Tip na článok
Majestátny: Vyše sto rokov kraľoval víťazný lev na kamennom podstavci medzi Malými a Veľkými Vozokanmi.

Vzácna socha bronzového leva skoro skončila v zberných surovinách

Nebyť najedovaných sršňov, pýchu Vozokán by predali do zberných surovín. 860-kilogramový bronzový lev je jediný monumentálny pomník z obdobia protitureckých bojov na Slovensku.

Galéria k článku (5 fotografií )
Čaká v dielni: Ak sa podarí zabezpečiť finančné prostriedky, reštaurátorský tím by dal celý objekt dokopy do dvoch-troch mesiacov. Vrátane dávno ukradnutej zbroje či tureckej zástavy.
Ešte aj šrauby šlohli: Starostka nám ukazuje, odkiaľ zlodeji ukradli veľké šrauby, ktoré držali trámy informačnej vitríny.
Prázdny: Kamenný podstavec od septembra zíva prázdnotou. Zatiaľ nie je isté, či sa naň lev vráti.

Obec Veľké Vozokany sa ešte donedávna pýšila skutočným unikátom. Vzácny bronzový lev, ktorý tu trónil vyše sto rokov na počesť historicky prvého víťazstva nad Turkami, lákal tisícky návštevníkov. Alejou obkolesenou jabloňami, slivkami a čerešňami k nemu pravidelne prúdili turisti, školské výlety, ale aj domáci na vychádzky.

Dnes je kamenný podstavec prázdny. Spôsobili to neznámi zlodeji, ktorí unikátnu kultúrnu pamiatku rozrezali karbobrúskou, zhodili na zem a plánovali predať do zberných surovín. Zastavili ich až najedované sršne sídliace v útrobách kovovej sochy.

Hrdí na svoju obec

Slnkom zaliata dedina učupená v severnej časti Pohronskej pahorkatiny, obklopená lesmi, poľami aj rozsiahlymi lánmi žiariacich žltých slnečníc, akoby nás posunula o pár rokov dozadu. Cítiť tu pokoj, pohodu a skutočný dedinský život, odtrhnutý od stresu veľkých miest.

Ulice sú napoludnie ako vymetené a ticho pretína len vzdialené kikiríkanie kohútov. Ani len psy nezaštekajú. Dojem ospalosti sa však rýchlo stráca. Hoci tu žije ledva päťsto obyvateľov, všade cítiť ich aktivitu. Mladí odtiaľto neutekajú. Aspoň nie hromadne.

Prečo by aj? Veď obec z mesiaca na mesiac dostáva novú tvár. Vďaka eurofondom - a napriek smiešnemu rozpočtu - tu vyrástli športové ihriská, tenisové kurty, lavičky. Opravili chodníky, všade sú kvety.

Pani, ktorá tlačí káričku smerom k cintorínu, sa pri nás zastaví a spokojne si pochvaľuje: „Máme kanalizáciu, vodovod, plyn, vynovené parky a je kam ísť."

"Neďaleko je priehrada plná rýb, v Mlyňanoch arborétum, stále sa tu niečo deje. Folklórne súbory, kapely, divadelný spolok, športové kluby... Aj ľudia sú tu iní ako inde. Teraz som sa vrátila od rodiny z Vrábeľ. Vraj tam za posledné obdobie vykradli šesť domov... Tu sa nič také nedeje.“

Do rozhovoru sa zapája aj deväťdesiatročná Terézia. Hoci nie je tunajšia rodáčka, Vozokany jej prirástli k srdcu a tvrdí, že domáci sú na svoju obec hrdí. Aj preto, že práve tu v minulosti dostali Turci prvýkrát na frak a pár sto metrov od dediny donedávna kraľoval monumentálny víťazný lev, ktorého chodili obdivovať Slováci i Maďari.

Dnes je však kamenný podstavec prázdny, lev stojí poškodený v galantskom ateliéri a je otázne, či sa na svoje miesto niekedy vráti. Nie sú totiž časy na to, aby takýto skvost stál nestrážený v poli za dedinou.

Bez úcty

„Starostka, vieš, že máš leva na zemi?“ oznámil pred pár mesiacmi Justíne Pálkovej Martin, mladík, ktorý cestičkou popri pamätníku pravidelne jazdí z Tesárskych Mlynian do Veľkých Vozokán. Bol to šok. Pre všetkých. Nikomu by nenapadlo, že sa niečo také môže stať.

