Tip na článok
Nacisti: Lux v memorande písal, že sú to duchovne a psychicky úbohí zločinci, obyčajní kriminálnici, zaťažení typickým morálnym šialenstvom.

Zabudnutý hrdina zo Slovenska: Samovraždou chcel otriasť svetom

Príbeh antifašistického Palacha bol dodnes u nás úplne neznámy.

Galéria k článku (6 fotografií )
V Luxovom rodisku: Synagóga v Malackách.
Ženevský hrob: Náhrobok nesie aj nápis - „Mučeník Izraela - obetoval sa na protest proti ľudskej neznášanlivosti.“
Svetová tlač: Priniesla fotografie, ako Luxa po výstrele vynášajú zo sály.

O máloktorom našom rodákovi vieme tak málo ako o Štefanovi Luxovi. Na Slovensku sa o ňom nehovorí, neučia sa o ňom deti v školách. Príbeh obyčajného človeka, ktorý odmietol mlčať zoči-voči zlu, by si našu pozornosť zaslúžil. Bol to práve rodák z Malaciek, ktorý spáchal protestnú samovraždu priamo v rokovacej sále počas zasadania Spoločnosti národov.

Posledný úder

Bol letný deň, piatok 3. júla. Písal sa rok 1936. Nad Európou sa už rozťahovalo zlo, ktoré mnohí nevideli alebo nechceli vidieť. V Ženeve zasadala Spoločnosť národov, predchodkyňa Organizácie Spojených národov, ale Mussoliniho fašistické Taliansko a Hitlerova nacistická Tretia ríša sa rýchlo drali vpred a nikto sa im nestaval do cesty. Novinár Štefan Lux strávil posledné dni a noci pri stole v ženevskom penzióne a písal listy. Svoj testament. Listy adresoval anglickému ministrovi zahraničia, anglickému kráľovi a svetovým médiám.

„Ja nešeptám,“ písal v nich, „ja to vykrikujem: Na nemeckej strane máte čo robiť so zločincami. Nemeckí partneri, s ktorými rokujete a diskutujete a vymieňate si nóty, sú zločinci... Akým spôsobom sa mohla táto zločinecká skupina davovým podvodom, ktorý nemá v dejinách obdoby, zmocniť nadvlády nad národom, to raz objasní história... Ťažšou úlohou však bude objasniť záhadu, prečo sa celý svet mohol na toto šialenstvo dívať s neľudskou apatiou a nedal sa vydesiť ani úpenlivým nárekom živých a cítiacich ľudí...“

Prízvukoval, aby svet konal proti nacistom, lebo „ako všetci zločinci, sú zbabelí a uhnú, len čo sa stretnú s rozhodnou energiou a pevnou vôľou“. Potom prišiel do sály paláca Spoločnosti národov, vyšiel na tribúnu pre novinárov a pred seba si položil aktovku s listami. A priamo počas rokovania vytiahol zbraň, priložil si ju k hrudi a vystrelil. Sálou sa rozľahol krik a panika. Po prevoze do nemocnice o pár hodín umiera. Pred výstrelom povedal: „Toto je posledný úder.“

Vzrušujúca samovražda

„Dnes se stala v Ženevě tragická příhoda... asi uprostřed dopoledního jednání třeskl výstřel z revolveru v rohu velikého sálu, necelých pět metrů od předsednické tribuny... Byl to Čechoslovák Štepán Lux, příslušný do Malacek... I po svém činu dal najevo, že mu šlo o symbolické gesto proti nynějšímu režimu v Německu...“ písali Lidové noviny.

Aj Slovenské zvesti informovali: „Novinár Štefan Lux - ako sa pozdejšie zistila totožnosť samovraha - ťažko zranený ležal pod tribúnou v smrteľnej agónii... Lux pochodí pôvodne z Malaciek. Svojou samovraždou chcel otriasť svedomím svetovej diplomacie a vlád, ktoré sa nečinne prizerajú vývoji udalostí v Nemecku...“

Podobne referovali aj ďalší. Ako je možné, že na čin, o ktorom písali všetky svetové médiá, sa dočista zabudlo? Príbeh objavil po desaťročiach ženevský historik českého pôvodu Lubor Jílek. Podľa Jílka je osud Luxovho činu samostatnou kapitolou, hoci médiá spočiatku o ňom informovali aj dvakrát za deň: „V zásade však kauza prestala pre tlač rýchlo existovať, navyše sa topila v záplave iných správ,“ napísal nám zo Švajčiarska Jílek. „Luxov pohreb na ženevskom predmestí už spomínajú len niektoré agentúrne správy, čím sa celá záležitosť uzatvára.“

Ignoráciu dopĺňala manipulácia. Antisemitské noviny Der Stürmer označili Luxa za idiota a jeho karikatúry dopĺňali primitívnymi výsmešnými veršovačkami. Talianska fašistická propaganda zasa absurdne tvrdila, že slovenský občan sa zastrelil na protest proti Čechom...

