Neviem hrať na rozkaz. Neplánujem, je to čistá improvizácia. Závisí to od počasia, od situácie, od mojej nálady. Ak ju nemám, nebudem hrať, ani keby mi ponúkli vrece peňazí. Som voľný ako vták, - hovorí o sebe pán, ktorého hru na klarinete poznajú mnohí Bratislavčania a možno aj prezidentka. Tóny čierneho nástroja so silným charakterom vychádzajú z podchodu pri jej paláci.
Ladislav Boldy tvorí svetlé momenty dní, keď sa živá hudba zdá ako niečo z dávnej histórie. Keď ho počúvate hrať, je vám jasné, že to nie je žiadny diletant, ktorý drží nástroj raz za rok.
Keď počúvate, čo hovorí, je vám jasné, že jeho život skrýva príbeh. Rozpráva pomaly, premyslene, občas sa sám zasmeje nad tým, čo práve vyslovil. Vraj o sebe nehovorí rád, lebo takých, ako je on, je množstvo. Keď mu oponujem, že nie každý dokáže vylúdiť z chladnej trubice s kovovými klapkami staré evergreeny, a to aj v takej zime, že horko plačeme za zabudnutými rukavicami, len sa pousmeje.
Samouk
Pán Ladislav sa ako dieťa učil hrať v základnej umeleckej škole na klavíri. Učiteľka na základnej umeleckej škole ho drezúrovala.
„Hovorila, že populárne piesne, ľudovky, džez, to všetko sa môže hrať, ako to cítim. Klasická hudba však musí byť zahraná presne tak, ako je napísané v notách. S ňou sa nežartuje. Nechceme, aby sa Mozart v hrobe obracal,“ opakuje s úsmevom ponaučenia z detstva, ktoré riadia jeho hru aj v dospelosti.
Klarinet bol akási prirodzená láska. Keď mal osem rokov, nástroj z ebenového dreva mu kúpila mama. Malý Lacko si potom kúpil knižku Škola hry na klarinete a objavoval taje hlbokých ladných tónov dychového nástroja. „Som samouk. Počúval som klarinetovú muziku a začal som hrávať s cigánskou hudbou,“ spomína si.
Hudba sa u nich v rodine počúvala denne aj sa seriózne študovala, ale aj tak Ladislav Boldy nerátal s tým, že by raz hrala v jeho živote väčšiu úlohu ako autá. Prvé si kúpil, keď mal devätnásť.
„Bývam v Šamoríne, hrám v Bratislave a nemám auto. Je to prvýkrát v živote. Cítim sa ako polonahý,“ komentuje s ľútosťou, lebo okolo mašín s motorom sa motal od detstva.
„Za komunistov som dobre zarábal, robil som v rožňavskej železorudnej bani, kúpil som si prvý Moskvič. Stačili mi na to dve výplaty. Skúste to dnes.“
Moskvič mal roky. Prejazdil krajinu hore-dole, aj do Česka na ňom chodil. Nakoniec ho predal ruskému dôstojníkovi, ktorého prevelili domov. Kúpil si potom ďalšie: Žiguli, Chrysler, Volvá. Len škodovku vraj nikdy nemal. Po aute, ktoré počarovalo azda všetkým Čechoslovákom, akosi netúžil.
Švajčiarske eskapády
„Po roku 1989 chlapci od nás išli hrať na ulicu do Švajčiarska. Ja som vtedy peniaze nepotreboval. Podnikal som a hrával som len doma. Ale keď ma zavolali - poď, vyskúšaj -, zo žartu som sadol do auta s nimi. Bola to dobrá partia, malá kapela. Prešli sme celé Švajčiarsko až do Ženevy. Zarobili sme obrovské peniaze, ale potom som už von nechodil, nechcelo sa mi,“ vraví o svojej prvej skúsenosti s hraním na ulici. To ešte netušil ani neplánoval, že sa mu to po päťdesiatke stane remeslom.
Švajčiari boli srdeční, pristavili sa pri veselej partii z juhu Československa. „Stretli sme veľa imigrantov, Slovákov, Čechov, Maďarov. Poradili nám, aby sme nehrali Elvisa, svetovú muziku, ale naše originály. Mali pravdu, začali sme hrať cigánske do rytmu a zrazu bolo okolo nás plno ľudí ako obecenstvo.“
Desať rokov žil v Prahe, pracoval tam v autoservise. Keď odišiel z rodného mesta, mal krátko po tridsiatke. Predal všetko. Dom, auto aj nástroje. Po návrate na Slovensko prišlo sklamanie. Hladová dolina, ako nazýva rodnú hrudu, ktorá sa rozprestiera medzi Rimavskou Sobotou, Rožňavou a Slovenským krasom, ho neprijala. Ďalšiu chybu urobil, že sa vtedy nevrátil do Prahy. Namiesto stovežatej si to Ladislav Boldy nasmeroval na Moravu.
„Necelý rok som mal v Mikulove prácu u Ukrajincov, chodil som kosiť trávu na diaľnicu. Firma mala potom problémy, zanikla,“ rozpráva.
Keď sa prechádzal po ulici, všimol si, že jeden huslista mal v kufríku pekné peniaze. „Až príliš,“ smeje sa nad svojimi myšlienkami. „Tak som sa ho opýtal, či treba nejaké povolenie. Že nie. Vravím si - hergot! Skúsil som hrať asi hodinu a zarobil som toľko, čo za tri dni tvrdej roboty na diaľnici. To bol môj objav pred dvanástimi rokmi. Tak sa to začalo.“
Klarinet, na ktorom už dnes klapky držia len tak-tak, kúpil v Brne. Zostal tam tri roky, zoznámil sa s mladými a, ako hovorí, „bielymi“ kolegami. Spolu chodili tešiť ľudí cimbalovkou po reštauráciách.
