A predsa to bol náš svet! Tabule, ktoré zakazovali vstup do hraničného či zakázaného pásma, boli „samozrejmé“ pre dnešných päťdesiatnikov a starších. Tí mladší boli pri páde železnej opony deti, možno mnohým veciam ešte nerozumeli. Tí ešte mladší, pred tridsiatkou, si možno ani reálne nevedia predstaviť, že nestačilo jednoducho sadnúť do vlaku či do auta a bez ničoho sa dostať napríklad do Viedne. Tí, ktorí nemali zvláštnu vycestovaciu doložku, na Západ nešli. Tí, ktorí sa tam silou-mocou chceli dostať, aby žili slobodne, na to často doplatili životom.  Ich príbehy - hrozivé aj tie so šťastnám koncom - sú hadam najlepším svedectvom jednej doby.

Cesta smrti

Na konci Kopčianskej ulice v Petržalke odbočujeme doprava a kľukatou úzkou cestičkou sa dostávame k vojenskému bunkru BS-8 z II. svetovej vojny. Za slnečného jesenného počasia počas babieho leta a najmä cez pracovný deň, keď tu nie je hluk a veľa ľudí, je to ideálne miesto na rozjímanie či prechádzku. Miesto je upravené a pokojné. Zdanie však klame, stále tu cítiť pachuť ľudských tragédií, nielen zo štyridsaťročného obdobia komunistického režimu. „Tieto miesta medzi Bergom, Kittsee a Petržalkou boli vždy bojové polia, strategický bod,“hovorí Miroslav Košírer, predseda občianskeho združenia (OZ) Zachráňme petržalské bunkre. „Boli tu keltské armády, rímske légie, Maďari, Turci, tá zem by vedela rozprávať.“Na mieste sa bojovalo počas I. svetovej vojny, dnes je tu zrekonštruovaný vojenský cintorín s vyše 300 padlými z deviatich krajín.

OBEŤ VYSOKÉHO NAPÄTIA Preryv sa nepodaril. Fotku z 50. rokov poskytol exkluzívne nášmu týždenníku Ústav pamäti národa. V médiách ešte nebola zverejnená.
OBEŤ VYSOKÉHO NAPÄTIA Preryv sa nepodaril. Fotku z 50. rokov poskytol exkluzívne nášmu týždenníku Ústav pamäti národa. V médiách ešte nebola zverejnená.
Zdroj: ARCHÍV ÚSTAVU PAMATI NÁRODA

 

Židovskí väzni tu počas II. svetovej vojny kopali zákopy a nakoniec sa stalo miestom, kde bola železná opona. V pravom zmysle slova. Pár rokov tu v dňoch okolo výročia Nežnej revolúcie OZ Zachráňme petržalské bunkre organizovalo ukážky, ako to naozaj vyzeralo. Návštevníci mohli vidieť bývalých „esenbákov“ či „utečenca“, ktorého naháňajú psy. Samozrejme, že chytený bol už, našťastie, len figurant. Ale aj tak z tých scén mrazilo.

„Kopčiansku nazývali cestou smrti,“ dodáva Miroslav Košírer. Židovskí väzni pri kopaní zákopov zomierali od hladu, smädu, chorôb a vyčerpania alebo ich jednoducho zabili. Doslova cestou smrti sa stala aj počas 40 rokov komunistického režimu, keďže to bolo zrejme najstráženejšie miesto slovensko-rakúskej hra nice. Väčšinu tých, ktorí utekali za slobodou, zastrelili, roztrhali psy. Niektorí zomreli po výbuchu míny alebo po zasiahnutí elektrickým prúdom pri plote pod vysokým napätím. Stojíme pri replike ostnatého drôtu, ktorý občianske združenie postavilo preto, aby dnešné deti mali predstavu, ako to na hraniciach s imperialistickým nepriateľom vyzeralo a ako ťažko ju bolo prekročiť.

Na ďalších stranách si pozrite najoriginálnejšie úniky cez železnú oponu - úspešné  a neúspešné>>