Tip na článok
Michal Kiššimon: Doma, kam presunul svet, ktorý už iní odsúdili na zánik.

Vzácna Biblia aj tisícky v hotovosti: Harmanecké papierne ukrývali poklady

Michal Kiššimon za štyridsať rokov práce v papierňach vytiahol z kopy historické dokumenty, ale aj rozprávkovú hotovosť.

Galéria k článku (5 fotografií )
Kominár Kubiny: Dôkaz, že 24. augusta 1908 komusi v Brezne vyčistil komín.
Staré albumy: Do papierne ich privážali najmä zo Sudet, Slováci si vraj vtedy na takéto spomienky ešte nepotrpeli...
KiššiJaroslav Votruba: Akademický maliar v době studia na uměleckoprůmyslové škole.

Josef Jiřík sa narodil 27. júna 1905. Bol poštový úradník a člen Komunistickej strany Československa od roku 1952. Meral 175 centimetrov, obvod hlavy mal 58 centimetrov a nosil topánky desiatky. Ak by vás ešte niečo zaujímalo, vedzte, že používal ochrannú masku veľkosti 3/101. No a z evidencie bol „vymazán po dosažení věkové hranice 29. decembra 1955“. To všetko sa dočítate v jeho vojenskej knižke, ktorú vydalo Okresné vojenské veliteľstvo v Karlových Varoch 25. novembra 1953. Skončila ako tisíce iných - v zbere druhotných surovín v harmaneckej papierni.

Josef Jiřík: Aj jeho vojenská knižka skončila v Harmanci. Foto: Norbert Grosz

Udivená princezná Gisela

Človek nestačí žasnúť. Michal Kiššimon vo svojom jednoizbovom byte vykladá jeden dokument za druhým a sotva hodíte očko na rytiny Antoina Watteaua, predstaviteľa francúzskeho rokoka, vytlačené na ručnom papieri s vodotlačou francúzskej koruny, už sa na vás prísne pozerá cisár František Jozef I. aj s celou svojou vysokopostavenou rodinou. Iba krásna „Prinzessin Gisela“ v pravom rohu sa tvári nechápavo, akoby neverila, že aj ona skončila na smetisku dejín.

Či, presnejšie, na kope starého papiera v Harmanci. Jeden list papiera prekrýva druhý, teraz sa na nich striedajú v paspartách podobizne urodzených generálov, celý vojenský štáb, ktorý viedol rakúsko-uhorskú monarchiu v prvej svetovej vojne. Prehrali a prehrali aj ich obrázky. Harmanec! Tam skončila aj celá Historie českého národa v obrazech.

Možno právom, lebo klamala - Michal Kiššimon našiel ten istý obrázok Švédov na pražskom Karlovom moste aj v inej publikácii a predstavte si, že na ňom boli Švédi na tom moste o sto rokov neskôr! Harmanec to zosúladil.

Napokon, poradil si so všetkým. Aj s dielom Petra Karvaša S nami a proti nám so spisovateľovým vlastnoručným podpisom z roku 1959. Nikoho nezaujímalo, že tento výtlačok bol cenný už tým, že išlo o limitované vydanie a táto kniha má číslo 105. S číslom 145 sa na kope ocitla aj iná limitovaná séria, Berlin, Verlag Ernst Wasmuth, A. G., 1925 - Majstrovské tlače novoveku od Stanleyho Morisona. V nemčine ich vydali iba stopäťdesiat kusov. Harmanec, Harmanec, Harmanec!

Nechcete tisícku?: A kedysi by ľudia boli schopní pozabíjať sa za ne... Foto: Norbert Grosz

Kto nehľadá, nájde

„Nikdy som nič nehľadal, ale vždy som niečo našiel,“ hovorí pán Kiššimon. A ono to tak v živote naozaj býva. Čím viac hľadáte, tým menej nájdete. Narodil sa pri Veľkom Krtíši v roku 1940, keď celý juh patril Maďarom. V základnej škole ho učil slovenčinu učiteľ, ktorý nevedel po slovensky, a on zasa nevedel po maďarsky.

Ale to sa malo zmeniť - vo včelíne, kam sa spolu s inými chlapcami vlámal, našiel knihy z prvej svetovej vojny. Nerozumel ničomu, nevzal si ich, ale začal sa učiť maďarčinu, aby si ich raz mohol prečítať. „Raz“ prišlo po tom, čo si tie knihy kúpil v antikvariáte.

