Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Neviem hrať na&nbsp;rozkaz. Neplánujem, je to čistá improvizácia. Závisí to od&nbsp;počasia, od&nbsp;situácie, od&nbsp;mojej nálady. Ak ju nemám, nebudem hrať, ani keby mi ponúkli vrece peňazí. Som voľný ako vták, - hovorí o&nbsp;sebe pán, ktorého hru na&nbsp;klarinete poznajú mnohí Bratislavčania a&nbsp;možno aj prezidentka. Tóny čierneho nástroja so silným charakterom vychádzajú z&nbsp;podchodu pri jej paláci.

Ladislav Boldy tvorí svetlé momenty dní, keď sa živá hudba zdá ako niečo z&nbsp;dávnej histórie. Keď ho počúvate hrať, je vám jasné, že to nie je žiadny diletant, ktorý drží nástroj raz za&nbsp;rok.

Keď počúvate, čo hovorí, je vám jasné, že jeho život skrýva príbeh. Rozpráva pomaly, premyslene, občas sa sám zasmeje nad tým, čo práve vyslovil. Vraj o&nbsp;sebe nehovorí rád, lebo takých, ako je on, je množstvo. Keď mu oponujem, že nie každý dokáže vylúdiť z&nbsp;chladnej trubice s&nbsp;kovovými klapkami staré evergree­ny, a&nbsp;to aj v&nbsp;takej zime, že horko plačeme za&nbsp;zabudnutými rukavicami, len sa pousmeje.

Pán Ladislav sa ako dieťa učil hrať v&nbsp;základnej umeleckej škole na&nbsp;klavíri. Učiteľka na&nbsp;základnej umeleckej škole ho drezúrovala.

„Hovorila, že populárne piesne, ľudovky, džez, to všetko sa môže hrať, ako to cítim. Klasická hudba však musí byť zahraná presne tak, ako je napísané v&nbsp;notách. S&nbsp;ňou sa nežartuje. Nechceme, aby sa Mozart v&nbsp;hrobe obracal,“ opakuje s&nbsp;úsmevom ponaučenia z&nbsp;detstva, ktoré riadia jeho hru aj v&nbsp;dospelosti.

Klarinet bol akási prirodzená láska. Keď mal osem rokov, nástroj z&nbsp;ebenového dreva mu kúpila mama. Malý Lacko si potom kúpil knižku Škola hry na&nbsp;klarinete a&nbsp;objavoval taje hlbokých ladných tónov dychového nástroja. „Som samouk. Počúval som klarinetovú muziku a&nbsp;začal som hrávať s&nbsp;cigánskou hudbou,“ spomína si.

Hudba sa u&nbsp;nich v&nbsp;rodine počúvala denne aj sa seriózne študovala, ale aj tak Ladislav Boldy nerátal s&nbsp;tým, že by raz hrala v&nbsp;jeho živote väčšiu úlohu ako autá. Prvé si kúpil, keď mal devätnásť.

„Bývam v&nbsp;Šamoríne, hrám v&nbsp;Bratislave a&nbsp;nemám auto. Je to prvýkrát v&nbsp;živote. Cítim sa ako polonahý,“ komentuje s&nbsp;ľútosťou, lebo okolo mašín s&nbsp;motorom sa motal od&nbsp;detstva.

„Za&nbsp;komunistov som dobre zarábal, robil som v&nbsp;rožňavskej železorudnej bani, kúpil som si prvý Moskvič. Stačili mi na&nbsp;to dve výplaty. Skúste to dnes.“

Moskvič mal roky. Prejazdil krajinu hore-dole, aj do&nbsp;Česka na&nbsp;ňom chodil. Nakoniec ho predal ruskému dôstojníkovi, ktorého prevelili domov. Kúpil si potom ďalšie: Žiguli, Chrysler, Volvá. Len škodovku vraj nikdy nemal. Po&nbsp;aute, ktoré počarovalo azda všetkým Čechoslovákom, akosi netúžil.

„Po&nbsp;roku 1989 chlapci od&nbsp;nás išli hrať na&nbsp;ulicu do&nbsp;Švajčiarska. Ja som vtedy peniaze nepotreboval. Podnikal som a&nbsp;hrával som len doma. Ale keď ma zavolali - poď, vyskúšaj -, zo žartu som sadol do&nbsp;auta s&nbsp;nimi. Bola to dobrá partia, malá kapela. Prešli sme celé Švajčiarsko až do&nbsp;Ženevy. Zarobili sme obrovské peniaze, ale potom som už von nechodil, nechcelo sa mi,“ vraví o&nbsp;svojej prvej skúsenosti s&nbsp;hraním na&nbsp;ulici. To ešte netušil ani neplánoval, že sa mu to po&nbsp;päťdesiatke stane remeslom.

