Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Malá čiernovlasá tínedžerka za mnou kričí: „Pani, pani, oni nás tu bijú.“ Je jej jedno, že prichádzame do učebne spolu s riaditeľom školy a on jej naliehanie a sťažnosti počuje.

Volá sa Jennifer a&nbsp;prišla sem pred šiestimi mesiacmi z&nbsp;detského domova. Mamu aj otca síce má, ale v&nbsp;decáku sa ocitla aj tak. Spolu so súrodencami. Pýtam sa jej, čo urobila, že ju poslali do dievčenskej polepšovne v&nbsp;Trstíne.

„Som tu za správanie,“ odpovedá, detaily si necháva pre seba. Len vraví, že „nepočúvala tety v&nbsp;detskom domove a&nbsp;papuľovala“. „Chcem ísť domov,“ nalieha na chodbe s&nbsp;plačom, hoci domov pre ňu znamená decák. „Už zle nebudem robiť, už budem dobrá.“

Jennifer sa posťažovala, že ju občas zatvárajú „na basu“. Chovankyne reedukačného centra v&nbsp;Trstíne volajú basou izbu s&nbsp;kovovou toaletou a&nbsp;umývadlom odolnými proti vandalom. Zamrežovaných deväť štvorcových metrov, strešné okno, zelená stena a&nbsp;stolík so stoličkami, posteľ - všetko upevnené na zemi, podľa predpisu. Miloš Blaško je riaditeľom ústavu, ktorý sa snaží prevychovať mladé neposlušné slečny. Túto izbičku nazýva „ochrannou a&nbsp;relaxačnou miestnosťou“. Pomenovanie si nevymyslel on. Ide o&nbsp;oficiálny názov, pretože to má byť priestor, kde sa nepokojná tínedžerka uvoľní.

„Cudzie slová sa na nás valia z&nbsp;každej strany a&nbsp;málokto sa v&nbsp;nich vyzná,“ uznáva učiteľka Eva Prvá. V&nbsp;Trstíne, malej dedinke v&nbsp;Trnavskom okrese, pracuje už deväť rokov. Predtým zarábala 15 rokov ako bankárka, ale vyhorela, a&nbsp;tak prijala výzvu. Pedagogiku vyštudovala na vysokej škole, takže jej nerobilo problém pridať k&nbsp;sociálnej aj špeciálnu. Vraví, že v&nbsp;Trstíne reedukačnému centru ľudia nepovedia inak ako polepšovňa. Reedukovať je výraz, ktorý nepozná ani slovník slovenského jazyka. Prevychovať? Vychovať nanovo? Naučiť poriadku? Dať príučku? Ukázať, že sa dá žiť aj inak? Čo vlastne chceme s&nbsp;tými deťmi robiť?

Starý žltý zámoček s&nbsp;priľahlým parkom, ktorý pôsobí trochu ako z&nbsp;hororu, slúžil deckám najskôr ako detský domov, kým sa stal jedným zo 14 reedukačných centier v&nbsp;krajine. Každé dvere sú tu zamknuté. Kvôli bezpečnosti, ale tak trochu aj preto, aby dievčatá neušli. Riaditeľ otvára izby dievčat. S&nbsp;ich povolením. Ukazuje nám, ako bývajú v&nbsp;novej budove. Malá predsieň, za dverami WC, umývadlo, teplá a&nbsp;studená voda. V&nbsp;izbe dve kovové poschodové postele, kovové skrinky. V&nbsp;starej budove majú väčšie izby, šesť lôžok, tri dvojposchodové. Deka s&nbsp;Ferdom Mravcom, štyri plyšáky, krém Nivea, pero. Úzke skrinky. Na stene visí strieborný Ježiš. V&nbsp;kúpeľni cítiť pleseň. Riaditeľ odomyká aj zdravotnú miestnosť, na ktorej izolovali chovanky, keď vlani ústav zasiahol kovid. Tridsať pozitívnych dievčat z&nbsp;tridsaťtri. O&nbsp;pár krokov ďalej po chodbe sa nachádza slávna „basa“, ktorá spôsobuje Jennifer nočné mory a&nbsp;tlačí jej slzy do očí. Riaditeľ spomína, že tam už museli hasiť požiar. Jedno dievča miestnosť podpálilo a&nbsp;oheň zničil strechu aj elektrické vedenie v&nbsp;novšej časti budovy.

