Mestečko Medzilaborce na severovýchode Slovenska nepatrí medzi turistické hotspoty. Pritom tu unikátne Múzeum Andyho Warhola skrýva pozoruhodnú zbierku popartového umenia vrátane originálnych diel umelca, ktorého rodičia pochádzali zo Slovenska a ktorý je momentálne najdrahšie predávaným umelcom na svete.
Mohli páliť warholovicu
V Mikovej, odkiaľ pochádzali Warholovi rodičia, zostal len nápis - Vitajte v rodisku rodičov Andyho Warhola! Spílili už aj hrušku, ktorá stála na pozemku, kde mali kedysi domček. „Mohli z nej warholovicu páliť,“ konštatuje Martin Cubjak, riaditeľ Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach. „My Slováci máme stále problém adekvátne sa predať.“ Nekonvenčný mladý muž je vo funkcii necelý rok a plány má smelé. Využitie potenciálu svetovej značky Andyho Warhola na propagáciu celého kraja, zatraktívnenie múzea, doplnenie služieb, ktoré sú inde bežné, no v štátnom múzeu na samom konci Slovenska doteraz čakajú na svoju reálnu podobu. „Na jednu výstavu do Nemecka sme zobrali limitovanú edíciu tristo kusov očíslovaných plechoviek, naplnených zeminou z pozemku, na ktorom stál kedysi dom rodičov Andyho Warhola. Za hodinu boli vypredané. Také veci fičia,“ tvrdí Martin Cubjak.
Múzeum sídli vo veľkej budove socialistického štýlu. Pôvodne to mal byť kultúrny dom. Vonku vítajú návštevníkov obrovské makety Campbellových polievok a pestro natreté múry. Vnútrajšok ponúka veľkorysé výstavné priestory. Sú tu zaujímavé Warholove originály aj diela ďalších streetartových umelcov a zbierka artefaktov zo života Andyho Warhola. Paradoxne, lákajú viac zahraničných návštevníkov než Slovákov. Hoci Medzilaborce sú zapadákov a turista tu okrem prehliadky expozície nemá veľmi čo robiť, do múzea príde okolo tridsaťtisíc návštevníkov ročne. Martin Cubjak to porovnáva so Slovenskou národnou galériou v Bratislave. „Tá má za rok stotisíc návštevníkov. Takže si myslím, že sme na tom celkom dobre.“ Mnohí turisti ešte aj dnes, v dobe internetu, čakajú len malé múzeum alebo pamätnú izbu. Rozsiahla expozícia v odľahlom kraji ich ohúri.
Tu bol nikto
Za socializmu sa u nás o Warholovi v školách neučilo. Bol to predsa dekadentný západný kapitalistický umelec. Jeho príbuzní v Mikovej si dlho mysleli, že v Amerike natiera steny... „Na celom svete bol kráľ popartu. Tu bol nikto,“ konštatuje Martin Cubjak. Prvé ambície predstaviť ho aj na Slovensku mal kurátor Michal Bycko. „On je ústrednou postavou založenia múzea. Za socializmu učil výtvarnú na ľudovej škole umenia. Založil klub priateľov umenia a deň pred revolúciou tam vystavil plagáty Andyho Warhola. Samozrejme, nabehli tam eštebáci a výstavu okamžite zatvorili. Asi si mysleli, že Američania tu chcú cez Andyho Warhola založiť pobočku CIA.“
Andy Warhol už vtedy nežil. Zomrel v roku 1987. Ešte pred smrťou plánoval návštevu Československa, režim sa v tom čase už trochu uvoľnil a Andy chcel prísť aj s bratom Johnom. Napokon prišiel iba John. Andyho čakala operácia žlčníka a nemohol cestovať. „Brata však poprosil: John, keď pôjdeš do kraju našich rodičov - hovorili do kraju -, urob čo najviac fotiek, aby som si ho mohol pozrieť,“ rozpráva Martin Cubjak. Andy neovládal slovenčinu, ale hovoril po rusínsky. Jeho matka, s ktorou až do roku 1972 býval, sa plynule po anglicky nikdy nenaučila. Johnovi Warholovi sa myšlienka vystaviť nejaké bratove diela v Československu zapáčila. „Michal Bycko obišiel galérie od Prahy po Svidník. Warhola však nikto nechcel. Bolo to kapitalistické buržoázne umenie. Vtedy dominoval socialistický realizmus,“ vysvetľuje Martin Cubjak. „Tak sa začal Michal Bycko pohrávať s myšlienkou na založenie múzea v Medzilaborciach.“
