Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Postávajú pri cestách, mladšie i staršie, štíhle i kyprých tvarov. V tvári majú zvláštny smútok, ale i odhodlanie. „Pre ženu to nikdy nie je ľahké rozhodnutie,“ priznáva Iveta Chovancová z občianskeho združenia (OZ) Odyseus. V lepšom prípade ich verejnosť nazýva prostitútkami či predajnými ženami. Z niečoho žiť musia. Najmä ich deti, možno aj rodičia. Aj za cenu, že ich spoločnosť odsúdi a stanú sa ľahkým terčom agresorov. „Zobral ma autom za Bratislavu a miesto toho, aby mi zaplatil, dal mi pištoľ k hlave. Nenahlásila som to, lebo už som to raz urobila a nikto to neriešil,“ priznáva 38-ročná žena, ktorá už pár rokov pracuje v pouličnom sexbiznise. Ten na Slovensku nie je žiadna novinka.

Pri ceste postáva žena. Zbadá sympatického päťdesiatnika, pristúpi k nemu a pýta sa: „Nemáte cigaretu?“ Podá jej ju a vzápätí od neho pýta zapaľovač. „Fajčiť už budete, dúfam, sama,“ zavtipkuje muž. „Aj vás by som vyfajčila,“ prehodí žena suverénne. Márne. Príde iný… Len na území nášho hlavného mesta je okolo dvesto žien, ktoré pracujú v pouličnom sexbiznise. Priemerný vek je okolo tridsaťsedem rokov, ale nájdete medzi nimi dvadsiatničky aj päťdesiatničky. Zväčša matky samoživiteľky. „Najviac bojujú s tým, aby dokázali finančne zaopatriť seba, svojho partnera alebo deti. Stretávame sa aj s tým, že niektoré sú bez domova alebo nemajú čo jesť. Svoje zohráva závislosť od drog. Nemajú prístup k sociálnej a zdravotnej pomoci. Sú to často životné istoty, ktoré mnohí z nás považujú za samozrejmé, ale ony sa na ne nemôžu spoľahnúť,“ hovorí Iveta Chovancová. OZ Odyseus sa už dvadsať rokov zaujíma o bezpečnosť, zdravie a osudy žien, ktoré mnohí odsúvajú na okraj spoločnosti. Časy sa menia. Kedysi ich v uliciach stávalo viac, mnohé dnes ponúkajú diskrétnejšie privátne služby.

Pre nedostatok financií a podpory od štátu zanikla väčšina občianskych združení, ktoré mapovali situáciu v pouličnom sexbiznise a podávali pomocnú ruku jeho pracovníčkam. „Na Slovensku zostali tri združenia - dve v Bratislave, tretie pokrýva Trnavský a Nitriansky kraj. Stredné a východné Slovensko ostali úplne bez pomoci,“ dodáva riaditeľka OZ Odyseus.

Sexuálna pracovníčka na ulici sa spája s predstavou pasáka. Muža, ktorý ju často vyhnal za zárobkom vlastným telom, ale zároveň jej poskytuje ochranu. Neraz viacerým. „V Bratislave sa s tým nestretávame. Na ulici to nie je organizované. Je to individuálna práca ženy,“ priznáva Chovancová. Nikdy to pre ne nie je ľahké rozhodnutie. Sú niečie dcéry, sestry, matky. Uvedomujú si, že prácou, ktorá ich má vytrhnúť z biedy, verejnosť opovrhuje. Nikto nechce byť vyčlenený zo spoločnosti. Lenže treba platiť nájomné, jedlo a na trhu práce pre ne často neostáva veľa iných možností. Mnohé vyrástli v komunite, v ktorej práca v sexbiznise bola ako každá iná.

Ale nikdy to nebolo ľahké - vyjsť prvý raz na ulicu a uspokojiť chúťky neznámeho muža. V aute, v prírode, kde sa dá. Riskovať, že nezaplatí alebo dá fyzickým násilím najavo, že nie je nič viac než sexuálna slúžka. Ceny za svoje služby vám len tak nepovedia. Zákazník niekedy zjednáva, inokedy niečo pridá. Je dvadsať eur veľa či málo? Sú lacné alebo pridrahé? „Nechceme hovoriť ceny, lebo ak človek nie je schopný pochopiť túto prácu a životnú situáciu, každá suma sa zdá zlá,“ dodáva Chovancová.

