Odzačiatku liečby bola Lenka Šumpíková (37) v obchode len raz. Nešťastne spadla, išla na operáciu kolena a potrebovala do nemocnice pár vecí. „Pyramídy fliaš s alkoholom, aj keď sa snažíte, nedá sa tomu vyhnúť,“ hovorí. V nemocnici jej potom každé dve hodiny čistili pooperačnnú ranu alkoholovým prípravkom. Prvýkrát sa jej roztriaslo celé vnútro a do minúty sa spotila. Potom sa na tú situáciu začala pripravovať. Čítala si časopis, pozerala veci na mobile. Lenka je v druhej fáze resocializačného pobytu v Dome svätej Faustíny vo Svidníku. Sedem mesiacov nepije. Zachránilo jej to život. No závislosť je zákerná choroba, zabije veľa ľudí. Lenka ešte nemá vyhraté.
Slzy na krajíčku
Ľudia pracujúci so závislými vedia, že spoločenské krízy ako pandémia, vojna v susednej krajine či ekonomická recesia privádzajú niektorých ľudí k úľave prostredníctvom fľašky alebo drogy. Peter Groman z Domova nádeje v Prešove, ktorý rovnako ako Dom svätej Faustíny prevádzkuje Gréckokatolícka charita Prešov, hovorí, že aj v závislostiach prichádzajú nové fenomény. „Napríklad matky na materskej popíjajú, lebo rodičovstvo je náročné, sú samy, majú finančné problémy. Počas kovidu boli mnohí zatvorení doma a dennodenne počúvali, koľko ľudí zomrelo. Podvedome vnímali strach o život. Potrebovali si niečím uľaviť.“
V Prešove poskytujú pomoc na ceste zo závislosti mužom a vo Svidníku ženám. Základné pravidlá sú rovnaké. Na prvom mieste je režim. Presný čas na prácu, odpočinok, jedlo, dokonca aj na kávu a cigaretu. „No práca so ženami je úplne iná než s mužmi,“ hovorí vedúca Domu svätej Faustíny Helena Paňková. „Ženský organizmus je krehkejší. Žena príde v oveľa horšom stave a alkohol a drogy jej spôsobia viac zdravotných problémov. Aj emočne reaguje inak ako muž. S citmi musíme narábať opatrne, aby sme ju ešte viac nezranili, lebo bola zranená už veľakrát. Naše klientky píšu dlhé životopisy. Niekedy máme pri ich čítaní slzy na krajíčku. Lebo sme ľudia a prežívame to s nimi.“
Dom svätej Faustíny funguje od 1. januára a kapacitu má dvanásť klientok. Prichádzajú po liečbe alebo detoxe. Tak ako Lenka, ktorú priviezli rovno z Prednej Hory 10. júna. Bola to jej druhá liečba. Tú prvú, vlani, brala od začiatku veľmi ľahostajne. V hlave mala, že vyjde von a znovu sa napije, veď bude vyliečená a nič sa nestane. Bez alkoholu vydržala vtedy jeden deň. „Potom som si dala pohár vína a tak som sa zamotala, že som sa nevedela vytiahnuť späť,“ priznáva. Teraz je však presvedčená, že chce abstinovať. „Chcem mať ten krajší a lepší život, aký majú normálni ľudia. Lebo pri pálenke vás nič iné nezaujíma. Máte alkohol, ste, v úvodzovkách, boh. Myslíte, že ma zaujímalo, či je niekto chorý? Či žije? Veď som mala fľašu. Prepitému mozgu je veľa vecí úplne jedno.“
Prečo práve ja?
Lenka je dvojnásobná majsterka Slovenska v džude. S vrcholovým športom musela skončiť po páde z koňa. Potom žila dvanásť rokov v zahraničí. Nakoniec sa vrátila na východné Slovensko a hoci aj vonku často chodila na párty, súčasťou ktorých bolo veľa alkoholu, skutočne sa rozpila až v Sabinove. Cestou z práce si vždy kúpila fľašu vínka a mala najlepšiu kamarátku. Už ju nič nerozhádzalo, nič iné nepotrebovala. Doma ešte poupratovala a zvyšok dňa popíjala. Po čase sa začala budiť s roztrasenými rukami. Alkohol potrebovala už aj ráno. Aj v práci. A víno bolo slabé. Prešla na tvrdý alkohol. Keď začali dávať zamestnancom fúkať, odsledovala si, kedy a koľko môže toho v práci vypiť, aby nenafúkala ani o ôsmej ráno, ani o tretej popoludní. Kolegovia ju nejaký čas kryli. No robila čoraz viac chýb a už to nešlo.
