Hľadajme inú cestu
Aj medzi domácimi z času na čas zaznejú hlasy, že Štrbské Pleso akoby zamrzlo v minulom storočí a nejaké investičné akcie by mu nezaškodili. Krajinár, horský sprievodca a člen Slovenského zväzu ochrany prírody a krajiny Peter Jariabka je však presvedčený, že by sa mali uberať iným smerom.
„Neprijímam neurotický názor, že všetko je už zničené a žiadne ďalšie aktivity nemožno akceptovať,“ hovorí, keď spolu sedíme v aute na temer prázdnom parkovisku a sledujeme dvojicu žeriavov vykúkajúcich spoza vrcholkov stromov neďaleko Nového Štrbského plesa. „Treba si však uvedomiť, že podstatou tohto územia nie je poskytovať široké spektrum služieb. Aj vzhľadom na sezónnosť či veľkosť našich malých veľhôr. Veď centrálne Vysoké Tatry by sa zmestili do jednej väčšej alpskej doliny. Preto toľko hovoríme o únosnosti územia. Tunajšie horské osady sú predovšetkým vstupnou bránou do prírody. Zo Štrbského Plesa je dostupná takmer tretina vysokohorského pásma. Navršovanie ďalších atrakcií len zvyšuje dojem jarmočnosti, uberá pozitívnu emóciu a v konečnom dôsledku škodí aj podnikateľom.“
Chýbajú mu aktivity, ktoré sú pre Tatry prirodzené a mohli by byť zaujímavé aj z investičného hľadiska. „Sú to takzvané mäkké funkcie turistického ruchu. Napríklad prezentovanie hodnôt národného parku, vedomostná turistika. Priamo v horskom sídle by mohli vzniknúť rozptylové zóny, ekoedukačné či kyslíkové trasy, drevené lávky popri mokradiach alebo rašelinových plesách, ku ktorým dnes už prakticky nikto nevie nájsť cestu. Žiaľ, nevychovávame ľudí k autentickému záujmu o prírodu, lebo im nesprostredkujeme hlboký zážitok z nej.“
Domáci by boli citlivejší
Na margo budovateľských plánov sa vyjadruje skôr rezervovane a s obavami. Napriek tomu si neodpustí: „Mrzí ma, že niektorí investori si dokážu vybaviť informačné embargo na stavebné procesy, ktoré zasahujú do prostredia celonárodného významu. Ako to bolo aj v prípade vyhliadkovej veže.“
Myslí si, že najlepším riešením by bolo dokončenie komplexnej zonácie a vytvorenie jasných pravidiel. Aby každý poznal limity a akceptované štandardy. Ďalším problémom, ktorý v Tatrách vníma, je malé zastúpenie lokálnych podnikateľov. „Ekonomický prospech z tohto regiónu by mali mať v prvom rade ľudia, ktorí v ňom žijú. Mali by byť nielen uprednostnení, ale aj podporovaní v podnikateľských aktivitách minimálne v oblasti udržateľného cestovného ruchu. Tak, ako je to v mnohých vyspelých krajinách. To sa potom odráža aj v ich citlivejšom prístupe ku krajine.“
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa Tatry rozvíjali, vznikla na podnet horského mesta takzvaná Zemanova komisia. Aby pomohla pri regulácii výstavby a rozvoja v národného parku. V preklade - aby sa Tatry dokázali brániť investičným tlakom rôznych podnikov. "Komisia zložená z odborníkov potom rozhodovala o vhodnosti všetkých stavebných návrhov. Bolo by dobré, keby sme sa k tej odbornosti vrátili," uzatvára Peter Jariabka.
Čo na to starosta?
Nevychádza z údivu. Na displeji mobilného telefónu nám Michal Sýkora ukazuje mapu so slovami: „Vidíte tu niekde rašelinisko? Nie? Ani ja nie. Celé sme to tam s kolegom prešli a žiadne sme nenašli. Verím, že nám ho zdokladujú.“ Ako pokračuje, parkovisko nebolo žiadne nedorozumenie a dodnes sa k nemu hlásia. Pretože ho považujú za nutnosť. „V súčasnosti užívame to, ktoré patrí mestu Vysoké Tatry a my zaň platíme veľké nájomné. Chceli sme ho odkúpiť alebo prenajať na viac rokov, aby sme ho mohli modernizovať, ale nevyhoveli nám. Podstatné však je, že nepostačuje. Vozidiel je neporovnateľne viac, ako je kapacita parkovísk.“
Podľa neho boli všetky zmeny a doplnky územného plánu veci verejného charakteru a viacero zámerov vôbec neakceptovali. Odborná komisia z nich vybrala len niektoré. „Stanovili sme termín verejného prerokovania s vyše 30 subjektmi, ktoré sa k nim podľa zákona musia vyjadriť. Problém bol, že o týždeň skôr, ešte pred zverejnením výkladu k návrhu zmien územného plánu, vyšiel článok na internete bez rozhovoru s nami a bolo v ňom veľa nepresností. Keby nás nechali normálne pracovať, mohli nás potom podrobiť kritike. Ale nie na základe poplašných správ o tom, že ideme prestavať celé územie, čo nebola a nie je pravda.“
Tvrdí, že za svoju prácu sa nemusí hanbiť a dnešné Štrbské Pleso by mohlo byť iným strediskám vzorom. „Keď sme tadiaľ prechádzali s ministrom Budajom, bol som spokojný. Vyzametané, upravené, pokojné miesto, kde človek naberie energiu. To nedosiahne niekto, kto nemá v srdci vzťah k tomuto územiu! A ja že by som ho nechal zhumpľovať?“
Keď sa starostu pýtame na územný plán, prizná, že posledný sa na internete objavil v roku 2009. „Odvtedy sa všetky návrhy uvádzajú na webovej stránke obce.“ Potom zoberie zo stola hárok a vyratúva tie posledné: „Vodojem, štvorpodlažná nájomná bytovka, aby ľudia, ktorí hore pracujú do neskorej noci, mali kde prespať. Firma Tatry mountais resorts ponúkla pulzujúcu lanovku z parkoviska pri stanici k športovému areálu, čo by, samozrejme, museli schváliť odborníci, malá zjazdovka pri Heliose, ktorá tam aj tak bola, len by sa trochu predĺžila, a toalety pri jazere. To je všetko.“
Dodáva, že prebiehajúca výstavba dvoch apartmánových domov bola schválená pred niekoľkými rokmi, rovnako ako obnova hotela Detvan či Andelovej zjazdovky. „Tá tam tiež v minulosti bola. Les okolo nej je dávno zničený víchricou a lykožrútom. Jediné, čo doteraz vytvorilo diskusiu, bola vyhliadková veža. Lenže v tomto prípade sa majiteľ pozemku dohodol s investorom a stavba prešla všetkými schvaľovacími procesmi. Ako som to mohol ovplyvniť?“
Pripomína, že odkedy prevzali Štrbské Pleso, žiadne veľké investičné akcie sa tam nediali. „Dal som spísať zoznam toho, čo sme v osade odvtedy vybudovali, a verte mi, že toho nebude veľa. Väčšinou obnova existujúcich objektov. Po stretnutí s ministrom sme sa rozhodli, že na Štrbskom Plese budeme stavať len vodojem, toalety a realizovať drobné zámery, ktoré prejdú v schvaľovacom procese.“
