Tip na článok
Budatín: Vodný hrad na sútoku Váhu a Kysuce.

V zajatí mýtov: Pod Strečnianskym hradom vymysleli ochutené pivo už dávno

A dostanem sa plťou aj na Strečniansky hrad? - otázka, ktorá by zrejme odrovnala každého.

Galéria k článku (10 fotografií )
Gróf Gejza Csáky, posledný majiteľ Budatínskeho hradu
Budatín: Vodný hrad na sútoku Váhu a Kysuce.
Historický hotel: Ale má všetko, čo patrí k 21. storočiu.

Plťou, z Váhu, a hore na hrad! Ale aj to sa už turisti pýtali Petry Repáňovej v turisticko- informačnej kancelárii v Strečne. Keby sa však spýtali, či sa dá dostať ponorkou do osemdesiatmetrovej banskej šachty, dozvedeli by sa, že - áno.

A uvideli by aj bieleho pstruha! Adrenalínové jazero: V Nezbudskej Lúčke majú lom z polovice päťdesiatych rokov minulého storočia, keď tu ťažili prírodný asfalt. Keď prestali, zastavili aj čerpadlá a postupne ho zaliala voda.

Gróf Gejza Csáky, posledný majiteľ Budatínskeho hradu
Gróf Gejza Csáky, posledný majiteľ Budatínskeho hradu
Archív

Posledný majiteľ Budatínskeho hradu. Foto: Archív

Samozrejme, miestni to podávajú dramatickejšie - baníci utekali o život, keď sa tam začala valiť voda, nestihli odniesť ani banské vagóniky a koľajnice zostali na dne. To je pravda. „Áno, viem o vozíkoch aj koľajniciach,“ hovorí Radoslav Piovarči. „Chodievali tam i potápači, rozprávali o tom. Že dole sú štôlne, jedna dlhá až osemdesiat metrov, a kamarát vravel, že tam videl aj bieleho pstruha. Tvrdil, že už by sa tam bál ísť, nič príjemné.“ Skonštatuje, že kedysi tu bolo dno v jednej časti až v hĺbke 35 metrov, dnes len 12 až 15 metrov, lebo kamene z okrajov ho postupne zasýpajú.

„Ale nikto si celé roky nevšimol, že z boku lomu trčí pancierová päsť, tak k nemu prišli aj pyrotechnici a hneď po nich aj televízia.“ Nakoniec dodá, že v jazere počuť ustavičné klopkanie, že to zrejme vyráža voda a podvihuje nejaký kameň hore-dole.

Človek ho obdivuje, že pri tom všetkom dokáže do tej vody vliezť a okúpať sa. A ešte je aj studená! Ak ste pri tejto informácii vyhladli, kúsok opodiaľ je koliba Panoráma, kde vám o zatopenej bani povedia, že sa tam už utopilo veľa ľudí a mnohých z nich nikdy nenašli, lebo ich telá skončili v zatopených šachtách.

Okrem jedla majú voľne pobiehajúce zvieratá, veterány, hojdačky a predovšetkým nádherný výhľad na Strečniansku úžinu a hrad Žofie Bosniakovej. Grófky, ktorá vstúpila do slovenských dejín ako nešťastná žena, ktorá sa bosá chodila modliť do kostola do Tepličky nad Váhom cez zamrznutý Váh, kým sa jej manžel František Vesselényi oddával radovánkam s Máriou Széchyovou na Muránskom hrade.

Kompou popod Strečniansky hrad: Ušetríte okolo dvadsať kilometrov a určite sa vyhnete aj dopravným zápcham.
Kompou popod Strečniansky hrad: Ušetríte okolo dvadsať kilometrov a určite sa vyhnete aj dopravným zápcham.
NORBERT GROSZ

Tak to napísal Jožo Nižnánsky v knihe Lásky Žofie Bosniakovej, a tak si to národ pamätá dodnes, aj keď to nie je pravda. O Žofii sa toho narozprávalo veľa, jej zachované telo malo svedčiť, že bola svätica, ale nakoniec ho z kostola v Tepličke, kde odpočívala v sklenej rakve, vyniesol choromyseľný muž, polial benzínom a spálil. A predsa sa na ňu môžete pozrieť, ak sa rozhodnete pre prehliadku Strečnianskeho hradu. V krypte majú voskovú figurínu.