Pochádza z poľnohospodárskej rodiny, a tak sa v päťdesiatych rokoch zdalo, že o jeho osude je rozhodnuté. Zakladali sa družstvá a štátne majetky, ľudí nebolo, tých, čo to robiť vedeli, vyhlásili za kulakov, a tak sa po skončení pôdohospodárskej majstrovskej školy stal najmladším farmárom pri Beckove.

„Býval som spolu s kulakom v jeho dome a čoraz viac som sa bál zodpovednosti, ktorú som za statok niesol. A tak som sa ľahko nechal prehovoriť spolužiakom, ktorý robil v Harmanci, aby som sa tam zamestnal aj ja. Stalo sa tak v júni 1962. Pripravoval som chemikálie, ktoré sa pri výrobe používajú, ale čoskoro som natrafil na kopu zberového papiera a v nej som našiel svoju univerzitu. Vždy ma fascinovalo, čo všetko dokáže papier uniesť! Do tej univerzity som chodil celých štyridsať rokov, na halde som bol denne. Vždy ma mala čím prekvapiť!“ hovorí.

Siahne do skrine a vyberie z nej rozprávkovú hotovosť. „Tato bankovka platí TISÍC KORUN ČESKOSLOVENSKÝCH, v Praze dne 16. května 1945. Padělání se trestá.“ Bankovky sa kopia do výšky asi desiatich centimetrov. Koľko toho vlastne je? „A čo ja viem? Veľa. Vezmite si zopár, ak chcete,“ odpovedá.

„Po mene peňazí stratili hodnotu rovnako ako predtým ruské cárske peniaze.“ Čosi zašuchoce a na stole je ďalší poklad: tisíc rubľov jeho výsosti Nikolaja Romanova aj s hákovým krížom v podtlači, pretože hákový kríž bol i symbolom Fínska a Fínsko v tom čase patrilo Rusku. „Toho tu bolo veľa, keď sa naši legionári vracali z prvej svetovej vojny, vozili si ruské peniaze so sebou. Lenže u nás im ich už nikto nevymenil...“ povie.

Biblia na smetisku

Michal Kiššimon sa vyzná. „Viete, že v rokoch 1918 až 1920 platilo na vtedajšom území Sovietskeho zväzu až dvesto druhov peňazí?“ Nevieme, ale vidíme. Mimochodom, v Harmanci končili aj ríšske marky po druhej svetovej vojne. „Nielen peniaze, zo Sudet k nám chodil jeden vlak za druhým. Čistili to tam,“ dodá. „A keď sa niekde niečo čistilo, naša papiereň šla naplno. Fabrika žrala dvadsaťštyri vagónov zberového papiera za dvadsaťštyri hodín.“

Tri dámy v klobúčikoch neveriacky hľadia z nádhernej čiernobielej fotografie. Zvečnil ich Fotografický ateliér Ludvik Bochmuth, Brno. Ak by ste zatúžili po vlastnom portréte, stačí zatelefonovať na číslo 3324/IV. Tri deti v sokolskom kroji zasa pózujú na snímke z roku 1909 - Fotografický závod D. Klíč, Židenice.

„Fotografie k nám vozili v tonách, väčšinou zo Sudet. Aj celé albumy, len české, Slováci také vtedy ešte nevlastnili. Samozrejme, sem-tam sa našiel aj nejaký šľachtic, ale tých trhali na dve polovice. To robili študentské brigády. Nepohodlné veci sa šklbali,“ povie Michal Kiššimon.

Keď komunisti zomleli kráľovské archívy z Lučenca a dokumenty po Nemcoch, prišiel rad na cirkevnú literatúru. Po Akcii K, čo bol krycí názov pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov v roku 1950, sa Harmanec znova zmenil na včelí úľ. Jeden vagón za druhým, vlak za vlakom.

„Z kníh strhávali titulné strany a vždy aj zopár vnútorných strán, aby sa nedali použiť,“ hovorí a na stôl kladie Bibliu so štyrmi zelenými kamienkami na obale - Tiskem a nákladem B. Stýbla v Praze. Rok vydania chýba, ale bolo to za pápeža Pia IX. „Do niektorých Biblií zaťali sekerou,“ rozpráva a s úctou z vitríny vyberie jedinú českú Bibliu vydanú v troch dieloch. Vychádzala po dvanástich stranách každý týždeň, aby si ju mohli dať zviazať aj tí najchudobnejší.