Intenzívne pila štyri roky. Mala na to aj parťáčku, kamarátku Janku, ktorá jej nakoniec zomrela v náručí v prešovskej nemocnici. Alkohol ju zabil. Lenka sa teraz akoby odznova narodila. „Som, ako keď sa malé dieťa učí chodiť. Pomaličky, krok po krôčiku. Ako keby som stála pred obrovským poľom a nemala ho len prejsť, ale aj obrobiť. Najprv to nechcete. Začnete, je to ťažké, ale obzriete sa za seba a vidíte výsledok. Lebo cravingy, chute na alkohol, to sú ťažké prebdené noci. Sebapoznávanie. S plačom. Otázky, prečo práve ja. Prečo nemôžem mať normálny život. Idete tak hlboko do seba, že pochopíte, ako veľmi chcete žiť plnohodnotne.“
Vo Svidníku klientky resocializačného zariadenia poznajú. Idú na prechádzku alebo do cerkvi a ľudia ich sledujú. „Všetky oči na nás,“ konštatuje Lenka. Niekto sa skrýva. Ona naopak. „Som veľmi rada, že reprezentujem Dom svätej Faustíny. Cítim sa hrdo.“ Má za sebou len štyri mesiace v zariadení. Môže tu byť ešte ďalšie dva roky. Až kým neprejde všetkými fázami resocializácie. V tej tretej si plánuje urobiť opatrovateľský kurz. Jej najväčší sen je starať sa o seniorov.
Zmysel života
Niektoré ženy prídu do Domu svätej Faustíny v takom zúfalom stave, že neudržia moč ani stolicu. Celé sa trasú. „Jedna si odo mňa dokonca pýtala víno, že potom jej to prejde,“ spomína Helena Paňková. Najradšej pozoruje ich postupný prerod. Keď ich mozog, predtým otupený alkoholom, začína opäť vnímať. Klientka sa vďaka rozhovorom a skupinovým stretnutiam mení. Začne dbať na vizáž. Kúpi si oblečenie, mejkap. „V priamom prenose vidíme, ako sa tá zúbožená žena mení. Akoby prišla v čiernej a tu sa do jej života pridávajú farby. Veríme, že v piatej fáze ju uvidíme žiariť plnohodnotne pripravenú do života.“
Každá klientka v zariadení pracuje. Majú krajčírsku dielňu, vyrábajú vianočné pohľadnice a zapaľovače do kozubov. Súčasťou druhej, sebapoznávacej fázy je prísť na príčiny závislosti a nájsť odpovede na nezodpovedané otázky. V tretej sa zameriavajú na nápravu vzťahov v rodine. „Raz mesačne robíme rodinné stretnutia. Na nich si rodinní príslušníci naplno uvedomia, že alkoholizmus je choroba aj že žena bude potrebovať čistú domácnosť. Nemôžu tam mať alkohol a manžel si nemôže dať pivo. Aj tu musíme zvažovať, na ktoré akcie sa pôjdeme pozrieť. Trhy? Súťaž vo varení? Všade tečie alkohol potokom. To môže viesť ku cravingom a klientky môžu mať zbytočné problémy.“
Nedávno sa jednej klientke ženil syn. S Helenou Paňkovou sa dohodli, že môže ísť na obrad do kostola. Vydržať svadobnú oslavu by pre ňu mohlo byť ťažké, keďže sa tam pije. „Po rokoch sa stretla s mamou, so sestrou, so synom, s ktorým nekomunikovali. Odpustili si. Vzťahy sa narovnali. Tá žena má budúcnosť a zmysel života. A vieru, že dokáže abstinovať.“
Svet sa nezmení
Domov nádeje sa nachádza v centre Prešova práve preto, aby boli klienti od začiatku konfrontovaní s prostredím, do ktorého sa vrátia. So spoločnosťou, kde sa pije, kde sa berú drogy. „Svet sa nezmení, musia sa zmeniť oni,“ konštatuje Peter Groman. Proces resocializácie tu trvá rok a pol až dva roky. Súčasťou je pracovná terapia, charita prevádzkuje práčovňu, autoumyváreň a pneuservis. Klienti v nich prvý rok pracujú bez nároku na odmenu. Potom si postupne hľadajú normálne pracovné miesto a šetria peniaze, aby mali na nájom a depozit, keď vyjdú von. Žiaľ, práčovňa pravdepodobne čoskoro skončí. Budú ju musieť zatvoriť pre rastúce ceny energií, aby neboli stratoví.
Okrem práce sú pre pätnástich klientov zariadenia dôležité voľnočasové aktivity. „Predtým bol celý čas závislého prepojený s alkoholom alebo drogami. Teraz sa musia naučiť žiť bez nich. Musia nanovo nájsť, čo ich baví a dáva im zmysel, naučiť sa užívať si život.“ V každej ďalšej fáze doliečovacieho procesu sa zvyšuje miera slobody a zodpovednosti klienta. V druhej fáze už môže ísť na pár hodín sám von alebo aj na víkend domov. „Predtým rozoberáme, či to zvládne, či je napríklad pripravený byť sám na železničnej stanici alebo ešte potrebuje, aby niekto išiel s ním,“ vysvetľuje Peter Groman. „Niektorí klienti boli na liečení veľakrát. Dali sa dokopy, aby znovu mohli piť alebo brať drogy. Zvykli si abstinovať v chránenom prostredí, ale len čo sa dostanú von, kde ich nikto nekontroluje, tak si dajú.“
Počas individuálneho poradenstva mužov učia byť aj ľudskí a úprimní, lebo roky pre alkohol a drogy klamali. Učia ich aj prežívať emócie a hovoriť o nich, lebo predtým pred nimi utekali. Tridsaťročný muž, ktorý chce, aby sme ho volali Martin, otvorene hovorí o tom, ako si zbabral polovicu života. Pomedzi to odbieha do kuchyne. Má na starosti obed pre všetkých klientov zariadenia.