Petržalka, okolie Slovnaftu, Vrakuňa… Je viacero vychýrených bratislavských štvrtí. Štyrikrát do týždňa v niektorej z nich zaparkuje biela dodávka. Dvaja vyškolení pracovníci z Odysea otvoria bočné dvere a o chvíľu sa k nim blížia ženy. Niekedy je ich až štyridsať-päťdesiat. „Sme v prvej línii pomoci ženám pracujúcim v sexbiznise. Podporujeme ich v ochrane zdravia, vypočujeme, radíme, vybavujeme,“ vymenúva Chovancová. Prichádzajú po jednej, ale i v malej skupinke. Pýtajú si kondómy, lubrikačné gély, ale i striekačky, pretože niektoré z nich sú závislé od drog. Áno, aj tento neduh mnohé z nich vyhnal na ulicu. Ale chcú sa chrániť pred infekciami. O ochrane vedia viac než ich zákazníci, viac než mladí, ktorí vraj na internete skôr vyhľadávajú porno než informácie o bezpečnom sexe.

„Dôležité je vybudovať dôveru medzi nami a týmito ženami. Garantujeme im anonymitu, aj pri testoch na HIV, ktoré pravidelne organizujeme,“ pripomína riaditeľka Odysea. A ženy zo sexbiznisu sa otvárajú, vylievajú si srdcia, delia sa o svoj ťažký osud. Nie je veľa tých, ktorí im načúvajú. „Do ničoho ich nenútime. Hovoríme im, aké majú možnosti, keď zápasia s konkrétnym problémom,“ hovorí naša sprievodkyňa. Nikdy ich „od šliapania chodníka“ neodhovárajú? „Nie, to nerobíme, lebo tak to nefunguje. Väčšina z nich musela dlho rozmýšľať, kým sa k tej práci dostala. Často sa ani nemajú kde inde uplatniť,“ tvrdí Iveta Chovancová.

Spoločnosť nimi zväčša pohŕda. Aj preto sa OZ Odyseus snaží nastaviť inú terminológiu. Je predsa rozdiel nazvať niekoho šľapkou alebo ženou pracujúcou v sexbiznise. „Ak ich spoločnosť vníma pod rôznymi nadávkami, prestávajú byť človekom. Stávajú sa veľmi ľahkým terčom pre agresorov, pretože tí vedia, že si to môžu dovoliť a nikto to nebude riešiť. Polícia často zatvára oči,“ opisuje šéfka Odysea. Žena na ulici potrebuje bezpečný priestor, aby mohla so zákazníkom komunikovať a pokúsila sa odhadnúť mieru rizika. Musí zhodnotiť, či jej hrozí nebezpečie, dohodnúť podmienky, napríklad použitie kondómu.

„Ak však nablízku striehne polícia, žena musí konať rýchlo a nemôže byť taká obozretná. Často sú policajti na mieste vtedy, keď netreba, a žena pracujúca v sexbiznise sa stretne aj s ich výsmechom a pohŕdaním. Ale keď potrebuje ochranu, vtedy tam nie sú. Celkovo je náš systém tak nastavený, že ženy pred násilím veľmi nechráni,“ povzdychne si Iveta Chovancová. „Naháňal ma s autom a nožom, vtedy som si aj nohu vytkla. Policajti išli okolo a nezastavili mi. Polícii som to ešte nikdy nenahlásila. Vôbec ich to nezaujíma, robia sa, že nič nevidia,“ posťažovala sa 34-ročná Ivana. Pracovníci Odysea nevnímajú sexbiznis ako niečo, prečo by si ženy zaslúžili odsúdenie verejnosti, bitku od zákazníka či pohŕdanie policajtov. Podľa odborníkov by pomohla dekriminalizácia práce v sexbiznise. To znamená, že ľudia, ktorí v ňom pracujú, by mali mať zabezpečené rovnaké práva a povinnosti ako v iných profesiách.

„U nás poskytovanie sexuálnych služieb nie je trestné, ale ani inak legislatívne upravené. Je to vždy lepšie, ako by politici a političky začali do tejto oblasti zasahovať len preto, aby sa páčili voličom,“ dodáva Chovancová.