„Veľmi je im tu zle. Nikdy im nebolo tak zle, ako im je teraz. Ani fajčiť, ani fetovať, ani piť, ani za chalanmi lietať. Vlastná posteľ, päťkrát denne strava, opraté, čisté veci. To by sa všetko dalo vydržať nebyť toho, že musia poslúchať, a&nbsp;na to ony nie sú zvyknuté,“ reagoval na ponosy s&nbsp;humorom riaditeľ.

Väčšina chovaniek sem prichádza z&nbsp;ťažkých pomerov a&nbsp;s&nbsp;príbehmi, za ktoré sa modlíme, aby sa našim deťom nikdy nestali. Niektoré dievčatá majú oboch alebo jedného z&nbsp;rodičov vo výkone trestu, prípadne v&nbsp;zahraničí a&nbsp;deti si príbuzní zobrať nechcú. Dokonca ani na vianočné sviatky. Polepšovňa je otvorená neprestajne. Všetky by, samozrejme, „domov“ chceli ísť a&nbsp;aj vychovávatelia, učitelia, personál a&nbsp;riaditeľ by boli najradšej, keby sviatky trávili s&nbsp;blízkymi.

„Moje zbožné želanie je, aby mohli ísť všetky preč a&nbsp;nikto by tu nezostal,“ dušuje sa dlhoročný učiteľ, ktorý ťahá riaditeľovanie už desiaty rok. Trend je však opačný. Miloš Blaško cez zuby kritizuje kolegov z&nbsp;detských domovov, že si zvykli deti posielať na prevýchovu aj za menšie problémy. Nechce sa im s&nbsp;tínedžermi „pinkať“.

Eva Prvá vraví, že dievčatá, ktoré učí geografiu, prichádzajú za rôzne previnenia. Z&nbsp;detských domovov ich sem často posielajú preto, že nechodili do školy, pobili sa, šikanovali, vyhrážali sa deťom a&nbsp;dospelým, rozbíjali a&nbsp;ničili veci, keď chytili nervy, alebo „len“ ukradli mobil vychovávateľovi.

Väčšina dievčat navštevuje psychiatričku aj psychologičku a&nbsp;majú rôzne ľahšie mentálne diagnózy či duševné poruchy. Rozumejte, sú na liekoch. Ničia relaxačné miestnosti či nábytok, často ubližujú aj sebe. Nezavolali rodičia na narodeniny? Nevybuchnú na kamarátku, obviňujú seba, že ich ani vlastní nechcú. V&nbsp;„umení“ sebapoškodzovania sú dievčatá rovnako vynachádzavé ako väzni. Kúsok kachličky, ktorú rozbiješ vlastnou päsťou? Postačí. Klinček je zbraň tiež. Vykrútia ho z&nbsp;nábytku, stačí prehltnúť. Neraz stála pred reedukačným centrom sanitka. „Keď tie deti od nás odchádzajú, bojíme sa o&nbsp;ne,“ vraví riaditeľ. Pokradne? Zabije sa? Čaká ich basa? Psychiatria? „Veríme, že dobrý život.“

Niektoré tínedžerky strávia v&nbsp;trstínskom zámočku pol roka, ďalšie rok, školský rok alebo aj celých päť. Nastúpia ako 13-ročné, odídu ako dospelé osemnástky. Michaela je jednou zo žiačok, ktoré sú tu pamätníčkami. Podobne ako Jennifer, ani ona sa veľmi nechce pochváliť, čím si miesto v&nbsp;polepšovni vyslúžila.

„Robila som to, čo som nemala. Zle som robila,“ vraví, kým z&nbsp;nej nevytiahnem, že vymeškávala školu, utekala z&nbsp;domu a&nbsp;užívala drogy. „Tu máme prax aj školu. Myslím, že mi pobyt tu prospieva, máme všetko, čo potrebujeme, a&nbsp;vychovávatelia sú úžasní, podporujú nás,“ pochvaľuje si. Za štyri a&nbsp;pol roka sa vraj jej vzťah s&nbsp;matkou zlepšil, doma pomáha, zlej partii sa vyhýba, hlúposti nerobí a&nbsp;na drogy zabudla. Plány do budúcnosti? Michaela má šťastie, že sa narodila v&nbsp;júni, a&nbsp;tak stihne dokončiť školu, kým ju z&nbsp;reedukačného centra vyprevadia. „Verím, že sa mi podarí nájsť nejaká ubytovňa. Do roboty chcem chodiť a&nbsp;po čase, keď budem mať trvalú prácu, možno upratovať alebo vykladať tovar v&nbsp;Tescu, si chcem zobrať hypotéku, nejaký bytík si kúpiť,“ sníva.

