Načo sú ešte komu papierové mapy? Tie najdokonalejšie, najpresnejšie a najaktuálnejšie môžeme mať predsa so sebou v smartfóne. „Porovnajte si však maličký displej telefónu s metrovou mapou, na ktorej vidíte svoju trasu od začiatku do konca na jednej ploche,“ argumentuje Milan Paprčka. „Ako turista používam papierovú stále. Doma, na chate alebo v karavane si ju otvorím a naplánujem na nej trasu. Aj počas výletu ju mám so sebou. Papieru sa nevybije baterka a na rozdiel od mobilu sa dá čítať, aj keď zmokne alebo spadne do vody.“

Národné dedičstvo

Milan Paprčka sa ku kartografii dostal cez lásku k cestovaniu. Najprv začal vydávať maľované mapy regiónov. Keď však chceli urobiť Zvolen, zistili, že ho musia odfotiť tak, aby bolo z výšky vidno tvary budov. Nielen pohľady na strechy a krajinu, aké boli k dispozícii. Podľa takých snímok maliar nedokázal mesto verne namaľovať. „Prenajal som si lietadlo, aby som potrebné zábery vytvoril. Bol to môj prvý let v živote. A okamžite som vedel, že chcem byť pilot.“

Maľované mapy tlačili vo Vojenskom kartografickom ústave (VKÚ) v Harmanci. Kedysi uznávanej inštitúcii, ktorá ich tvorila nielen pre armádu, ale aj pre turistov či motoristov od roku 1948. No výroba tam v poslednom čase upadala. Milan Paprčka sa rozhodol odkúpiť kartografickú časť a pokračovať vo vydávaní máp pre turistov. Veľa sa nezmenilo, iba profesionáli z VKÚ pracujú teraz v Kynceľovej. A keďže spolu s hardvérom, so softvérom a s právami zdedili aj artefakty z histórie kartografie, zriadili si malé múzeum. „Chceli sme zachovať pamiatku VKÚ. Budúci rok bude mať táto značka 75 rokov. To na Slovensku nemá hocijaká firma, je to národné dedičstvo,“ myslí si Milan Paprčka. „Som rád, že sa nám podarilo dostať mapy z popola.“

Práca pre trpezlivých

Kartografia v Harmanci má dlhú históriu. Po vzniku prvej Československej republiky fungoval v Prahe Vojenský zemepisný ústav. Po tom, ako sa v Nemecku dostali k moci nacisti a čoraz viac sa skloňovalo slovo vojna, velenie československej armády vyhodnotilo umiestnenie ústavu v hlavnom meste ako riziko. Rozhodlo o vybudovaní záložného kartografického ústavu v Harmanci. Logická voľba - bola tu továreň na výrobu papiera a obec leží v úzkom, hlbokom údolí. Tak­že jej napadnutie zo vzduchu by bolo náročné. Ústav začali budovať v roku 1937. Po Mníchovskej dohode však boli aj vojenskí kartografi demobilizovaní. Československo sa rozdelilo a všetky podklady VKÚ dostal slovenský štát. Kartografi pracovali nejaký čas v Bratislave. V roku 1944 pri bombardovaní našej metropoly zasiahli aj ich pracovisko. Rýchlo sa rozhodlo o presťahovaní do Harmanca. No všetky materiály, mapové podklady aj historické mapy boli zničené počas prepravy leteckým náletom. VKÚ začínal v roku 1948 prakticky od začiatku.

Kurátorka múzea máp Andrea Farkašová vysvetľuje, že vo VKÚ v Harmanci dlho kreslili mapy ručne. Tušom alebo ich vyrývali. Artefakty spojené s týmto obdobím si môžu návštevníci v múzeu prezrieť. Voľnoosky a pierka na tuš, ktorý sa kedysi rozrábal z tušovej kocôčky v tuhom skupenstve v malej porcelánovej mištičke. Kreslič musel potom nakresliť každú vrstevnicu. Vo vitríne je na ukážku mapa, ktorej vytvorenie trvalo takmer dva mesiace. „Kreslenie tušom bolo náročné na trpezlivosť,“ vysvetľuje Andrea Farkašová. „Ak kreslič urobil závažnú chybu, musel začať odznova. Pod vrstevnicami je ešte takzvaný modrák, topografická podkladová mapa, podľa ktorej sa kresliči orientovali.“

Na krídlach holubov

V 80. rokoch sa objavila nová metóda. Vyrývanie do špeciálnych fólií. „Do fólie sa chemickým procesom vleptala mapa, ktorú bolo treba aktualizovať, a prvky sa do nej vyrývali rycími vozíkmi, na ktorých boli rycie hroty. Tie museli byť zbrúsené s presnosťou desatín milimetra. Vo VKÚ mali na ich brúsenie špeciálneho zamestnanca,“ pokračuje Andrea Farkašová.

Na každý prvok v krajine slúžil iný rycí hrot. Kresliči si pomáhali šablónami a rycími pantografmi, ktoré jedným ramenom obťahovali značky zo šablóny a druhým ich vyrývali. Na zakreslenie ciest a pohorí slúžili krividlá. Hotová vyrytá mapa sa zalievala špeciálnou čiernou tekutinou a odtláčala na papier. Existovali aj rytiny máp do medi, tie sa robili zrkadlovo. Bolo to náročnejšie, no medený podklad bol veľmi praktický. Ak bolo treba mapu opraviť, roztavil sa povrch v konkrétnej oblasti, vyhladil sa a podklad pre kresliča bol hotový.