Švajčiari boli srdeční, pri­stavili sa pri veselej partii z&nbsp;juhu Československa. „Stretli sme veľa imigrantov, Slovákov, Čechov, Maďarov. Poradili nám, aby sme nehrali Elvisa, svetovú muziku, ale naše originály. Mali pravdu, začali sme hrať cigánske do&nbsp;rytmu a&nbsp;zrazu bolo okolo nás plno ľudí ako obecenstvo.“

Desať rokov žil v&nbsp;Prahe, pracoval tam v&nbsp;autoservise. Keď odišiel z&nbsp;rodného mesta, mal krátko po&nbsp;tridsiatke. Predal všetko. Dom, auto aj nástroje. Po&nbsp;návrate na&nbsp;Slovensko pri­šlo sklamanie. Hladová dolina, ako nazýva rodnú hrudu, ktorá sa rozprestiera medzi Rimavskou Sobotou, Rožňavou a&nbsp;Slovenským krasom, ho neprijala. Ďalšiu chybu urobil, že sa vtedy nevrátil do&nbsp;Prahy. Namiesto stovežatej si to Ladislav Boldy na­smeroval na&nbsp;Moravu.

„Necelý rok som mal v&nbsp;Mikulove prácu u&nbsp;Ukrajincov, chodil som kosiť trávu na&nbsp;diaľnicu. Firma mala potom problémy, zanikla,“ rozpráva.

Keď sa prechádzal po&nbsp;ulici, všimol si, že jeden huslista mal v&nbsp;kufríku pekné peniaze. „Až príliš,“ smeje sa nad svojimi myšlienkami. „Tak som sa ho opýtal, či treba nejaké povolenie. Že nie. Vravím si - hergot! Skúsil som hrať asi hodinu a&nbsp;zarobil som toľko, čo za&nbsp;tri dni tvrdej roboty na&nbsp;diaľnici. To bol môj objav pred dvanástimi rokmi. Tak sa to začalo.“&nbsp;

Klarinet, na&nbsp;ktorom už dnes klapky držia len tak-tak, kúpil v&nbsp;Brne. Zostal tam tri roky, zoznámil sa s&nbsp;mladými a, ako hovorí, „bielymi“ kolegami. Spolu chodili tešiť ľudí cimbalovkou po&nbsp;reštauráciách.

„V&nbsp;lete sme hrávali vonku. Aj cimbal vyniesli von, na&nbsp;námestie Brna. Začali spievať slovácke, valaské, južnomoravské... Hó, to bola zábava,“ pamätá si dobré časy predcovidové.

Pán Ladislav si pred ôsmimi rokmi po&nbsp;návrate z&nbsp;Česka na&nbsp;Slovensko hľadal prácu vo fachu, ktorý od&nbsp;mladosti pokladal za&nbsp;svoj. Skoro celý život bol automechanikom a&nbsp;veril, že so svojimi skúsenosťami nebude mať problém zamestnať sa v&nbsp;nejakom dobrom malom, čestnom servise. Veď všade sa hovorí, že manuálne zdatných opravárov je ako šafranu. Garáž sa nájde, vravel si.

„Myslel som si, som doma, nemôže to byť ťažšie ako v&nbsp;cudzine. Ako som sa mýlil.“

Všade od&nbsp;neho požadovali papiere. „Chceli len maturitu, ani sa nepýtali, či niečo viem urobiť. Keď sa na&nbsp;mňa pozreli, na&nbsp;očiach som im videl, že ma nechcú aj preto, lebo som veľmi biely, blonďavý a&nbsp;mám modré oči, navyše som bol asi aj primladý,“ smeje sa.

Ladislav školu má. Stredné odborné učilište. Je vyučený zámočník, noblesné povolanie, ktoré miloval sťatý francúzsky kráľ Ľudovít XVI. Šikovný klarinetista a&nbsp;vášnivý automechanik navyše okrem slovenčiny ovláda maďarčinu. Tá je jeho materinským jazykom.

Viete, ktorá pieseň na&nbsp;ľudí najviac zaberá? Melódia z&nbsp;Krstného otca. Klarinetista má na&nbsp;to barometer. Pri nej okoloidúci najčastejšie otvoria peňaženku.