Annamária túži otvoriť si vlastnú cukráreň. Baví ju pečenie a&nbsp;prezradila aj svoju špecialitu: špic, ktorý má celkom komplikovanú prípravu. „Áno, ale môžete doň pridať alkohol,“ smeje sa provokatérsky. Podobne ako Michaela, aj Annamária chváli kolektív učiteľov aj vychovávateľov, vraj majú dobrý humor. „Som tu na tri mesiace. Mama ma dala do decáku do Dunajskej Stredy a&nbsp;ani neviem, čo som urobila. Nie som taká, že sa bijem,“ referuje.

Riaditeľ Blaško bojuje s&nbsp;dierami legislatívy. Ak niektorá chovanka dovŕši 18 rokov v&nbsp;priebehu školského roka, v&nbsp;ten deň cestuje domov. „Končí jej ústavná starostlivosť. Máme teraz takú, je tretiačka. Odísť má v&nbsp;apríli. V&nbsp;polovici júna má mať na učilišti záverečné skúšky. Doma už nebude mať podmienky na to, aby mohla do školy chodiť. V&nbsp;školskom zákone existuje možnosť predĺženia, bijeme sa za to, aby to nebola len šanca, ale pravidlo. Štát investuje päť rokov do mladého človeka, prečo mu to na konci skaziť? S&nbsp;výučným listom v&nbsp;ruke má dievča väčšiu šancu postaviť sa na vlastné nohy,“ zamýšľa sa.

Deti z&nbsp;polepšovní sú podľa riaditeľa nielen zabudnutými deťmi štátu, ale až akýmisi nechcenými. Spoločnosť ich berie skoro ako odpad. Budúcich kriminálnikov, socky, darmožráčov, na ktorých my slušní budeme platiť celý život. Veď si spomeňme, kam posielala rozčúlená verejnosť decká z&nbsp;Miloslavova, ktoré šikanovali kamarátku. Do polepšovne, tam ich naučia.

Eva Prvá priznáva, že nie všetky zo štyridsiatich báb, ktoré tu majú, sa v&nbsp;živote uchytia. Uchytiť sa pre ne pritom znamená len nájsť si hocijakú prácu, za ktorú dostanú mzdu, ktorá im patrí, bez toho, aby ich šéf okrádal. Pri troche šťastia si nájdu aj partnera, ktorý ich nebude biť a&nbsp;neopustí ich po narodení detí. Raz za deväť rokov, čo učí Eva Prvá v&nbsp;Trstíne, sa jej stalo, že spoznala svoju bývalú žiačku ako protagonistku reportáže v&nbsp;kriminovinách. Len raz! Okradla dôchodcu. Tam sa prevýchova teda nepodarila. „Mali sme však aj žiačku, ktorá odtiaľto odi­šla, pol roka bola na ulici, dokonca bola aj v&nbsp;base a&nbsp;teraz sa ozvala, žije perfektný život, majú s&nbsp;partnerom prenajatý jednoizbový byt, polročného chlapčeka. Čistá, upravená, dostala sa z&nbsp;toho.“

Riaditeľ vraví, že často sa pre úspech jednej stratenej duše musí zomknúť celá komunita. Spomína si na Luciu, ktorej vybavovali predĺženie, aby u&nbsp;nich mohla zostať aj po dovŕšení osemnástky. Miloš Blaško sa za ňu bil ako lev. Potom začala vystrájať. Na súde žiadala, by ju z&nbsp;polepšovne prepustili. Riaditeľ povedal, že mu je do plaču, že už nemá síl bojovať s&nbsp;ňou. Nech je, ako chce. Vtedy si dievča uvedomilo, že riaditeľovi na nej naozaj záleží. Skočili si do náručia a&nbsp;sudca návrhu mladej dámy opustiť reedukačné zariadenie nevyhovel. „Keď mi pošlete Luckin výučný list, pozvem vás oboch na obed. Čestné slovo,“ pošepol sudca riaditeľovi. Tak aj bolo.

„Som rád, že som mohol aj ja svojou troškou prispieť k&nbsp;záchrane jedného osudu,“ odpísal riaditeľovi sudca, keď z&nbsp;obálky vytiahol kópiu vzácneho papiera. Po obede odviezol Blaško Luciu do rodnej dediny.