O Strečnianskom hrade sa toho popísalo už veľmi veľa, ale o Starhrade podstatne menej, hoci sú takmer vedľa seba. Jeden na pravom a druhý na ľavom brehu Váhu.

V kristuskách do minulosti

„Myslíte si, že v takejto obuvi môžeme ísť ešte vyššie?“ pýtajú sa nás českí turisti a my sa pozeráme na ich nohy v niečom, čo sa dá hádam najvýstižnejšie nazvať - kristusky. A to už vlastne stoja na niekdajšom hradnom nádvorí pevnosti, ktorej pamäť siaha až do roku 1241, keď Starhrad spomínajú ako kráľovský majetok.

Na prelome 15. a 16. storočia začal pustnúť, a keď ho nakoniec aj opravili, v 17. storočí ho vypálil Turek, o sto rokov z neho odišla aj strážna služba a odvtedy sa v tichosti rozpadáva. A spolu s ním sa zabúda na povesť o Milkovi, pánovi tohto hradu, ktorý sa zaľúbil do Marienky, dcéry žilinského richtára. Tú však otec vydal za pána Strečnianskeho hradu, a keďže sa s Milkom stretávali ďalej, žiarlivý manžel ho zabil.

Marienka k hrobu chodievala preoblečená za rytiera, manžel sa bál pomsty, a tak zabil aj „rytiera“, vlastnú manželku. Nebesá ho potrestali, udrel do neho blesk. Koľko ich udrelo do ruiny hradu, nevedno, ale pomaly sa presúva z brala do Váhu.

Zostali však výhľady na úžinu a tie naozaj nemajú chybu. Možno iba jedinú - nevidno odtiaľto skalu, ku ktorej sa viaže povesť Jána Botta o Margite a Besnej, ktorú zloba v srdci zmenila na skalu. Cez okná hradu však vidíte Váh, plte, hlavnú dopravnú tepnu zo Žiliny do Košíc aj dva železničné tunely, o ktorých sa vraví, že mali byť jeden, ale tunelári sa v strede - nestretli.

Mimochodom, za socializmu bol železničný úsek Žilina - Vrútky najvyťaženejší v celej republike. Nuž, a ak zídete dole do dediny, uvidíte kompu, ktorou sa dá previezť z Nezbudskej Lúčky do Strečna. Premáva denne od siedmej do dvadsiatej večer už dvadsať rokov. Za dve eurá tým ušetríte asi dvadsaťkilometrovú obchádzku cez Žilinu.

Ani tak však nepochopíte, prečo sa železničná stanica v Nezbudskej Lúčke volá - Strečno. Petra Repáňová spomenie historku, že jej názov Nezbudzania prepili v stávke so Strečňanmi, ale ťažko tomu uveriť. Tu sa totiž v minulosti pilo pivo ochutené malinovým sirupom a ešte aj zohriate elektrickou špirálou, aby nebolo príliš chladené.

„Aj dnes máme pre istotu sirup, ale ľudia už chcú hotové ochutené pivá,“ hovorí čašník v bistre pri kompe. Nenájde vás ani družica: Hradov je v okolí Žiliny veľa. Napríklad Lietava alebo Hričovský hrad. Ak ste však deň predtým zdolali výstup na Starhrad, možno si poviete, že je čas na oddych, na autoturistiku.

Čo keby ste zašli do doliny od Žiliny smerom do Rajca? Navigácia vás dovedie až do Babkova, kde však zmizne akýkoľvek signál, a keď pokračujete po cestičke vysypanej makadamom k starej poľovníckej chate do Patúcha, potom vás nenájde ani družica. Spamätá sa až pri Lietavskej Svinnej, pri novšej chate Patúch, kde sa dá nielen najesť, ale aj ubytovať.