Rok vydania: 1885. „Našiel som ju na hromade, vzal domov, prelistoval a zistil som, že mi chýba 25 strán z apoštola Jána. Utekal som späť k hromade, ale už tam neboli. Neskôr som sa o ne zaujímal v Českej národnej knižnici, majú dva exempláre, ale kým som sa k nim dostal, prešiel som cez niekoľko trezorových dverí. Boli však zlatí, tie chýbajúce mi oxeroxovali. Veď boli celkom namäkko, že aj ja takú Bibliu vlastním,“ hovorí.

Možno by boli namäkko aj v pražskej Národnej galérii, keby vedeli, že na jednej fotografii v zbierke pána Kiššimona je akademický maliar Jaroslav Votruba „v době studia na uměleckoprůmyslové škole“. Mimochodom, maliar sa narodil v roku 1889.

Súkromné výstavy

A ideme ďalej! Staré faktúry. Žiadne registračné pokladnice, ale celé maľované diela s podpisom podnikateľa, s kolkom. Na niektorých sa spomínajú všetky úspechy a vyznamenania, ktoré fakturant získal, iné zasa majú vodotlač. Kominár Kubiny sa nedal zahanbiť, jeho faktúry majú aj štvorlístok!

Staré kalendáre. Napríklad z roku 1791, písaný švabachom. „Tých, čo vydali po roku 1925, som mal veľa, tak som stopäťdesiat z nich vzal a predal v bratislavskom antikvariáte. Po troch dňoch mi to prišlo ľúto, vybral som sa tam znova, že si ich odkúpim. Ale už nemali ani jeden, všetky vzal akýsi Rakúšan,“ rozpráva Michal Kiššimon a vy sa prichytíte pri myšlienke, že ste začali kalkulovať. Akú hodnotu majú tieto veci? Zarábal na nich? Veď má možno doma skutočný poklad!

„Nikdy som nič nepredával ani nevymieňal na burzách. Nezbieral som to preto, aby som zbohatol. Bola to predsa moja univerzita!“ odpovie, ale pustí sa do vymenúvania, koľko výstav z toho, čo našiel, už usporiadal. Výstava vysvedčení od roku 1863. „Záujem bol veľký, učiteľov však viac ako výsledky žiakov, ktorí už zrejme dávno pomreli, zaujímala zadná strana - ako sa menil systém klasifikácie do roku 2006, keď bola výstava v Harmanci.“

Výstava peňazí, od rímskych mincí po euro. Obrovský záujem a nielen o papierové bankovky, ale aj o mince. Mince? „Nuž áno, keď sa chceli deti v škole blysnúť a priniesť viac starého papiera, vkladali doň aj vyradené mince, na ktorých bol napríklad Stalin. Tak sa po výmene peňazí dostal aj on do zberu. Ale občas z takýchto zväzkov novín vypadli aj iné mince, dokonca staré, rímske,“ rozpráva Michal Kiššimon.

Výstava pohľadníc. „Jáj, tých bolo tiež veľa. Ale okolo kopy sa tmolilo mnoho zlatokopov a ničili, čo sa dalo. Odliepali známky, ktoré takmer nemali hodnotu, pričom pečiatka a pohľadnica mali oveľa vyššiu hodnotu,“ spomenie. Mimochodom, pán Kiššimon daroval poštovému múzeu celú zbierku listov so známkami, ktoré dokumentovali poštovú reformu, a hodnota jeho daru bola okolo stotisíc korún.

Čas lieči i ničí

Čo sa s tým všetkým stane? „Dobrá otázka!“ zasmeje sa pán Kiššimon. „Aj ja som už nad tým rozmýšľal,“ dodá. Možno keby v jeho byte nastúpilo do služby desať odborníkov na rôzne staré písomnosti, vedeli by povedať, čo patrí na piedestál do múzeí. Takto je to však len jeho osobná nesúrodá zbierka.

„Viete, ono je to tak - aj ten najdôležitejší papier je zaujímavý tak pre jednu až dve generácie a potom stráca zmysel. Mám doma list, ktorý písal svojim rodičom chlapec z koncentráku. Písal ho dopoludnia pred tým, ako ho o jednej popoludní popravili. Nie je ťažké si predstaviť, ako rodičia tento list opatrovali. A nakoniec predsa skončil - v Harmanci.“

VIDEO Plus 7 Dní