyče,“ dodáva Deminger.

Ostatní z aktivačných prác iba uznanlivo prikyvujú. Hnevajú sa na Úrad práce v Komárne, kde sa k nim správajú neúctivo. „Aj dohody o práci dali podpísať bez zoznamu činností, ktoré by mali vykonávať v rámci aktivačných prác,“ tvrdí Deminger a ukazuje manželkinu dohodu, kde sú dohodnuté práce označené ako „1-25“. Čo to znamená, sa však nezamestnaný nedozvie.

A zase inak

Úrad práce v Humennom pôsobí pri porovnaní s Komárnom ako z iného sveta. V Rokytove pri Humennom si starosta Jozef Drobňák nevie pomoc ľudí na dávkach vynachváliť. „Mám k dispozícii šesť ľudí, sú to väčšinou vyučení remeselníci, tak robiť vedia aj sa im chce,“ tvrdí Drobňák. Musí im síce vždy zohnať napríklad farbu na natieranie na obecné náklady, ale aspoň má obec ako zo škatuľky.

Aj úradníci priznávajú, že sa snažia vyjsť ľuďom v ústrety. „Ak ideme na kontrolu do niektorých obcí, tak zároveň zoberieme aj papiere na podpis pre ostatných, aby nemuseli chodiť do Humenného, lebo nemajú ani na autobus,“ hovorí Michal Druga z humenského úradu práce. V Humennom sú presvedčení, že nápad s odpracovaním sociálnych dávok je dobrý.

„Ľudia nesedia doma, 32 hodín nie je až tak veľa a aspoň sa socializujú a pomáha im to vrátiť sa späť do pracovného pomeru,“ vysvetľuje Michal Druga. Aj ostatní koordinátori, ktorí chodia do terénu kontrolovať práce, tvrdia, že ľudia najprv hundrali, práce odmietali, ale nakoniec si to rozmysleli. Navyše, ak pracujú nie základných 32, ale 64 hodín mesačne, tak si ešte prilepšia o 60 eur.

„Záujem je, ale často sa nedá ani veľa ľudí naraz fyzicky skoordinovať,“ vysvetľuje Druga. Veď iba v okresoch Humenné a Snina majú ku koncu februára bezmála desaťtisíc nezamestnaných. V oboch okresoch je priemerná miera evidovanej nezamestnanosti takmer osemnásť percent, kým priemer Európskej únie je zhruba polovičný, 9,8 percenta.

VIDEO Plus 7 Dní