„Hneď som sadla do auta a vyrazila za dedinu,“ spomína starostka. „Keď som ho nevidela na podstavci, srdce mi zamrelo.“

Pri pohľade na sochu dorezanú na mnohých miestach karbobrúskou a zhodenú na zemi sa jej do očí nahrnuli slzy. „Tomu bolo ťažké uveriť. Ten, čo to urobil, nemohol mať žiadnu úctu. K histórii ani k ľuďom. Išlo mu len o to, aby ten bronz niekde predal po dve eurá za kilo. Zarobil by nanajvýš tri tisícky. Pritom škody, ktoré spôsobil, presahujú deväťtisíc eur.“

Spolu so starostkou kráčame cestičkou k pamätníku. Tú opravujú z vlastných prostriedkov. Čakajú na teplejšie dni, keď budú môcť položiť asfalt. Plánujú aj parkovisko pre autobusy, pre turistov, keď sa lev vráti. Míňame aleju z divých jabloní, ale aj zo zaštepených sliviek a z obsypaných čerešní.

„S našimi ľuďmi sme ich vysadili, chodili polievať. Dnes sú tu pre všetkých, hoci...“ starostka sa zasekne. Spomenie, ako sem chodia ľudia zo širokého okolia a plody si nakladajú do kufrov áut. Aj s bratislavskými značkami. A vrcholom sú spôsoby našich spoluobčanov.

„Videla som rodinu, muža sediaceho na strome, ktorý odlamoval konáre, a ženy s deťmi dole oberali čerešne. Trhalo mi srdce, keď som si spomenula, koľko sme sa o tie stromy starali. A oni to len tak zničia... z pohodlnosti.“

Pátrali aj v nemocniciach

Pri pamätníku nám Justína Pálková ukazuje miesto, kde objavili zničeného leva. „Keď sme sem prišli, ešte z útrob vylietavali sršne,“ vybavuje si. Práve tie zrejme zlodejov odohnali. Žili si v teple vyhriatej kovovej sochy, do ktorej vlietavali cez otvorenú papuľu.

„Pred rokom tu zaútočili na starého otca s vnukom. Skončili na pohotovosti. Preto sme požiadali požiarnikov, aby ich vykántrili penou.“ Požiarnici prišli, ale nezabili všetky. Našťastie.

Starostka ukazuje informačné tabule a rozpráva, ako tu už v minulosti vyvádzali vandali. Zmizla zbroj uložená pred levom, bronzová tyč, ktorú mal tento víťaz držať v labe, neznámi výtržníci rozbili tabuľu so zlatým nápisom a niekto sa dokonca ulakomil na šrauby spevňujúce veľkú informačnú vitrínu.

„Keď som tu začala starostovať, povedala som si, že chcem dedinu, kde si každý, kto príde, povie - ,jeeeeej‘,“ hovorí so smutným úsmevom. Vie, že „jej“ dedinčania to oceňujú. Sú na to hrdí a vždy ochotní pomôcť. „Nemusím nikoho prosiť, stačí povedať a hneď mi tu nastúpia mladí i starší a urobia, čo treba.“ A potom príde jeden bezohľadný zlodej a môžu začínať odznova.

„Policajti sa snažili, pátrali po možných páchateľoch, preverovali v nemocniciach, či niekoho neošetrili po uštipnutí sršňami. Nenašli nikoho a časom vyšetrovanie zastavili. Teraz nám ostáva len čakať na finančnú injekciu. Peniaze bude treba nielen na opravu, ale aj na zabezpečenie okolia, aby k podobnému prípadu už nedošlo.“

Lev k Vozokanom patrí

Vraciame sa do dediny, ktorá sa s odchádzajúcim poludním zapĺňa. Cestou zase stretávame Teréziu, ktorá bola obriadiť manželov hrob. Odišiel jej už pred tridsiatimi rokmi. Na leva si pamätá ešte z čias, keď sa sem prisťahovala. Po poľnej ceste okolo pamätníka sa preháňala na motorke.

„Načo to komu bolo, prečo sme takí kmíni? Odtiaľto to nikto nemohol byť,“ hovorí presvedčene. V centre dediny, na rozhraní medzi obecným úradom a pohostinstvom, posedáva pár mladých ľudí na lavičkách. Pri pive aj kofole.