„V lete sme hrávali vonku. Aj cimbal vyniesli von, na námestie Brna. Začali spievať slovácke, valaské, južnomoravské... Hó, to bola zábava,“ pamätá si dobré časy predcovidové.
Iné Česko ako Slovensko
Pán Ladislav si pred ôsmimi rokmi po návrate z Česka na Slovensko hľadal prácu vo fachu, ktorý od mladosti pokladal za svoj. Skoro celý život bol automechanikom a veril, že so svojimi skúsenosťami nebude mať problém zamestnať sa v nejakom dobrom malom, čestnom servise. Veď všade sa hovorí, že manuálne zdatných opravárov je ako šafranu. Garáž sa nájde, vravel si.
„Myslel som si, som doma, nemôže to byť ťažšie ako v cudzine. Ako som sa mýlil.“
Všade od neho požadovali papiere. „Chceli len maturitu, ani sa nepýtali, či niečo viem urobiť. Keď sa na mňa pozreli, na očiach som im videl, že ma nechcú aj preto, lebo som veľmi biely, blonďavý a mám modré oči, navyše som bol asi aj primladý,“ smeje sa.
Ladislav školu má. Stredné odborné učilište. Je vyučený zámočník, noblesné povolanie, ktoré miloval sťatý francúzsky kráľ Ľudovít XVI. Šikovný klarinetista a vášnivý automechanik navyše okrem slovenčiny ovláda maďarčinu. Tá je jeho materinským jazykom.
Žobrácka hymna
Viete, ktorá pieseň na ľudí najviac zaberá? Melódia z Krstného otca. Klarinetista má na to barometer. Pri nej okoloidúci najčastejšie otvoria peňaženku.
„Volám ju žobrácka hymna. Keby som mal schopnosť vidieť ľuďom do hlavy, čo majú radi, zarobil by som viac. Keď však hrám niečo veľmi staré francúzske, rumunské, maďarské a dajú mladí, vždy sa čudujem.“ Teplo na srdci mu bolo naposledy, keď staršia pani počúvala a skoro plakala. Vraj hral hudbu „jej mládí“.
Ladislav Boldy najradšej hráva na miestach, ako sú podchody. „Aj ma vidieť, aj nie. Je to dobré miesto,“ smeje sa na vysvetlení, prečo práve tam. Navyše, klarinet je hlasný nástroj, a tak sa nemôže postaviť niekde, kde by zvuk pôsobil rušivo.
Má aj oficiálny titul pouličného umelca, ktoré mu udelilo Staré Mesto. Celú procedúru absolvoval už pred rokmi. Úradníkom musel poslať nahrávku svojej hry a dostal papier s pečiatkou, ktorý mu raz za čas obnovia. Povolenie na deň stojí euro, Ladislav ich naraz kúpi viac, inak by musel chodiť na úrad vždy, keď ide hrať. Mesto mu dalo zoznam ulíc, kde môže svoj kufrík s klarinetom rozložiť a spustiť napríklad pieseň She od Charlesa Aznavoura.
„Pouličný muzikant je ako kariéra pouličného žobráka,“ hovorí o svojom pocite, že to je pre ľudí to isté. „Niektorí umelci aj žobráci nám robia hanbu. Vydávanie povolení by malo byť možno aj prísnejšie.“
Najhoršie prežíva, keď mu ľudia dajú peniaze len tak. Napríklad keď ešte ani nemá rozložený kufrík alebo keď oddychuje. Je mu trápne, ak mu vtedy hodíte drobné.
„Keď len stojím, cítim sa ako žobrák. Vtedy vrátim peniaze a poviem, dajte potom, keď budem hrať,“ hovorí hrdo.
Melanchólia
Keď pán Ladislav rozpráva o hudbe, má dve tváre. Rozžiarenú, keď spomína na časy, keď hral v kapelách, bola zábava, do rána sa striedali piesne s rozhovormi. A melancholickú, ktorá sa objaví v rozprávaní o súčasnosti.
„Hrať sám, to je monotónne. Mám pocit, že čím ďalej, tým je to horšie. Už to nie je ono. Keď človek nechodí do roboty s chuťou, ale s tým, že musí…“ premýšľa nahlas. „Nik ma nenúti hrať, ale zarobiť musím. Chodím teda dobrovoľne nasilu. Ako na testovanie,“ smeje sa.
Ak robíte hudbu, či ako pouličný umelec, veľký profík, interpret, skladateľ, alebo kapela, dôležitejšie ako zárobok je často zábava, radosť z hry. A partia, ako pripomína Ladislav Boldy. „Raz sme hrali partia, husle, gitary, harmoniky a ja na klarinete. Bol tam jeden Zvolenčan, majiteľ reštaurácie, zavolal nás: Mám tu veľkú partiu, narodeniny. Myslel som si, že Slovákov, ale kde, Mexičania, Afričania, neviem, kto všetko, proste rôzne národnosti. Mali sme dobrého primáša, taký blázon, začal hocičo spievať, nechceli nás pustiť,“ zaspomínal si s úsmevom.
Viac FOTO v GALÉRII >>
Kiežby sa také časy ešte vrátili! Pán Ladislav však veľký optimista nie je. Podľa neho ide Slovensko dolu kopcom. Všíma si, že sme na posledných miestach v mnohých štatistikách, nielen v tých covidových. Krajinu, ktorá zabúda učiť svoje deti čestnosti a pracovitosti, podľa neho nejaké protesty z letargie neprebudia.
„Nám by možno pomohla len revolúcia. Nie však nežná, ale husitská,“ končí úvahu so smiechom.
