Jana Čavojská

Poďme na Západ - navrhol mu štýlom, ako keby mali ísť do kina, kamarát v&nbsp;prešovskej reštaurácii Šport pár mesiacov po tom, ako Rusi v&nbsp;roku 1968 obsadili Československo. Kúpili si štvordňový zájazd do Innsbru­cku. Hneď vo Viedni zašiel Laco za vedúcou a&nbsp;oznámil jej, že zostávajú tam. „Kristepane, čo bude doma? Veď už mi to povedala polovica vagóna,“ vzdychla si.

Laco mal vtedy dvadsaťsedem rokov a&nbsp;vedel, že chce ísť do Ameriky. Po štyroch mesiacoch pristáli v&nbsp;New Yorku. Bolo mu jasné, že prvú prácu si nemôže vyberať. Keď mu zavolali, nepýtal sa, o&nbsp;čo ide, kde a&nbsp;za koľko. „Mal som šťastie, vedel som po anglicky, tak som dostal miesto vo fabrike na elektrické motorčeky a&nbsp;ventilátory. Kamarát mal takú robotu, že vážne rozmýšľal nad návratom do Československa: robil na lise, dýchal olejovú tekutinu a&nbsp;keby na zlomok sekundy prestal dávať pozor, odsekne mu ruku. Bol z&nbsp;toho nešťastný, lebo tu sme mali dobré zamestnanie. Ja som pracoval medzi samými ženami. Ony robili úkony na motorčekoch a&nbsp;ja som ich prenášal z&nbsp;jedného pracoviska na druhé. Žartovali so mnou. Zistili, že sa ľahko červenám, tak mali rôzne sexuálne narážky,“ smeje sa Laco.

Po čase sa presťahoval do Portlandu, lebo chcel byť blízko mora a&nbsp;vysokých hôr. Spriatelil sa s&nbsp;chlapíkom, ktorý mu po čase porozprával o&nbsp;dolovaní zlata v&nbsp;Kalifornii. Vraj by mohli odísť zo zamestnania a&nbsp;v&nbsp;lete to vyskúšať. „Samozrejme. Najprv život a&nbsp;práca, až keď bude na ňu čas,“ povedal si Laco. Neveril, že zlato skutočne nájdu. Skôr chcel vyskúšať takú zaujímavú vec. „Boli sme začiatočníci. Veľa sme o&nbsp;tom nevedeli. No po štyroch mesiacoch sme z&nbsp;tých hôr Sierra Nevada vyšli s&nbsp;viac peniazmi, ako sme tam prišli.“

Pri hľadaní zlata platí dvojnásobne, že kto príde prvý, zarobí, a&nbsp;tí po ňom skrachujú, lebo už nenájdu dobré miesta. Asi preto Laco v&nbsp;Kalifornii toľko vyťažil. V&nbsp;tom období totiž vynašli sacie bagre. Laco pracoval na riekach Južná a&nbsp;Stredná Yuba. Dovtedy nemal skúsenosti s&nbsp;potápaním a&nbsp;voda dodnes nie je jeho živel, no tam sa začal potápať, aby mohol z&nbsp;dna nasávať zlatonosné štrky. Potápač pracuje s&nbsp;hadicou, bager nasáva štrk do žľabu a&nbsp;keďže zlato je najťažšie, malo by sa v&nbsp;ňom zachytiť. Podvečer zlatokopi vypli bager a&nbsp;nastúpila metóda stará stovky rokov - zlatokopecká miska, v&nbsp;ktorej oddelili čisté zlato od kameňov. Zostali zlatinky, kde-tu nugety a&nbsp;čierny piesok s&nbsp;práškovým zlatom, z&nbsp;ktorého sa zlato extrahovalo pomocou ortuti.

„Kamarát mi poradil potápačskú masku na celú tvár. No nesedela mi. Pritiahol som si ju k&nbsp;hlave tak silno, že mi do nej takmer neprúdila krv a&nbsp;pod vodou som skoro omdlel,“ spomína Laco na svoje potápačské začiatky. „Išla mi pod ňu voda, lebo som mal bradu a&nbsp;nechcel som si ju oholiť. Až kamarát Jano z&nbsp;Predajnej mi ukázal, ako na to. Naučil som ho potápať a&nbsp;skončil na Aljaške. Potápal sa v&nbsp;mori s&nbsp;najlacnejšími okuliarmi na šnorchlovanie. Tých je veľa druhov, človek si kúpi také, čo mu najlepšie sedia na tvár. Fungujú výborne.“ A&nbsp;to je dôležité, keď ste pod vodou päť-šesť hodín denne.

