Tip na článok
Helena Iľkovičová: „Občas tu býva tak smutno, že sa s mužom aj pohádame,“ hovorí. Stretnutie so starostkou Ivetou Kundrátovou je vždy príjemné spestrenie dňa.

Vzali by ste funkciu starostky s nástupným platom 120 eur v hrubom?

Vzali by ste funkciu starostky s nástupným platom 120 eur brutto?

Galéria k článku (6 fotografií )
Starostka Iveta Kundrátová: Neuveriteľné, čo všetko táto žena dokáže stihnúť!
Biele gazdovstvo: Tak málo snehu ako tohto roku tu už dávno nemali.
Pejo a Bado: Vyzerá to na nebezpečný súboj a pritom je to nežná hra.

Asi som sa málo modlil, okripľuval som, - povie Jaroslav Starinský a dodá, že dostal porážku, ale „len takú cvičnú“. Napriek tomu drží v ruke cigaretu, čo bez opýtania zdôvodní slovami: „Nepijem, ale fajčím.“ Nerozpráva veľa ani dlho, ale čo povie, to by osviežilo každú komédiu. Svoj život zhrnie do skratky: „Som zo Svidníka, potom som bol v Liptovskom Mikuláši gumák, neskôr som v tejto dedine robil starostu a teraz je zima, tak nerobím nič.“ Na lepšie pochopenie dodá, že gumák je vojak z povolania a skonštatuje, že v Matysovej žije asi toľko ľudí ako v jednej menšej bytovke.

Priemerný vek - 57 rokov

Matysová. Mohli by sme sa začať rozplývať nad tým, aká je táto dedina pri Starej Ľubovni krásna, bohom zabudnutá, aký je tu pokoj a koľko majú snehu, ale na to nie je čas. Teraz roznášame chlieb. Je piatok, ale to isté by sa tu dialo, keby bola streda. Dvakrát do týždňa. Je ho plný kufor auta, o ktorom starostka Iveta Kundrátová povie, že ho dostala iba včera, a to od okresného súdu. Zadarmo. Už ho nepotrebovali, ponúkli ho obciam, vzala ho. „Do novembra vydrží, potom sú voľby a nový starosta bude musieť zohnať iné.“ Pohľad na tachometer - 287-tisíc kilometrov, ale na zasneženej ulici sa mení na tank. Tank plný chleba, rožkov a vianočiek, z čoho starostka každému vydeľuje to, čo si objednal. Ale ako si to môže pamätať? Je toho veľa!

„Vy robíte s počítačom, my používame hlavu,“ vysvetlí Alžbeta Kasenčáková a pustí sa do rozprávania, že tak málo snehu ako tento rok tu predtým nebývalo. „To v roku 1976 ste mali vidieť! Pamätám sa na ten rok dobre, lebo potom som sa vydávala. Ľudia ho lopatami odrucovali až na cintorín!“ Skonštatuje, že aj vody ubúda a o zdravej strave dnes ľudia ani netušia. „Mama mi umrela vlani, mala 95 rokov. Najradšej pila mlieko, čo bolo v konzerve alebo plechovici, toho sa ani nedotkla. A mala pravdu. Veď kúpite mrkvu, poviete si, aká pekná, a ona v pivnici hneď zhnije. To tá naša začne v pivnici hneď rásť!“

Onedlho vykladáme chlieb Jánovi Petríkovi, ktorý vraví, že nikdy nebol v Bratislave. „Mám 64 rokov a celý život som prežil tu. Ale ako maliar natierač som sa dostal aj do Košíc a na vojenčine som bol na ostravskom letisku Mošnov. A čo by som v Bratislave robil? Tu je dobre, čerstvý vzduch.“ Zato od Heleny Iľkovičovej sme sa dozvedeli, že schnú staré slivky aj ringloty a že sneh „skápol“. „Bývalo ho aj osemdesiat centimetrov okolo cesty a teraz nič.“ Málo snehu, málo ľudí. Kedysi ich bolo zo šesťsto, dnes má Matysová 68 duší a priemerný vek 57 rokov. „Je tu tak smutno, že sa s mužom občas aj pohádame,“ dodá pani Helena.