Spor o obraz
Začiatky múzea boli ťažké. Najstarší brat Andyho Warhola Paul poslal do Medzilaboriec pätnásť svojich obrazov a potom osobne priniesol ďalšie, aby múzeum nebolo poloprázdne, kým dorazia prvé originálne diela samotného Andyho. Po otcovej smrti to bol práve Paul a John, kto mladšieho brata „Andriušku“ vychoval a viedol k výtvarnému umeniu. Paul tiež trochu experimentoval. Známe sú jeho kuracie nôžky - nafarbil sliepkam nohy a nechal ich behať po plátne. „Vtedy tu nikto nemal skúsenosti s tým, ako sa riadi a spravuje múzeum. Archivárka, ktorá dostala za úlohu spísať obrazy do prírastkovej knihy, omylom zapísala obraz, ktorý múzeu zapožičal Michal Bycko, ako dar. Paul Warhol ho však daroval Michalovi Byckovi. Darovacia zmluva s múzeom neexistuje. Spor o tento nesprávne zaevidovaný obraz vyústil až do policajného vyšetrovania,“ rozpráva Martin Cubjak. „Bývalá riaditeľka Ľudmila Štecová obvinila Bycka z krádeže, keď si ho z múzea zobral. Stalo sa tak až po tom, ako s tým súhlasila v súkromnej facebookovej správe. Tomu predchádzalo niekoľkomesačné obdobie, počas ktorého ju o vrátenie obrazu písomne žiadal. Jeho žiadosti aj závery komisie pre tvorbu zbierok, ktorá vyhodnotila situáciu ako administratívny omyl, zostali dlho ignorované. Dielo pritom nebolo ani vystavené. Bolo odložené v priestoroch mimo hlavného depozitára. Začalo sa vyšetrovanie, okolo Michala Bycka sa vytvorila absolútna lož. Múzeum strácalo dôstojnosť. V zahraničí je známe, je to jedno z dvoch múzeí na svete, ktoré môže v názve niesť meno Andy Warhol - a to je značka ako Rolling Stones alebo Porsche. Hrozilo, že rodina Andyho Warhola vezme z múzea svoje artefakty a Nadácia Andyho Warhola odoberie jeho meno z názvu. Tridsaťosem privátnych majiteľov diel začalo byť nervóznych. Uvažovali, že si zapožičané obrazy z múzea vezmú. To by znamenalo stratu takmer 80 percent vystavovaných diel. Trestné oznámenie bolo nakoniec zamietnuté. No celá kauza ohrozila dôstojnosť múzea.“
Ako štát nakupuje umenie
Martin Cubjak študoval estetiku, vedy o umení a filozofiu. V múzeu začal pracovať ešte ako študent. Najprv predával lístky, potom prešiel takmer všetkými pozíciami. Po ôsmich rokoch odišiel do Košíc a pracovne do privátnej galerijnej sféry. Mal vtedy dosť byrokratického štátneho aparátu aj Medzilaboriec, kde nie je ani kúpalisko. Keď vlani po škandále múzeum hľadalo nového riaditeľa, ponuku dostal aj on. „Urobil som si vnútorný audit. Hlúposť, vyšlo mi. Žijem v Košiciach, robím v súkromných firmách, cestujem po svetových galériách. Nezávislosť privátneho galeristu mi vyhovuje. Do Medzilaboriec sa už nepresťahujem. Dochádzať tam denne z Košíc je hlúposť. Ale odkiaľsi z najvnútornejšej časti môjho duchovného ja sa úplne jasne ozvalo, aby som to zobral. Mám to tu fakt rád. Na múzeu mi záleží, je to významná časť môjho života.“