Zlato vraj Laca nikdy neopantalo. Do hôr nechodil kvôli nemu, ale pretože to bol život na krásnom mieste, zaujímavá práca aj zaujímaví ľudia okolo. Práca zlatokopa nebola ľahká, Laco priznáva, že miestami drel ako otrok. No keď ho niečo baví, je ochotný tvrdo robiť a&nbsp;ešte mať dojem, že je to rekreácia. „Pod vodou som prehadzoval tony kameňov. Hadica mala priemer pätnásť centimetrov. Všetky väčšie kamene bolo treba odhádzať,“ vysvetľuje.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/zlatokop-presova-emigroval-zapad-skusal-to-fabrike-potom-vybral-dobrodruzstvom">FOTO v GALÉRII&gt;&gt;</a>

V&nbsp;prerobenom autobuse žil Lacov kamarát Gregory. Kedysi zdedil v&nbsp;San Franciscu nejaké peniaze a&nbsp;skončil na dlhé roky na kokaíne. Vlastnil minerálne právo na veľký kus rieky. Laco tam ťažil a&nbsp;dával mu pätnásť percent z&nbsp;toho, čo našiel. Keď bol úsek vyťažený, Gregory povedal, že pod ním má úsek jeho kamarát Jean a&nbsp;Laco môže preňho ťažiť za takých istých podmienok. „Začínal som v&nbsp;nízkej vode, takže mi chrbát ešte trčal, keď som pracoval s&nbsp;hadicou. Zrazu cítim, že do mňa niekto hádže kamienky. Postavil som sa a&nbsp;nado mnou bol chlapík s&nbsp;revolverom. Druhý ho kryl s&nbsp;puškou z&nbsp;kríkov na brehu. Povedal, že to je jeho claim. Opýtal som sa, či sa volá Jean. Nie. Hneď som vedel, že je zle. Medzi zlatokopmi sa považuje za najväčší priestupok, ak niekto príde inému do revíru. Kedysi sa za to ľudia strieľali.“ Našťastie sa všetko vysvetlilo. No J­ea­n svoj claim predal a&nbsp;Gregory o&nbsp;tom ešte nevedel. „Dohodli sme sa a&nbsp;všetko dobre dopadlo.“

Inak si chlapi v&nbsp;horách pomáhali. Ak sa pohádali, nebolo to pre zlato. Vraj sa nebáli ani zlodejov. „To nás sa ľudia báli,“ hovorí Laco. „Boli sme zarastení, s&nbsp;dlhými vlasmi, mnohým chýbali zuby. Vyzerali sme dosť divo. Okrem mňa tam bol každý ozbrojený po zuby. Dole v&nbsp;meste vedeli, že my zlatokopi sme pološialenci.“

Do mesta sa chodilo raz do týž­dňa. Nakúpiť potraviny a&nbsp;benzín. „V&nbsp;malej kaviarni mali na tabuli vypísané, koľko v&nbsp;ten deň stojí zlato, lebo zlato má každých päť minút inú cenu. Najedli sme sa, majiteľka Japonka doniesla malú váhu, odvážili sme zlato, prepočítali a&nbsp;vydala nám doláre. Raz sa jeden pán od vedľajšieho stola opýtal, či to bolo ozajstné zlato alebo predstavenie pre turistov.“

V&nbsp;horách žil Laco v&nbsp;stane. Bol veľký a&nbsp;pohodlný, s&nbsp;petrolejovým ohrievačom. Laco tvrdí, že zlatokop, ktorý pracuje toľko hodín pod vodou, musí bývať pohodlne a&nbsp;mať dobrú stravu, inak by to nevydržal. Neskôr, keď pracoval na Aljaške, bolo to ešte dôležitejšie. Ťažilo sa tam z&nbsp;morského dna. Na jar mala voda mínus jeden-dva stupne. Ak by prišiel ráno zmrznutý, hladný a&nbsp;v&nbsp;zlej nálade, ani by nemal silu do nej vliezť.