Hoci dnes sa mapy vytvárajú v počítači a pomáhajú pritom letecké snímky krajiny, stále to nie je jednoduché. Andrea Farkašová vysvetľuje, že aktualizácia turistickej mapy trvá šesť mesiacov. „Vychádzame z podkladov VKÚ Harmanec. No územie sa mení. Pribúdajú hlavne cyklotrasy a náučné chodníky. Spolupracujeme s Klubom slovenských turistov i so Slovenským cykloklubom. Tie nám dodávajú informácie o nových trasách, ktoré vyznačili. Robíme aj výskum priamo v teréne. Naši spolupracovníci navštevujú starostov, primátorov, rekreačné strediská, turistické informačné kancelárie. Zisťujú, čo je nové, čo sa vystavalo, pribudlo a vyznačilo.“

Samotné spracovanie leteckej fotografie na mapu v počítačovom programe si návštevníci múzea môžu priamo vyskúšať. Mimochodom, prvé takéto fotografovanie krajiny z výšky sa podarilo v roku 1907 nemeckému lekárnikovi Juliusovi Neu­bronnerovi. Na doručovanie predpisov na lieky a v súrnych prípadoch aj medikamentov do sanatória, vzdialeného niekoľko kilometrov od jeho domu v Kronbergu pri Frankfurte, používal poštové holuby. Skúsil im na telo pripevniť maličké fotoaparátiky, ktoré v náhodných intervaloch fotili čiernobiele snímky. Nejaký čas ich predával ako pohľadnice. Dokonca si takúto fotografiu dal patentovať. Počas prvej svetovej vojny armáda pochopila jej využiteľnosť vo vojenskom spravodajstve a v mapovaní.

Mierka v dňoch

Vráťme sa však na začiatok zobrazovania nášho sveta na mapách. Vôbec najstaršia mapa, ktorá sa dodnes zachovala, pochádza zo 7. storočia pred naším letopočtom. Do kameňa ju vytesali v Babylone - a práve ten zobrazuje ako nejaký pupok sveta. Predstavuje kruh, uprostred ktorého je Babylon, ďalej vidno rieku Eufrat a sedem osád. Všetko to obkolesuje voda. Oceán alebo, ako hovorili Babylončania, horká rieka. Za ním leží nezmapovaná zem, o ktorej hovorili ako o mieste, ktoré nedosiahnu ani okrídlené vtáky, ešte ďalej kraje jasného svetla a najčernejšej tmy.

Andrea Farkašová hovorí, že na babylonskej mape je zaujímavá jej mierka. „Udáva sa v čase, za ktorý bolo možno úsek prejsť. Teda šesť dní.“

Pozoruhodná je mapa gréckeho geografa a astronóma Ptolemaia, ktorú nakreslil okolo roku 150. Niektoré svetové regióny vykresľuje celkom presne, iné sú zväčša vymyslené. Používal ju ešte Krištof Kolumbus, keď sa o viac ako trinásť storočí neskôr vydal na plavbu do Indie. Obrovský pokrok v kartografii znamenal nápad flámskeho kartografa a matematika Gerharda Mercatora. Podarilo sa mu nájsť spôsob, ako s čo najmenším skreslením preniesť mapu sveta z guľatého glóbusu na rovný papier. Zostavil prvý moderný atlas a vymyslel novú, jednoduchšiu metódu výroby glóbusov.

Najstaršia zachovaná mapa, na ktorej je zobrazené naše územie, je od Lazara Rosettiho zo 16. storočia. Ešte veľmi nepresná, no na orientáciu postačila. Andrea Farkašová ukazuje, ako vtedy kartografi zaznačovali pohoria takzvanou kopčekovacou metódou. Na stene visí aj názorná ukážka vývoja dizajnu máp: od kopčekov až po dnešné zobrazenie pomocou vrstevníc a rôznych farieb. Vo vedľajšej miestnosti majú na ukážku novinky - haptické mapy, na ktorých sú vypuklé objekty a nevidiaci si podľa nich dokáže predstaviť mesto i okolie. Návštevníci múzea si zas to, ako sa reliéf krajiny prenáša do mapy, najlepšie predstavia pomocou interaktívneho pieskového modelu. Sami si z piesku tvarujú lokalitu a špeciálne osvetlenie z nej vytvorí jej podobu na mape.

Papier a technológie

Najstaršia mapa, akú múzeum vystavuje, pochádza z roku 1834. Venoval ju zberateľ, ktorý ju mal doma, a je zošitá. Staré mapy a niekedy dokonca aj ich predlohy na medených doskách sa ešte dajú vyhrabať na burzách a v špecializovaných antikvariátoch. Jeden z nich je napríklad v Banskej Štiavnici.

Najznámejší slovenský kartograf a zememerač bol Samuel Mikovíni. V kartografickej činnosti využíval trianguláciu aj astronómiu. Uskutočniť geodetické merania a potom ich preniesť do máp bol tvrdý oriešok. Kedysi na odhadovanie vzdialeností používali jednoduché, no jediné dostupné metódy - špagáty, reťaze, rebríky a výpočty na základe uhlov medzi vyššími a nižšími bodmi v krajine. Neskôr na odhadovanie vzdialenosti vymysleli koordinátografy a nakoniec optické prístroje, teodolity. Tie moderné dnes pracujú digitálne a namerané údaje prenášajú rovno do počítačových programov.

FOTO V GALÉRII

Najnovším projektom Milana Paprčku je spojenie papiera a digitálneho sveta. Vyvíja aplikáciu, prostredníctvom ktorej si pomocou smartfónu vytvorí používateľ nad papierovou mapou rozšírenú realitu s informáciami o rôznych zaujímavostiach na trase svojho výletu. Papierové mapy ešte ani zďaleka nepovedali posledné slovo. Naopak, nachádzajú nové využitie v spojení s modernými technológiami.