Jaroslav Starinský: Starostka mu občas skočí po cigarety.
Jaroslav Starinský: Starostka mu občas skočí po cigarety.
Július Dubravay

„Starostka, kúpiš mi cigarety?“

Kým dorozvážate chlieb, viete všetko. Že ste v rusínskej dedine, preto majú aj gréckokatolícky Kostol svätého Petra a Pavla, ktorý postavili v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, že v ňom dnes sedáva sotva 25 ľudí, keď je omša, ale tá teraz nie je, lebo mladý pán farár ochorel a zastupuje ho iba v nedeľu kňaz zo susednej obce. Zistíte, že tu stál aj drevený kostol, ale ten už strašne dávno odviezli do skanzenu pri Ľubovnianskom hrade a dobre urobili, lebo by sa rozpadol ako fara dole, hoci je to národná kultúrna pamiatka. Ste informovaní, že my nič nevieme predať tak dobre ako Poliaci, ani tunajšie minerálne pramene, ani červený vápenec zvaný mramor, z ktorého brali aj na stavbu Krakovského hradu, a že také čudo už majú len v Taliansku. A, samozrejme, aj fakt, že tu do roku 1995 mali Jednotu aj krčmu v jednom objekte, že jeden chlap aj predával, aj obsluhoval hostí a všetko stíhal, ale odkedy vznikli supermarkety, všetko zdochlo. Nakoniec i to, prečo je na erbe obce zajac preskakujúci kameň na pažiti. Keby ste nevedeli, aj on z dediny uteká.

Vzali by ste v takejto dedine funkciu starostky s nástupným platom 120 eur brutto? A v tom je už aj dovoz cigariet pre Jaroslava Starinského, lebo si ich po „cvičnej porážke“ nemôže ísť kúpiť sám ani do najbližšej dediny Malý Lipník, vzdialenej päť kilometrov. „Presťahovali sme sa do Matysovej zo Starej Ľubovne pred jedenástimi rokmi. Manžel Peter je rodák odtiaľto, aj moja mama. Prišli sme do dediny, ktorá nežila, a keby som sa nestala starostkou, mala by som pocit, že nie som využitá. Desať rokov som bola predsedníčkou združenia zdravotne postihnutých v Ľubovni a zrazu by som nerobila nič?“

Najskôr, ako sama hovorí, spojazdnila obecný úrad, aby nemusela nosiť vodu vo vedrách a posielať ľudí na toaletu do domčeka pri úrade. Vodovod, kanalizáciu ani plyn síce Matysová stále nemá, ale vodu z prameňa dotiahli v rúre popod cestu. „Za dva mesiace, svojpomocne, lebo k nám malo prísť tridsať detí na desať dní, misijná akcia.“ Zorganizovala šestnásťkilometrový pochod na bežkách od Ľubovnianskeho hradu až k svojmu úradu, kde už na ľudí čakal guláš a pečené prasa. „Sama som sa čudovala, koľkí prišli. Väčšinou tunajší rodáci, ktorí popredali domy a okrem hrobov už v dedine nemajú nič. Ale stretávať sa chcú.“ Nasledovali silvestrovské posedenia, stretnutia rodákov... Matysová ožila. Ale nielen Matysová.

Pejo a Bado: Vyzerá to na nebezpečný súboj a pritom je to nežná hra.
Pejo a Bado: Vyzerá to na nebezpečný súboj a pritom je to nežná hra.
Július Dubravay

Petrov nový svet

„Hlavný dôvod, prečo sme sa presťahovali, bol môj syn Peter. Trpí telesným aj ľahším mentálnym postihnutím. Vtedy mal pätnásť, dnes dvadsaťšesť rokov. Má problémy tiež so zrakom a vlastne každý deň mu hrozí, že prestane vidieť. Keby zostal v byte, pozeral by televíziu, hral by sa s počítačom. A tu? Začalo sa to piatimi sliepkami a dnes máme hospodársky dvor, v ktorom sa cíti užitočný.“