Po návrate v marci 2018 bolo preňho najsmutnejšie zistenie, že za osem rokov sa v múzeu takmer nič nezmenilo. Pritom videl toľko možností. Miesto na okraji, blízko poľských a ukrajinských hraníc, kam môžu smerovať európske fondy. Múzeum s jedinečnou značkou, okolo ktorého by sa mohla vytvoriť skupina nadšencov, podnikateľov, miestnych fanatikov, ktorí by spolu s mestom a regiónom značku využili na zatraktívnenie celého kraja pre cestovný ruch... Doteraz tu nie sú ani poriadne informačné tabule. „Sami si ich neosadíme, to má na starosti samosprávny kraj,“ tvrdí Martin Cubjak.Múzeum je štátne, jeho zriaďovateľom je Prešovský samosprávny kraj. Disponuje približne tristo dielami. Štát z nich vlastní 44. Zvyšok patrí privátnym majiteľom, ktorí obrazy zapožičali. „Málokto chce mať také dielo doma. Väčšinou nemá správne podmienky na jeho uchovávanie, ako je svetlo alebo optimálna vlhkosť. Diela nám preto zapožičajú zadarmo a my platíme poistky. Väčšina majiteľov sú Slováci. To ma teší, že solventní Slováci sa naštartovali a kúpili si Warhola.“Samotná inštitúcia si diela nemôže veľmi dovoliť nakupovať. Warhol je drahý. Štát tristotisíc eur na obraz zrejme nikdy nevyčlení. Navyše systém nákupu cez dotácie Fondu na podporu umenia je taký ťažkopádny, že múzeum nemôže reagovať na aktuálnu ponuku na trhu. Trvá celé mesiace, kým fond rozhodne o žiadosti. Vyžaduje aj znalecký posudok diela vypracovaný slovenským znalcom. Nemožné získať ho. Hlavne ak je obraz fyzicky niekde za oceánom.
Pľuli na zem
Martina Cubjaka Warhol fascinuje nielen ako výtvarník, ale ako komplexná osobnosť. „Nebol len grafik a sieťotlačiar. Bol manažér hudobných kapiel, tvorca prvej intermediálnej šou, fotograf, dramatik, vydával necenzurovaný módny časopis, točil filmy. Ani si neuvedomujeme, koľko odkazov vidíme dennodenne na Warhola, ako je jeho banálnosť, konzumnosť povýšená na umenie, prítomná všade okolo nás. Jeho život bolo veľké predstavenie. To, ako sa správal, ako odpovedal na otázky. Bol to neurotický človek, no nemal problém vystaviť ekvivalent potravinárskeho produktu a urobiť z neho umenie považované za tretie najrevolučnejšie dielo 20. storočia.“ Slávna Campbellova polievka bola súčasťou života asi každého Američana. Dávala mu pocit pohody. Warhol ju v roku 1962 namaľoval a umiestnil do galérie presne tak, ako bola vystavená v regáloch supermarketov. „Kunsthistorici pľuli na zem. Dnes to dielo stojí milióny dolárov. Zmenilo náš pohľad na umenie a jeho interpretáciu. Na pôdu umenia vstúpila každodennosť.“
V 60. rokoch sa okolo Warholovho newyorského ateliéru The Factory točila celá subkultúra. „Rolling Stones, feťáci, veriaci, homosexuáli, americký prezident - ateliér bol otvorený pre každého, až kým Andyho nepostrelila militantná feministická spisovateľka Valerie Solanasová, ktorá predtým hrala v niekoľkých jeho filmoch.“ Andy Warhol, syn chudobných slovenských prisťahovalcov, stvoril večnú značku a zomrel ako milionár. Nečudo, že cudzinci, ktorí hľadajú jeho odkaz na východnom Slovensku, v Medzilaborciach len krútia hlavou. Prečo tu nie sú žiadne služby? Ako to, že sa po ôsmej večer nemáme ani kde najesť? Čo tie slávne Campbellove polievky? A čo ikonické diela, všetky možné odkazy na Warhola a ďalších streetartových umelcov? Tak krásne by sa dali využiť.