Cez zimu sa neťažilo. Spočiatku bral Laco na tých pár mesiacov rôzne džoby, aj hnusné a&nbsp;zle zaplatené. Potom mu kamarát navrhol, nech s&nbsp;ním nejaký čas jazdí na ťahači, urobí si vodičák a&nbsp;môže sa živiť ako kamionista. To je slobodná práca, človek môže odísť, kedy chce, a&nbsp;vždy ho radi privítajú naspäť. Laco robil najdlhšiu trasu, krížom cez Ameriku z&nbsp;Los Angeles na juhozápade do Bostonu na severovýchode. Päťtisíc kilometrov musel zvládnuť za štyri dni, lebo vozil ovocie a&nbsp;zeleninu. Bolo to veľmi únavné. Po štyroch rokoch našiel malú rodinnú firmu v&nbsp;Portlande a&nbsp;jazdil „len“ tisícšesťstokilometrovú trasu do Los Angeles. Opäť mal absolútnu slobodu: v&nbsp;lete ťažil zlato a&nbsp;flákal sa po horách a&nbsp;v&nbsp;zime, keď sneží a&nbsp;mrzne a&nbsp;veľa kamionistov ne­chce jazdiť, šoféroval kamión.

Párkrát bol na Aljaške navštíviť kamaráta Jana, ktorého kedysi naučil potápať. „Ja som ťažil zlato v&nbsp;gramoch, on v&nbsp;kilogramoch. S&nbsp;kamarátom Nórom boli medzi prvými, čo ťažili v&nbsp;mori, takže sa im darilo. Jano vedel, že dokážem dobre pracovať s&nbsp;bagrom a&nbsp;aj si ho vyrobiť. Bagre na more sa totiž vtedy ešte nevyrábali a&nbsp;tie riečne boli príliš malé a&nbsp;more nimi hádzalo. Volal ma, aby som prišiel pracovať tam do Nomy. No tu práve padol komunizmus a&nbsp;ja som sa rozhodol vrátiť domov. Nechápal to. Myslel si, že zlato každému tak opantá mozog, že nevidí nič iné.“

Laco sa však vrátil do Prešova. Po dobrodružnom živote v&nbsp;Amerike ho to tu trochu nudilo. Jano mu stále písal maily, nech príde na Aljašku. Nakoniec Laca presvedčil. „Najprv som v&nbsp;Amerike rok a&nbsp;pol zarábal, aby som ušetril dvadsaťtisíc dolárov na bager, cestu a&nbsp;začiatok na Aljaške. Keď som dorazil na Aljašku, mal som šesťdesiatdeväť rokov a&nbsp;začal som sa potápať v&nbsp;mori. Všetci chlapi boli mladší ako ja. Postavil som bager s&nbsp;lodným motorom, pontónmi a&nbsp;žľabom na spôsob katamaránu.“

V&nbsp;Nome si Laco žil ako kráľ. Kúpil tam chatičku na okraji mesta s&nbsp;výhľadom na tundru. Pod oknami sa pásli pižmone a&nbsp;vnútri mal Laco elektrické piano. V&nbsp;meste bolo všetko, čo potreboval: dva supermarkety, banka aj benzínové pumpy. Len zlato už bolo takmer vyťažené. Jano bol v&nbsp;správnom čase na správnom mieste, prišiel medzi prvými a&nbsp;zarobil veľa peňazí. Bankám však neveril. Bol presvedčený, že skrachujú a&nbsp;on by o&nbsp;všetko prišiel. Zlato radšej niekam zakopal. Kúpil si však farmu v&nbsp;Nikarague a&nbsp;raz sa tam vybral. „No predtým akoby cítil, že už nebude dlho žiť, mal totiž nejakú chorobu s&nbsp;poruchou krvotvorby,“ spomína Laco. „Nakreslil mi mapku so zakopaným zlatom. Odišiel do Nikaraguy a&nbsp;stretol tam divného chlapíka, ktorý robil všetko možné, aby sa k&nbsp;jeho zlatu dostal. Presvedčil ho, že nepotrebuje nemocnicu. Do pol roka bol Jano mŕtvy.“ Laco sa spojil s&nbsp;jeho synom a&nbsp;postupne mu poslal štyri diely mapky; ak by niekto jednu časť aj zachytil, zlato by len podľa nej nenašiel. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Janovo zlato dostali jeho deti.

Laco vtedy trávil zimy v&nbsp;Prešove a&nbsp;letá na Aljaške. Pred štyrmi rokmi si povedal, že stačilo. Svoj bager predal, odišiel a&nbsp;už sa nevrátil. Skončili aj zlatokopi v&nbsp;Kalifornii. Ťažiť zlato ako kedysi je už zakázané. A&nbsp;rieky ho už ani toľko nemajú. Laco bol kedysi skrátka v&nbsp;správnom čase na správnom mieste. Nezbohatol síce, lebo lesklý kov mu nezatemnil mozog, no prežil príbeh ako z&nbsp;dobrodružného románu.