Športom k pervitínu
Hrával futbal a pervitín mu ponúkol jeden z hráčov, keď mal štrnásť. „Dostal som sa k nemu teda, paradoxne, cez šport. Dodnes nechápem, ako tridsaťročný človek môže dať takému decku drogu. Dal som si a bolo to úplne super. Pervitín som užíval asi päť rokov. Najprv z času na čas, raz za mesiac. Potom už každý deň.“ Tak to išlo päť rokov, Martin klamal, zháňal peniaze, zhoršil si prospech v škole. Paradoxne, rodičia si vraj nič nevšimli, hoci jeho mama pracovala v preventívnych protidrogových programoch. Martin dokonca ďalej hrával futbal vo štvrtej lige. Ale vraj len preto, lebo sa po tréningoch a zápasoch pilo a fetovalo.
Skončilo sa to ťažkou psychózou. Martin počul hlasy, videl strašné veci, mal paranoje o tom, že ho niekto prenasleduje. Prvýkrát ho hospitalizovali na psychiatrii. „Vystrašili ma tam, že už sa nikdy nemusím vrátiť do normálu. Už som teda nechcel pervitín. Ale povedal som si, že môžem alkohol a iné drogy. Išiel som do Bratislavy na vysokú. V prvom ročníku som si dával alkohol a extázu. V druhom sa mi rozpadol vzťah. Začal som strašne piť a stratil som rešpekt aj pred pervitínom.“
Martina vyhodili zo školy a opäť skončil na liečení. Po ňom sa rozhodol zmeniť prostredie. Myslel si, že ak odíde do Anglicka, veci sa zmenia. „To je také naivné klamstvo závislých, že zmeníš prostredie a veci sa zmenia. Robil som tam štyri roky v baroch a reštauráciách. Ešte viac som sa rozpil. Ochutnal som kokaín a strašne som sa naň namotal. Nezdal sa mi nebezpečný. Bol stokrát lepší ako pervitín. Pervitín je chemické svinstvo, človek z neho smrdí, je dosekaný, nevie sa správať ani rozprávať, má paranoje. Kokaín je luxusná droga. Mohol som ísť do spoločnosti a cítil som sa ako majster sveta. Bavil som sa s hocikým, mal som sebavedomie na každú babu. V žiadnej robote som nevydržal dlhšie ako dva týždne.“
Drogové dno
Keď si Martin v nejakej svetlej chvíľke uvedomil, že dosiahol drogové dno, odišiel do Barcelony. „Vtedy som si hovoril, že problémom bol Londýn, že tam je veľa fetu. No v Barcelone boli drogy na každom rohu, samy ku mne chodili.“ Jeden čas síce vydržal čistý dva mesiace, našiel si bývanie a prácu, no potom opäť skončil pri drogách. Peniaze ťahal od rodičov, kradol. „Veril som, že celý svet je proti mne a ja som super chalan. Vygooglil som si, že v Portugalsku žijú mierumilovní ľudia. Tam sa zo závislosti dostanem. Ale v Lisabone to bolo s drogami také isté.“
Rovnako v Berlíne. Martin všade mixoval drogy a popri tom si uvedomoval, do čoho spadol. Šesťkrát bol na liečení. Vtedy ešte v sebe cítil kúsok zdravého ja a že sa chce zachrániť. Raz zavolal rodičom, aby mu kúpili letenku, že tentoraz sa z toho už naozaj dostane. Opäť však nešiel na liečenie a v práci vydržal dva týždne. Nakoniec prespával v parku a v okolí autobusovej stanice. Našťastie, odhodlal sa na detox. Nasledovali tri mesiace na Prednej Hore. V Domove nádeje je dvanásty mesiac.
FOTO V GALÉRII
„Závislosť sa neustále ozýva. Cravingy, obrovské chute na alkohol a drogy. Je ťažké ich zvládnuť. Odporúčajú sa na to rôzne techniky. Šport, napiť sa vody... Na mňa funguje to, že sa proti nim nesnažím bojovať, ale pozorujem ich ako súčasť svojej choroby a viem, že chcem niečo iné. Prichádzajú zriedkavejšie a ich intenzita sa zmenšuje, ale len veľmi, veľmi pomaly. Niekedy myslím celý deň len na to, ako by som si dal. Je to zákerné a dosť sa toho bojím. Tu to zatiaľ zvládam. Cítim sa silný. Verím, že to dokážem aj vonku.“