A informácie sa opäť hrnú samy. Straka hniezdi u starostky, ale malé kurčatá kradne od susedov. Vo svojom dvore sa správa slušne. Ale to je len višnička na torte. Jedenásť anglonúbijských kôz, ktoré dávajú viac mlieka a syr „necítiť“, krava Milka, práve robiaca dojku teliatku, ktorého matka uhynula, zajace, prasiatka, sliepky, ktoré sú naozaj veľmi hlúpe, ale chutia dobre. „Tie z obchodu sa často menia na blato, tieto naše majú naozajstné mäso.“ Kôň Pejo, jeho úlohou je pomáhať pri oraní, sťahovaní dreva a na rozdiel od minitraktora sa dá, ako vraví Peter, na ňom zajazdiť, a bernský salašnícky pes Bady, ktorý Pejovi nedovolí priblížiť sa k starému Suzuki, čo slúži už iba do terénu, keď sa ide na huby. Archa Noemova s úradnou pečiatkou „hospodársky dvor“, pre ktorý však Iveta Kundrátová nikdy nežiadala žiadne dotácie.

Zrátala si námahu s papierovaním, cesty do Popradu a späť a zistila, že to nemá cenu. Občas aj málo stojí priveľa roboty. A niekedy stačí vziať rozum do hrsti alebo kamienky do dlane a máte to. Aké kamienky? „V dedine máme 3,7 kilometra komunikácií, z toho približne dva sú v správe obce. Tie, samozrejme, musíme udržiavať aj asi so šesťsto metrami cesty k cintorínu. V zime odhŕňať sneh, posypávať kamienkami, čo dedinu stojí okolo sedemsto eur, aj keď ten posýpač ťahá za naším osobným autom alebo minitraktorom môj manžel. Dotácia? Šesť eur na údržbu ciest na rok.“ A tak, keď v lete zametajú cestu, aby upratali kamienky, tie, čo nasypali na svoju časť cesty cestári, pozhŕňajú na kopu, aby ich nasledujúcu zimu mohli použiť.

Raj chalupárov

Sedíme na obecnom úrade a starostka občas hodí polienko do pece. „Keby som kúrila elektrinou, nemám na výplatu.“ Vyratúva, ako im prispieva štát a v lufte lietajú cifry ako 6,23 eura, 3,11 eura... „Jednoducho tomu nerozumiem, nie je to spravodlivé. Bratislava dostáva zo štátneho rozpočtu z podielových daní okolo 500 eur na hlavu, krajské mestá zo 390, obce nad tisíc obyvateľov 330 eur a my - 230. Keď si to zrátam s daňami za nehnuteľnosti, je z toho 22-tisíc eur na rok,“ a dodá, že čo sa nepodarilo za socializmu, to sa asi podarí teraz.

„Uprednostňovali strediskové obce, tie malé mali slúžiť na rekreáciu a oddych. A Matysová malá bola. Utekali za prvej republiky do Ameriky za robotou, po vojne odišlo dvanásť rodín do Ruska. Družstvo tu vzniklo až v roku 1978, dovtedy museli sedliaci odovzdávať kontingenty. Samozrejme, že utekali, tak sa žiť nedalo. Chlapi v zime odchádzali do Česka za robotou, ženy sa doma starali o hospodárstvo, v lete žili z toho, čo chlapi zarobili... Bolo jednoduchšie odsťahovať sa do bytu, nestarať sa o nič a nikomu nič nedávať za to, že doma chováte dobytok. A tak bola Matysová čoraz menšia a menšia, až sme sa dopracovali k tým dnešným 68 dušiam. Z osemdesiatich dvoch domov je obývaných iba dvadsaťtri, zvyšok sú chalupy. Už dávno rozpredané, lebo boli časy, keď sa u nás dal dom kúpiť za päť- či sedemtisíc korún.“

Raj chalupárov. Stačí pohľad a viete, či tu býva domáci, alebo ktosi cudzí. Domáci nesadia tuje, nevešajú kolesá zo starých vozov na fasádu, nerobia skalky a nepestujú kvety. Na to tu nikdy nebol čas, keď musíte, ako hovorí Helena Havranová, celú zimu len posúvať drevo do pece a v lete opravovať, čo poškodila zima. „O dvadsať či tridsať rokov tu zostanú už len tie chalupy zarastené v kriakoch,“ hovorí starostka. „Ako v tých amerických mestách, kde zostala ešte aj šálka s kávou na stole po pár desaťročiach. Dedina duchov. Ono sa to vlastne už začalo. Kde boli polia, tam je dnes les a blíži sa k nám čoraz rýchlejšie.“

VIDEO Plus 7 Dní