Pred zrakmi národov

Priatelia neskôr v Prahe vydali útlu knižku Před zraky národů. Nájsť jej archívny výtlačok nebolo ľahké - v slovenských knižniciach sa nenachádza, jeden sme napokon získali z Českej republiky. Kniha poskytuje cenný materiál, obsahuje texty Luxovho memoranda, jeho listy priateľom aj spomienky kolegov. Narodil sa v rodine židovského notára v roku 1888, vtedy ešte v Rakúsko-Uhorsku. Zrejme chodil do školy v Malackách, v Prešporku študoval na gymnáziu. Neskôr nastúpil na štúdium práva v Pešti.

Čítajte viac:

Zachránil svet Parkinson? Hitler možno pre chorobu prehral vojnu

„Ale také trpné štúdium a nechuť k vymeranej ceste právnického štúdia - to nebolo nič vábivého pre tvorivého ducha mladého Luxa,“ píše v knihe žurnalista Arnold Hahn. Ťahalo ho to k divadlu, vydal zbierku básní a k umeleckému svetu privoňal vo Viedni. Potom rukoval do prvej svetovej vojny. Pri samovražde zistili, že mal v prsiach až dve guľky. Tá prvá, staršia, bola pamiatkou na vážne zranenie z frontu. Lux v nej takmer položil život, hoci nacistická propaganda vykresľovala Židov ako simulantov a parazitov.

Aj táto okolnosť mohla zohrať úlohu v skutku, ku ktorému sa rozhodol. Po vojne pôsobil v Berlíne. Vydal ďalšie básne, režíroval film, oženil sa. Ibaže prišiel rok 1933 a Hitler prevzal moc. Pocítil to aj osobne - nacisti sa mu vlámali do bytu, mal tam ženu a malé dieťa, rozmlátili mu nábytok. Lux s rodinou odchádza do Prahy, napokon, stále mal platné československé občianstvo.

Je paradoxné, že nacisti mu vyčítali židovstvo, hoci on sám bol ľahostajný k náboženstvu a nepochádzal z ortodoxnej rodiny. V Prahe sa mu zrejme nedarilo, rodina žila v stiesnených pomeroch. Štefan spolupracoval s rozhlasom aj s novinami. Ako dopisovateľ novín sa dostal na rokovanie Spoločnosti národov do Ženevy.

V strašidelnej spoločnosti

Lux nekonal v afekte a nebol ani fanatik, ktorému by nezáležalo na živote. Čin v ňom sa postupne kryštalizoval. Poslednou kvapkou boli jalové reči diplomatov a neschopnosť štátov pomenovať zlo a vzoprieť sa mu. Tesne pred smrťou písal zo Ženevy list priateľovi Arturovi Hellerovi: „Prišiel som do Ženevy, aby som podnikol nejakú konkrétnu akciu, od ktorej som si sľuboval oslabenie Tretej ríše. Moja akcia stroskotala predovšetkým pre tú príšerne impotentnú, opatrnícku a apatickú atmosféru tu v Ženeve..."

A tak som sa rozhodol inak. Na najbližšej plenárnej schôdzi Spoločnosti národov chcem vyvolať veľký rozruch tak, že sa na schôdzi zastrelím. Potrebné zosilňujúce okolnosti, listy význačným osobnostiam, sú pripravené. Azda sa mi podarí týmto trochu náhlym činom vyvolať šok v tejto strašidelnej spoločnosti.“ Na záver sa priznáva: „Neviem, či ma v poslednej chvíli neopustí odvaha, pretože sa bojím, celkom biedne sa bojím smrti. A bojím sa o svoju ženu a chlapca... Moja žena, s ktorou žijem 14 rokov v najharmonickejšej zhode, je úplne nepripravená.“