Môžete sa však pozrieť na vodný hrad na sútoku Váhu a Kysuce ktorý je celkom na rovine. Budatín. Je z trinásteho storočia a jeho posledným pánom bol gróf Gejza Csáky. Starí Žilinčania, ktorí sa ešte pamätajú na slová ako škrimpícia - odporná ženská - či škarnicľa - papierové vrecko -, si spomenú aj na pána grófa. V roku 1945 ho z hradu vysťahovali do domu na Zámockej ulici, hoci, ako vraví Michaela Richterová, sprievodkyňa po hrade, urobil toho pre svoje sídlo naozaj veľa.

„Postavil vežičky, dal mu romantický vzhľad, elektrifikoval ho...“ V roku 1961 odišiel za dcérou do Francúzska, kde o trinásť rokov ako 96-ročný umrel. „Onedlho po ňom aj jeho dcéra, takže rod vymrel,“ hovorí sprievodkyňa. Ale je to naozaj tak?

Žilinčania vám ochotne porozprávajú, že chodil po meste s kožušinovým golierom a mal obrovské nohy. Možno trinástky, možno až štrnástky, a veľmi sa mu páčili ženy. Ak pochádzate z blízkeho okolia a máte veľké nohy, vedzte, že zostanete do smrti v podozrení, že môžete mať niečo spoločné s csákyovským rodom! Aj keby ste boli drotári.

Inak, v Budatínskom zámku je tiež jedinečná špecializovaná zbierka drotárskeho umenia, má dovedna okolo šesťtisíc exponátov a na hrade ju po rekonštrukcii znova otvorili len teraz, posledný júlový deň.

Štyri hrany, deväť ulíc

Byť na severnom Považí a nezastaviť sa v Žiline by bola chyba. Aj vy si síce môžete myslieť, že „Žilina nikdy nebola dôležitým mestom“, že sa nikdy nestala kráľovským mestom a že na dôležitosti získala, až keď sa z nej stal veľký železničný uzol v 19. storočí, ale štvorcové Mariánske námestie inde nenájdete.

„Postavili ho Nemci na prelome 13. a 14. storočia,“ hovorí Miloš Dudáš, riaditeľ krajského pamiatkového úradu.

„Určili, že každá strana námestia bude mať sto metrov, sto metrov rozparcelovali na desaťmetrové pozemky na domy a z každej hrany námestia vychádzajú dve ulice.“ Matematická logika nepustí, ale tých ulíc je nakoniec aj tak deväť! Jedna vedie pomedzi domy k farskému kostolu, Burianova medzierka. „Domy patrili remeselníkom a podlubia slúžili ako obchodné priestory,“ vysvetľuje.

Lenže Žilina v histórii veľa šťastia nemala - drevené domy ľahli popolom pri požiari v roku 1521, požiar v roku 1886 zničil renesančné aj barokové vrstvy námestia a niekdajšie sedlové strechy so štítmi nahradili obyčajné strechy. Tie začali v deväťdesiatych rokoch minulého storočia rekonštruovať podľa bratislavského projektu, ktorý bol azda až príliš uniformný - čo strecha, to 45-stupňový sklon.

Zato tu nájdete až tri krásne kostoly. V druhej polovici 17. storočia zabrali jezuiti z Krakova päť domových parciel a postavili na námestí kláštor aj s kostolom, v 18. storočí prišli františkáni a na svete bol františkánsky kláštor aj s kostolom, ale najznámejší je i tak farský, ten sa stal aj s farskými schodmi symbolom Žiliny.

Vyzerá, akoby mal dve veže, ale tá druhá je - zvonica. Burianova veža z polovice 16. storočia, nazvaná podľa žilinského richtára Buriana Svetlavského. Ak si dáte tú námahu a vyleziete až na jej vrchol, budete mať Žilinu ako na dlani!

VIDEO Plus 7 Dní