„Volám ju žobrácka hymna. Keby som mal schopnosť vidieť ľuďom do&nbsp;hlavy, čo majú radi, zarobil by som viac. Keď však hrám niečo veľmi staré francúzske, rumunské, maďarské a&nbsp;dajú mladí, vždy sa čudujem.“ Teplo na&nbsp;srdci mu bolo naposledy, keď staršia pani počúvala a&nbsp;skoro plakala. Vraj hral hudbu „jej mládí“.

Ladislav Boldy najradšej hráva na&nbsp;miestach, ako sú podchody. „Aj ma vidieť, aj nie. Je to dobré miesto,“ smeje sa na&nbsp;vysvetlení, prečo práve tam. Navyše, klarinet je hlasný nástroj, a&nbsp;tak sa nemôže postaviť niekde, kde by zvuk pôsobil rušivo.

Má aj oficiálny titul pouličného umelca, ktoré mu udelilo Staré Mesto. Celú procedúru absolvoval už pred rokmi. Úradníkom musel poslať nahrávku svojej hry a&nbsp;dostal papier s&nbsp;pečiatkou, ktorý mu raz za&nbsp;čas obnovia. Povolenie na&nbsp;deň stojí euro, Ladislav ich naraz kúpi viac, inak by musel chodiť na&nbsp;úrad vždy, keď ide hrať. Mesto mu dalo zoznam ulíc, kde môže svoj kufrík s&nbsp;klarinetom rozložiť a&nbsp;spustiť napríklad pieseň She od&nbsp;Charlesa Aznavoura.

„Pouličný muzikant je ako kariéra pouličného žobráka,“ hovorí o&nbsp;svojom pocite, že to je pre ľudí to isté. „Niektorí umelci aj žobráci nám robia hanbu. Vydávanie povolení by malo byť možno aj prísnejšie.“

Najhoršie prežíva, keď mu ľudia dajú peniaze len tak. Napríklad keď ešte ani nemá rozložený kufrík alebo keď oddychuje. Je mu trápne, ak mu vtedy hodíte drobné.

„Keď len stojím, cítim sa ako žobrák. Vtedy vrátim peniaze a&nbsp;poviem, dajte potom, keď budem hrať,“ hovorí hrdo.

Keď pán Ladislav rozpráva o&nbsp;hudbe, má dve tváre. Rozžiarenú, keď spomína na&nbsp;časy, keď hral v&nbsp;kapelách, bola zábava, do&nbsp;rána sa striedali piesne s&nbsp;rozhovormi. A&nbsp;melancholickú, ktorá sa objaví v&nbsp;rozprávaní o&nbsp;súčasnosti.

„Hrať sám, to je monotónne. Mám pocit, že čím ďalej, tým je to horšie. Už to nie je ono. Keď človek nechodí do&nbsp;roboty s&nbsp;chuťou, ale s&nbsp;tým, že musí…“ premýšľa nahlas. „Nik ma nenúti hrať, ale zarobiť musím. Chodím teda dobrovoľne nasilu. Ako na&nbsp;testovanie,“ smeje sa.

Ak robíte hudbu, či ako pouličný umelec, veľký profík, interpret, skladateľ, alebo kapela, dôležitejšie ako zárobok je často zábava, radosť z&nbsp;hry. A&nbsp;partia, ako pripomína Ladislav Boldy. „Raz sme hrali partia, husle, gitary, harmoniky a&nbsp;ja na&nbsp;klarinete. Bol tam jeden Zvolenčan, majiteľ reštaurácie, zavolal nás: Mám tu veľkú partiu, narodeniny. Myslel som si, že Slovákov, ale kde, Mexičania, Afričania, neviem, kto všetko, proste rôzne národnosti. Mali sme dobrého primáša, taký blázon, začal hocičo spievať, nechceli nás pustiť,“ zaspomínal si s&nbsp;úsmevom.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/zobracka-hymna-je-piesen-krstneho-otca-pribeh-klarinetistu-ktory-ma-blizko-prezidentke" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Kiežby sa také časy ešte vrátili! Pán Ladislav však veľký optimista nie je. Podľa neho ide Slovensko dolu kopcom. Všíma si, že sme na&nbsp;posledných miestach v&nbsp;mnohých štatistikách, nielen v&nbsp;tých covidových. Krajinu, ktorá zabúda učiť svoje deti čestnosti a&nbsp;pracovitosti, podľa neho nejaké protesty z&nbsp;letargie neprebudia.

„Nám by možno pomohla len revolúcia. Nie však nežná, ale husitská,“ končí úvahu so smiechom.