Priateľa prosí, aby sa jeho ženy ujal v najťažších hodinách. V memorande píše: „Mimoriadne nebezpečenstvo dáva právo na mimoriadne opatrenia... Chcem vrúcne veriť, že sa stane div a že smrť sotva známeho, malého spisovateľa, neznámeho vojaka života, rozšíri trochu jasna a pravdy.“

„Neobyčajný rozmer jeho memoranda a činu je v tom, že položil svoj vlastný život, bez toho, aby chcel o čomkoľvek diskutovať,“ hovorí Jílek. „Skutočnou tragédiou bolo, že celý jeho text, ktorý predstihol masové európske násilie nielen voči Židom, bol zverejnený v brožúrke až o niekoľko mesiacov, keď ohlas činu úplne zapadol.“

V rodisku

Pátrali sme po stopách Štefana Luxa v jeho rodisku - v Malackách. Tunajšia synagóga patrí medzi najobdivovanejšie historické objekty v meste. Národnú kultúrnu pamiatku postavili iba rok pred jeho narodením, v roku 1887. „Postavili ju v maurskom slohu a ide o prvú synagógu v tomto štýle na Slovensku,“ povedali nám historici Martin Macejka a Pavol Vrablec z miestneho Múzea Michala Tillnera. Matriky tunajšej židovskej obce sa však nedochovali. Podľa súpisu Židov z roku 1942 žilo v Malackách takmer tristo Židov.

Zmietol ich holokaust, ktorý predpovedal Štefan. Dnes v meste niet ani jedného. Za mestom stojí starý židovský cintorín, je spustnutý a zarastený hustým krovím. „Podarilo sa nám overiť, že v meste naozaj pôsobil otec Štefana Luxa, notár Albert Lux, našli sme aj listiny s jeho pečiatkou,“ zistili Martin Macejka a Pavol Vrablec. A keď sa kedysi robila evidencia dochovaných náhrobkov na cintoríne, našli medzi nimi aj hrob otca Alberta, ktorý zomrel v roku 1909.

Kým v Malackách sa treba k židovským hrobom predrať kríčím, hrob Štefana Luxa na predmestí Ženevy sa zmenil. Postarala sa o to švajčiarska profesorka dejepisu Nurit Braunová, ktorá iniciovala spomienkovú slávnosť aj osadenie pamätnej tabule. Štefanova manželka aj syn Albert prežili vojnu, ich ďalšie osudy sú však nejasné. Nevie sa ani to, čo robil Lux tri roky v Prahe po odchode z Nemecka. Podobne nejasné je správanie československej diplomacie po jeho čine.

Český publicista a historik Petr Zídek napísal: „Historici, ktorí nepohŕdajú hypotetickými otázkami, sa väčšinou zhodnú, že posledným okamihom, keď bolo možné zastaviť Hitlera bez svetovej vojny, bol rok 1936. Luxova obeť bola vo svojej dobe márna, rovnako ako obeť jeho nasledovníkov Jana Palacha, Jana Zajíca a Evžena Plocka o tridsať rokov neskôr. Rozhodne by však nemala upadnúť do zabudnutia.“

Posolstvo

Na Slovensku je príbeh Štefana Luxa úplne neznámy. Historička Katarína Hradská zo Slovenskej akadémie vied podotýka, že je najvyšší čas, aby sme spoznali rodáka: „To, že si zvolil takú formu sebaobetovania na protest proti zlu, sa aj po rokoch chápe ako hrdinstvo. Jeho príbeh treba na Slovensku oživiť a vzdať mu úctu.“

Čím môže byť pre nás dnes prínosom? Jedna z našich najväčších kapacít na obdobie rasového prenasledovania, historik Ivan Kamenec, hovorí: „Zabudnutý príbeh Štefana Luxa je aj dnes varovaním. V predtuche svetovej katastrofy sa odhodlal na zúfalý čin, ktorým chcel politické elity upozorniť na dvíhajúcu sa vlnu zla, nenávisti a násilia. Jeho sebaobetovanie je dnes až nepríjemne znepokojujúce. Znova sa totiž okolo nás dvíha nebezpečná vlna chamtivosti, intolerancie, sebeckosti a ľahostajnosti. Nahovárame si, že naša programovo budovaná izolácia a egoizmus nás ochránia pred okolitým zlom. Ak sa mu nepostavíme, tak aj nás skôr-neskôr dobehne. V tom je asi aj posolstvo zúfalého činu Štefana Luxa.“

VIDEO Plus 7 Dní