„Tunajší ľudia ani neboli nahnevaní. Skôr šokovaní,“ hovoria. „Nikomu ani nenapadlo, že by niekto mohol mať toľko drzosti. Veď ten lev má skôr umeleckú hodnotu než materiálnu. Bolo to obľúbené miesto pre všetkých. Hovorilo sa - ideme na leva.“

V krčme posedáva pár chlapov, ktorým sa lev spája aj s detstvom. „Pamätám sa, ako som na ňom sedával ešte ako chlapec,“ hovorí Jozef. „A moja stará mama mi rozprávala, ako ho stavali a strážili, kým ho napevno neukotvia.“

Aj Peter z vedľajších Malých Vozokán krúti hlavou. „Nechápem, komu to ruky trhalo. Veď to bola rarita. Celé zájazdy tam chodili autobusmi. Keď som aj vo vzdialenejších mestách povedal, odkiaľ som, vždy ľudia reagovali - tam máte toho leva, nie?“

Toto nie je svätý Vendelín

Vozokanský lev stojí už niekoľko mesiacov v ateliéri Galérie 4D v Galante a čaká na opravu. Za priaznivých okolností, s dostatkom peňazí, by ho reštaurátorský tím dokázal dať dokopy za dva-tri mesiace.

„Na Slovensku máme veľmi málo historicky hodnotných vecí a starých zvieracích sôch je ako šafranu. Tento lev je jedna z najkrajších,“ hovorí akademický sochár, bronziar a odlievač Ladislav Sabo. „

Neviete si predstaviť, aká je pre mňa česť, že skončil práve v našej dielni.“ Sochár nám ukazuje poškodené časti spôsobené karbobrúskou aj pádom z podstavca.

„Zavariť rozrezané miesta by nebol problém, vysoká teplota však môže poškodiť pôvodné nitovanie,“ vysvetľuje. „Je to špičková remeselná práca, ukážka toho, ako naši predkovia dokázali pracovať s bronzom. Rarita aj pre technické múzeum. Pre nás doslova svätá vec.“ Ako pokračuje, cieľom galantského reštaurátorského tímu je využiť túto situáciu, keď sa lev zviditeľnil, a dosiahnuť jeho kompletnú rekonštrukciu. „Ak to len polepíme a vrátime na miesto, nič sa nezmení. Stratíme šancu vrátiť tomuto objektu jeho pôvodnú tvár.“ Z budapeštianskych historických archívov získali staré fotografie zobrazujúce, ako pamätník niekedy vyzeral. Chcú, aby pred levom opäť bola ukoristená turecká zbroj, aby sa do jeho laby vrátila bronzová tyč zástavy porazenej armády agresora.

„Veď pri Vozokanoch sa prvýkrát ukázalo, že turecká armáda je poraziteľná. A zásluhu na tom mali práve Slováci. Preto chceme, aby výpovedná hodnota objektu bola úplná. A to si žiada čas. Narýchlo možno dať dokopy svätého Vendelína na okraji dediny. Ale toto nie je Vendelín.“

Vozokanský lev

Osemstošesťdesiatkilogramová bronzová socha víťazného leva, tróniaca na kamennom podstavci medzi Veľkými a Malými Vozokanmi neďaleko Zlatých Moraviec, je jediný monumentálny pomník z obdobia protitureckých bojov na Slovensku. Pripomína veľké víťazstvo uhorského vojska a miestnych sedliakov nad početne silnejšou tureckou armádou.

Práve tu na Martovom poli pri Veľkých Vozokanoch v roku 1652 prvýkrát slávili kresťania veľké víťazstvo. Po dvoch dňoch krvavých bojov podľahli viac ako štyri tisícky ozbrojencov vezíra Mustafu tisíctristo obrancom pod vedením kapitána Adama Forgáča. V bitke zahynuli aj štyria členovia rodu Eszterházyovcov.

Prvý pomník na pamiatku veľkého víťazstva aj spomienku na tragédiu svojho rodu dal pri Martovom poli postaviť v roku 1734 Imrich Eszterházy. Bol to kamenný obelisk. Ten v roku 1896 nahradila socha bronzového leva, ktorý dlávi labou tureckú zástavu. Jej autorom bol maďarský sochár Béla Markup.

VIDEO Plus 7 Dní