Polepšovňa nie je liaheň kriminálnikov. Rozhodne by nemala byť. To je pokrivený obraz. Nesprávny. Sú to stále deti. Deti, o&nbsp;ktorých sa najbližší nestarajú, a&nbsp;preto za ne prebral zodpovednosť štát. Ten by zlyhať nemal.

Eva Prvá aj Miloš Blaško sa zhodujú, že na decká, s&nbsp;ktorými pracujú, platí skôr dobré slovo. „Musia si vstúpiť do svedomia. Palicou nič nedosiahnete, musíte pekným slovom a&nbsp;presviedčať ich, že aj takto sa dá žiť,“ vraví pani učiteľka. „Niekedy treba aj zdvihnúť hlas, niekedy ho zvýšiť až veľmi, aj skríknuť, ako sa vraví. Ale všetko musíme robiť v&nbsp;rámci toho, že chovanky rozumejú dôvodu a&nbsp;vedia, že vám na nich záleží,“ dodáva riaditeľ.

Eva Prvá sa tvrdo zamýšľa, či za desaťročie videla nejakého ministra školstva, prípadne aj sociálnych vecí na návšteve v&nbsp;Trstíne. „Nie, ministra nie. Ale po tom, ako pán Matovič vyhral voľby, priniesli z&nbsp;jeho volebného štábu chlebíčky, nech dievčatá zjedia. Milé, ale to bolo všetko.“

Spomínajú si na verejnú ochrankyňu práv, ale tú bývalú, ktorá skončila v&nbsp;roku 2017. Ombudsmanka Jana Dubovcová vykonala rozsiahlu kontrolu. Urobila veľký hurhaj, že deti jedia za 2,50 eura na deň. Dala dokopy balíčky toho, čo sa dá z&nbsp;takej sumy navariť, a&nbsp;rozdávala ich poslancom v&nbsp;parlamente. Všetci pochopili. Suma sa zvýšila. Dnes varia kuchárky v&nbsp;Trstíne za necelých päť eur za chovanku na deň. Vyjsť im z&nbsp;toho musí na päť-šesť chodov. Od roku 2014 akoby všetci na polepšovne zabudli. Komisárka pre deti sa venovala skôr deťom v&nbsp;rozvodových konaniach, iné priority mali aj ministri školstva, ktorých sa odvtedy vystriedalo sedem.

Slovenské polepšovne nie sú plné na 100 percent. Miest je vyše 650, aktuálne krajina prevychováva 473 mladých. Ministerstvo školstva vraví, že v reedukačných centrách sa umiestňujú „sociálne, mravne a emocionálne narušené deti, u ktorých boli zistené nedostatky v sociálnej prispôsobivosti, v osobnostných vlastnostiach a charakterovom vývine a ich výchova a vzdelávanie v iných zariadeniach alebo v prirodzenom rodinnom prostredí by neviedli k náprave.“

Do reedukačného centra prijímajú deti na základe „žiadosti zákonného zástupcu, neodkladného opatrenia súdu podľa osobitného predpisu, rozhodnutia súdu o&nbsp;uložení ochrannej výchovy, výchovného opatrenia alebo o&nbsp;nariadení ústavnej starostlivosti“. V&nbsp;drvivej väčšine reedukačných zariadení sa borí zbor učiteľov a&nbsp;vychovávateľov s&nbsp;chlapcami. V&nbsp;base podľa štátnych štatistík skončí ročne päť chovancov.

Zabudnuté decká Slovenska: Ako to vyzerá v polepšovni? VIDEO zo zámku kovových postelí a plesne

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Zabudnuté decká Slovenska: Ako to vyzerá v polepšovni? VIDEO zo zámku kovových postelí a plesne

Súvisiace články

Surová spoveď učiteľky! Krutý prípad z Miloslavova ju dohnal k reakcii: Rodičom nič nedarovala

Opustené družstvo v Miloslavove, kde tínedžeri opili a zbili 11-ročné dievča

Krásna Ukrajinka Oľga utiekla, skončila v košickej nemocnici: Vojna neberie ohľad na chorých

Ako vyzerá skutočná ROBOTA pána poslanca Pročka: Veľký nepriateľ Blahu, ktorému uleteli včely

Kto nesie zodpovednosť za krutý čin v Miloslavove? Detská psychologička našla viac vinníkov

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás